Presne tak. Osem týždňov neviazaného sexu. S niekým, kto vyzerá dobre, je inteligentný a šarmantný… Presne v takejto situácii sa ocitne hlavná hrdinka novinky Žiadnu lásku, len sex. Autorka Vi Keelandová je americká spisovateľka, autorka pikantných romantických bestsellerov, ktoré doteraz preložili do 16 jazykov. Z jej tvorby sa predalo vyše jeden a pol milióna výtlačkov.
Môj vzťah s Hunterom sa začal takto: Stretli sme sa na svadbe. Celú noc sme vrhali po sebe pohľady. Jeho drzé, oplzlé reči by ma inokedy odradili, no z nepochopiteľného dôvodu sa stal presný opak. Skončili sme v mojej hotelovej izbe. Nasledujúce ráno som sa vrátila do New Yorku a jeho som nechala v Kalifornii aj s mojím nesprávnym telefónnym číslom.
Po roku sa našej spoločnej priateľke narodilo dieťa a ja som sa pri tej príležitosti znovu stretla s Hunterom. Tentoraz som mu nechala matkino číslo – tá svojimi rečami o bábätkách a sobáši odstraší každého chlapa – a odletela som do New Yorku.
Nasledujúci týždeň sa však objavil na večeri v dome moje matky. Ten blázon si ju celkom získal! Hunter mal pracovne stráviť v New Yorku osem týždňov. Navrhol mi, aby sme si ten čas spestrili poriadnymi súložami.
Osem týždňov bezuzdného sexu bez akýchkoľvek záväzkov? Čo tým stratím? Nič, pomyslela som si. Veď je to len sex, žiadna láska. Ale viete, ako to chodí: človek mieni, pánboh mení.
Žiadnu lásku, len sex je naozaj sexi pikantný príbeh, ktorý by ste nemali čítať cestou do práce. Bolo by to červenanie na vás vidieť 🙂 Keelandová dokázala výborne vystihnúť sexuálne napätie a chémiu medzi Hunterom a Nataliou. Budete nielen vzrušené, ale budete sa aj smiať, plakať a budete po celý čas zamilované. Užijete si ich sexi podpichovanie, drzé a vtipné hlášky.
V živote nie je dôležité to, aby ste vyhrali.
Ale to, či poznáte človeka, ktorému ako prvému
zvestujete, že ste vyhrali.
Začítajte sa do horúcej novinky Žiadnu lásku, len sex:
– Natalia –
„Čo myslíš, existuje nejaká súvislosť medzi inteligenciou a kvalitným výkonom v posteli?“ Potiahla som si z malého džointu, podržala som dym v pľúcach a podala som trávu svojej najlepšej priateľke. Aspoň som sa pri tomto kole nezačala dusiť a nekašľala som päť minút v kuse. Naposledy sme trávu fajčili pred desiatimi rokmi, na strednej škole. Zapáliť si dávku, čo Anna včera skonfiškovala svojmu šestnásťročnému bratovi, nám pripadalo ako primerané oficiálne ukončenie nášho detstva.
„Idem sa vydať za výrobcu učenlivých robotov. Jasné, že poviem, že bystrí chlapíci sú v posteli lepší. Derek dokáže poskladať Rubikovu kocku za menej ako tridsať sekúnd. Taká vagína je podstatne jednoduchšia hračka.“
„Jeho priateľ Adam je zlatý. No poslednú hodinu strávil tým, že mi vykladal o akomsi algoritme, na ktorom práve pracuje. Má t byť súčasť umelej inteligencie nejakého robota menom Lindsey. Zmohla som sa len na občasné fíha alebo to je strašne zaujímavé. Povedz Derekovi, že by si mal nájsť hlúpejších priateľov.“
Anna si potiahla z trávy a ďalej rozprávala. Snažila sa nevypustiť dym, takže hlas sa jej zvýšil o dve oktávy. „Chodil na Massachusettský technologický inštitút a teraz pracuje v jednej technologickej firme – hlupákmi sa to tam veľmi nehemží.“ Štuchla ma plecom. „Preto sa musíš odtiaľto odsťahovať. Nezvládam byť neustále medzi samými bystrými ľuďmi.“
„No pekne,“ vzdychla som. „Aspoň že ten Adam celkom ujde.“
„Mám to brať tak, že dnes večer porušíš svoj celibát?“
„Možno zajtra, po svadbe,“ povedala som s úškľabkom. „Ak bude mať šťastie. Ešte stále som sa nespamätala z newyorského času. Dnes večer pôjdem spať sama ešte predtým, ako naservírujú dezert.“
S budúcou nevestou sme sa pred ostatnými hosťami pozvanými na generálnu skúšku svadobnej hostiny ukrývali v zadnom dvore reštaurácie za svadobným altánkom pokrytým brečtanom.
Ozval sa hlboký, hrdelný hlas a ja som sa tak vyľakala, že som ten prekliaty altánok takmer prevrhla.
„Takže to bude šťastlivec, však? Len či aj odpredu vyzeráš tak dobre ako odzadu. Alebo si len namyslená?“
„Dočerta, kto sa to… ?“ Obrátila som sa a uvidela muža, ktorý sa vynoril z tmy. „Prečo sa nestaráte radšej o seba?“
Muž urobil ešte niekoľko krokov a vstúpil do svetla, ktoré na nás dopadalo zvrchu a ktorému sme sa s Annou snažili vyhýbať. Oči mi takmer vypadli z jamôk. Vyzeral úžasne. Vysoký, prekliato vysoký. Ja meriam vyše stošesťdesiat centimetrov a mala som trinásťcentimetrové podpätky a napriek tomu som musela naťahovať krk, aby som mu videla do tváre. Mal sexy tmavé vlasy, ktoré by sa zišlo pristrihnúť, no i tak mu dokonale svedčali. Opálená pokožka, ostro krojené ústa a strnisko, ktoré od nadbytku testosterónu do dvoch hodín po holení znovu dorastie. Mal belasé oči, ktoré jeho tmavá pleť len zvýrazňovala. Hladkosť pokožky narúšali len vrásky pri očiach, z čoho som usúdila, že sa asi často usmieva. A ten úsmev. Nebol to celkom úsmev – skôr len taký beťársky úškrn.
Bol to skrátka parádny kus chlapa. A kým som tam bez slova stála, Anna sa mu vrhla okolo krku.
Dúfala som, že ho dobre pozná.
„Hunter! Tak predsa si prišiel.“
No nazdar.
„Jasné, že som prišiel. Neprepásol by som chvíľu, keď môj najlepší priateľ uzavrie sobáš so svojím dievčaťom. Prepáč, že meškám. Bol som pracovne v Sacramente, a keď popoludní zrušili let, musel som sa vrátiť prenajatým autom.“
Očarujúci sliedič teraz obrátil svoju pozornosť na mňa. Začal mojimi nohami, potom pomalým, neuveriteľne drzým, no zvodným pohľadom prešiel po celom mojom tele. Kým som sledovala tie oči, ktoré boli modré ako popoludňajšie nebo a ktoré pri slabnúcom svetle zapadajúceho slnka potemneli, vztýčili sa mi bradavky.
Keď skončil, naše pohľady sa stretli. „Hej, aj odpredu.“
Čože?
Keď si Hunter všimol môj zmätený pohľad, vysvetlil: „Že aj odpredu vyzeráš rovnako ako odzadu. Máš pravdu. Muž, s ktorým sa chystáš vliezť do postele, má čertovské šťastie.“
Dívala som sa na neho s otvorenými ústami. Drzosť tohto chlapa asi nepoznala hranice, no telom mi aj tak prebehla vlna vzrušenia.
„Adam,“ pribehla na pomoc Anna. „Je to jej spoločník na svadobnej hostine. Zajtra v noci sa vyspí s Adamom.“
Hunter mi podal ruku a prikývol. „Hunter Delucia. Aj sa nejako voláš, krásavica? Alebo ťa mám volať Adamova pička?“
Z akéhosi nevysvetliteľného dôvodu som v hĺbke duše vedela, že podať mu ruku bol zlý nápad. Naše telá by sa nikdy nemali dotknúť, ani jediný raz. Napriek tomu som to urobila.
„Nat Rossiová,“ povedala som a podala som mu ruku.
„Nat? To je nejaká skratka?“
„Natalia. Ale nikto ma tak nevolá.“
Znovu sa usmial. „Veľmi ma teší, Natalia.“
Hunter sa obrátil k Anne, no ruku mi nepustil. „A prečo je spoločníkom krásnej Natalie Adam a nie ja?“
Moja priateľka si potiahla z nosa. Bola úplne zhulená. „Pretože by ste sa navzájom pozabíjali.“
Hunterovi sa tá odpoveď asi páčila. Prižmúril oči a pozrel na mňa. „Skutočne?“
Cítila som, ako medzi nami preskakuje elektrina, hoci ma zároveň niečo varovalo, že táto elektrina je predzvesťou blesku. Naposledy som telom takto silno reagovala na prítomnosť muža vtedy, keď som stretla Garretta. Diera po údere bleskom v mojom jemnocitnom srdci sa ešte stále nezacelila.
„Pamätáš sa, keď Derekov brat Andrew prišiel o zamestnanie a začal sa vyhýbať spoločnosti?“ spýtala sa Anna Huntera. „Chodil von čoraz zriedkavejšie a ja som sa bála, že si zarobí na agorafóbiu.“
„Hej,“ povedal Hunter. „Pamätám sa. Bolo to pred niekoľkými rokmi.“
„Navrhla som mu, aby si našiel terapeuta, ktorý mu pomôže prekonať ťažké chvíle a úzkosti. Čo si na to vtedy povedal?“
„Povedal som, že by potreboval poriadny kopanec do tej svojej lenivej riti a zamestnanie.“
Anna sa usmiala, „Nat je totiž behaviorálna terapeutka. Navštevuje ľudí s úzkostnými poruchami a pomáha im zbaviť sa návykov, ktoré im spôsobujú stres.“
Hunter zdvihol obočie. „Skutočne?“
Vytiahla som ruku z jeho ruky. „Áno. Pracujem väčšinou s ľuďmi, ktorí trpia obsesívno-kompulzívnymi poruchami.“
„Fakt? Myslel som si, že tie sračky sú len výmyslom psychológov.“
„Hunter je staviteľ,“ pokračovala Anna. „Stavia veľké projekty ako nákupné centrá. Vieš, to je práca, pri ktorej musia vyčistiť terén, zbaviť ho všetkých stromov, aby mohli postaviť gigantické predajne Gap, Baby Gap, Abercrombies. Postavil aj tú, čo zabrala časť parku, do ktorého sme chodievali ako deti – Medley Park. On a Derek vyrastali spolu. Nevídajú sa často, pretože Hunter je niekedy kvôli projektom celé mesiace na cestách.“
Zdalo sa, že pán Vysoký, Tmavý a Krásny je na takúto charakteristiku pyšný.
Obdarila som ho sladkým úsmevom. „Milovala som ten park. To je pekná práca – zväčšiť uhlíkovú stopu východného Mannhattanu medzi päťdesiatou deviatou a deväťdesiatou šiestou ulicou a znesväcovať naše životné prostredie.“
„Objímačka stromov, čo? Vyzerá to tak, že Anna má pravdu. Asi by sme sa pozabíjali, keby sme boli partneri.“
„Mmm… Dala by som si cheesecake. Nie ste smädní? Ja teda som.“
Veru. Anna bola poriadne nahulená. „Ešte sme nevečerali,“ podotkla som.
„No a čo? Dajme si nejaký dezert. Poďme!“ Oblizla si pery a vyrazila k reštaurácii aj bez nás.
Hunter sa zachechtal. „Tešilo ma, Natalia. A keby to s tým nudným ksichtom Adamom nevyšlo, bývam v hoteli, izba číslo 315.“ Žmurkol, naklonil sa k môjmu uchu a zašepkal: „Možnože by sme sa my dvaja pozabíjali, ale predstavujem si to tak, že by sme sa skôr utrtkali na smrť.“
Milan Buno, literárny publicista