Do kaviarne spojenej s veľkým kníhkupectvom prišla Jana BENKOVÁ s veľkým úsmevom na perách a objednala si horúcu čokoládu. Sedeli sme spolu iba chvíľku, keď k nám pristúpili dve dievčatá a poprosili ju, či sa s ňou môžu odfotiť.
Často sa vám to stáva?
Áno, ľudia ma spoznávajú – ešte si ma pamätajú z politiky ako hovorkyňu politickej strany.
Neobťažuje vás to?
Zvykla som si, aj keď každý, kto ma pozná, vie, ako veľmi si cením anonymitu, chránim súkromie… Veď to je to najviac, čo mám. Nie som žiadna figúrka z televíznych šou, aby sa za mnou otáčali davy ľudí, preto ma vždy prekvapí, že si ma ľudia všímajú. (úsmev)
Prišli ste päť minút pred termínom nášho stretnutia. Potrpíte si na presnosť?
Veľmi! Nerada strácam čas a ak niekto na stretnutie mešká, dokážem počkať maximálne päť minút a odchádzam. Som veľmi vyťažená, moje pracovné dni sú rozplánované väčšinou presne na minúty, a keďže si každého z pracovných partnerov vážim a nedovolím si meškať, to isté očakávam aj od druhej strany.
A ešte veľmi vnímam to, ako krásne rozprávate. Pekne vyslovujete a nezabúdate na mäkké ľ.
(smiech) Ďakujem. Učím špičkových manažérov pekne rozprávať, tak by som to v prvom rade mala poriadne vedieť ja. Všímam si u ľudí ich vyjadrovanie, som na to veľmi citlivá.
Istotne teda nechodíte po inšpiráciu vo verbálnom prejave na naše súčasné televízne obrazovky…
(smiech) To veru nie! Tam je to – až na niekoľko málo výnimiek, ktoré vedia naozaj krásne a spisovne rozprávať – priam tragické. A vôbec sa za to nehanbia, len sa to rokmi zhoršuje… Je to smutné. Blondína sa posadí po niekoľkohodinovom česaní pred kameru, našpúli pery – a keď otvorí ústa, je vám jasné, na čo sa vlastne pozeráte… Ale opakujem, niekoľko výnimiek, ktoré na sebe pracujú a majú kultivovaný prejav, sa ešte stále nájde.
Máte známu tvár i meno, ale napríklad na bratislavských večierkoch vás vidno len málokedy…
Tieto podujatia som si užila pracovne ako začínajúca novinárka. Dnes by ma tam už nikto v takej miere nedostal, prijímam iba pozvánky na podujatia, o ktorých viem, že budú perfektne zorganizované, majú nejaký hlbší zmysel a stretnem tam príjemných ľudí. Takých akcií je tu však málo.
V ostatných rokoch zvyknete vydať román nielen na jar, ale aj pred Vianocami, naposledy to však tak nebolo, prečo?
Pred dvoma rokmi mi vyšlo až päť kníh, tento rok jedna klasická a tri ďalšie pribalené k lifestylovému magazínu – nechcela som, aby sa ma čitatelia presýtili, takže som na vianočný trh klasickú knihu neponúkla. Urobím tak v roku 2015.
Nie je to aj preto, že ste sa viac venovali knihám v Česku?
Nie. Teším sa, že sa mi podarilo presadiť v Česku. Bola to veľká výzva, ale vďaka skvelým ľuďom v nakladateľstve Brána všetko krásne vyšlo. Je to môj najväčší splnený sen! Vďačím za to aj dôvere Heleny Vondráčkovej a jej manžela Martina Michala, ktorí mi pomohli odštartovať kariéru v Česku – uviedli na trh moju úplne prvú knižku. Nikdy na to nezabudnem, je to pre mňa veľká česť. Takže odvtedy k božskej Helene putuje prvý výtlačok každej mojej českej knihy… (úsmev)
Vy sa zo Slovenska vytratíte… Mám taký pocit…
Ten, kto má moje knihy rád, si ma vždy dokáže nájsť… (smiech)
Takže predsa.
Ukončila som dlhoročnú spoluprácu s vydavateľstvom, ktoré ma na Slovensku zastupovalo viac než desať rokov, a rada by som sa posunula. Budem sa snažiť, aby moji čitatelia na Slovensku o moje nové knihy neprišli. Veľmi si vážim ich pozornosť i spätné väzby, ktoré mi píšu mailom či na môj facebook, čítam si každú jednu správu od nich a aj odpovedám. Takže moje knihy na Slovensku budú vychádzať aj ďalej, len pod inou značkou.
Neodchádzate teda úplne?
Nie, lebo tu mám rodinu, priateľov, sú to silné väzby, ale keďže sa tento štát nikam nevyvíja a vďaka tým, čo sa objavujú na politickej scéne a tým, čo sa na ňu ešte len zasiahnuť chystajú, je jasné, že Slovensku žiadny pozitívny progres v najbližších desiatich rokoch nehrozí, tak som sa potrebovala posunúť a získať nejakú motiváciu, že to množstvo energie a práce nevynakladám zbytočne. O moje nové knihy slovenskí čitatelia však určite neprídu. Jednu z nich, Malinový sen, práve píšem, a na jar by mohla vyjsť. Bude to už moja dvadsiata kniha.
To je zaujímavé číslo! Kto z autorov alebo autoriek vás zaujal v ostatnom čase?
Je ich viac, na scénu prichádzajú aj úplne mladé dievčatá, ktoré majú veľký talent a vydali svoju prvú knižku. V rozhovoroch spomínam viaceré autorky, autorov, ktorí sú už aj mojimi priateľmi. Momentálne sa napríklad veľmi teším na novú knihu excelentnej spisovateľky a novinárky Lucky Božikovej, ktorá napísala skvelý román Žila som v zlatej klietke a dokončuje novú knižku, ale aj na knihu Denisky Martincovej – mala som tú česť prečítať si ju ešte v štádiu rukopisu a je skvelá! Opäť to bude vážnejšia téma, ale napísaná s neskutočnou noblesou. Najnovšie ma veľmi prekvapila Monika Wurm, ktorá napísala bestseller román Slzy predaných dievčat. Je výnimočný, úžasný a Monika je nesmierne talentovaná. Navyše je aj veľmi pokorná, skromná a veľmi usilovná. Má všetky predpoklady na to, aby bola dlhodobo úspešná.
Kto vás v písaní podporuje najviac?
Rodina a priatelia.
Práve o tom hovoríte v rozhovoroch dosť málo.
Pretože som introvert a nepotrebujem sa nikde predvádzať, ani vyzliekať, aby som zaujala. Mám v sebe iné hodnoty. Som autorka kníh a bolo by mi smiešne i nedôstojné poskytovať svoje fotky z obývačky alebo z dovoleniek v plavkách do bulvárnych rubrík časopisov, tam patria iné kategórie či typy ľudí – jednoduchí zabávači. A vyhýbam sa téme súkromia aj preto, lebo som ako hovorkyňa v politike mohla vidieť úroveň práce niektorých novinárov aj z tej druhej strany a viem, čo môže otvorenie súkromia médiám spôsobiť. Ja si chcem chrániť súkromie i všetkých, čo do neho patria. Nie je totiž pravdou, že ak naozaj chcete, že sa súkromie nedá ustrážiť. Dá sa to úplne v pohode regulovať. A to predvádzanie sa s novými topánkami, fotkou z kúpeľne alebo najnovším výletom si nemôžem dovoliť pochopiteľne ani preto, že spolupracujem v rámci výučby mediálnej komunikácie so špičkovými politikmi a manažérmi, kde mám vybudované meno a autoritu.
Ale čitateľov súkromie svojej obľúbenej autorky zaujíma.
(smiech) Mám vedľa seba úžasného chlapa, cítim sa v pohode a šťastná, mám pevnú oporu vo svojich skvelých rodičoch, bratovi, sestre a desiatkach priateľov. Mám šťastie, že moji čitatelia sú inteligentní ľudia, takže nepochybujem, že budú ďalej žiť spokojne a šťastne aj bez toho, že by v časopise videli fotku auta, v ktorom sa vozím, alebo aké mám nové topánky.
Čo vás motivuje písať ďalej?
Nedočkavé správy od mojich čitateľov, že by už chceli novú knižku. To ma nabíja energiou aj motiváciou, a tak píšem, píšem a píšem…
Čo myslíte, v čom je tajomstvo úspechu spisovateľa? Myslím dlhodobého, nie úspechu jednej knižky…
Veľa práce, veľa pokory, veľa skúseností, šťastie na tím okolo seba i šťastie na to, aby som sa trafila do vkusu čitateľa a našla tú líniu, ktorá na tomto preplnenom knižnom trhu ešte chýba… A vážim si, že si moje knihy všímajú aj novinári – obľúbený ženský portál Lenprezeny.sk je jedným z nich a ja som vám nesmierne vďačná za túto veľkú podporu a pomoc. Pretože ak jeden z týchto atribútov absentuje, môžete zažiariť jednou knižkou, ale tie ostatné si nemusí už nikto všimnúť… Na dlhodobom úspechu treba tvrdo a neustále pracovať.
Máte nejaké nesplnené želanie do nového roka, alebo veľký sen?
Tým, že som si koncom tohto roka preniesla polovicu svojich aktivít do Prahy, sa mi splnili všetky moje veľké sny.
Foto: archív autorky
