Predstavovať Adelu Banášovú je doslova a do písmena liatím vody do Dunaja. Poznajú ju všetky vekové kategórie, menovať programy, ktoré moderovala, by zaberalo viac miesta ako samotný rozhovor. Nezmazateľne sa zapísala do uší i duší ako moderátorka rannej šou Fun rádia a v televíznom svete jej meno ostane zlatými písmenami zapísané v histórii speváckej súťaže Superstar. Dnes jej hlas počuť na vlnách slovenského rozhlasu v popoludňajšom vysielaní a jej tvár sa objavuje v televízii TA3 a v zábavnej relácii Milujem Slovensko v RTVS. Samozrejme moderuje množstvo zaujímavých programov a pritom stojí stále pevne nohami na zemi. Už niekoľko rokov žije v pokojnom vzťahu s tanečníkom Petrom Modrovským. O tom, že s Adelou sa dá hovoriť o všetkom je aj naše „povídaní“.
Uplynul už nejaký čas odkedy ako si vstávala skoro ráno do najpočúvanejšej rannej šou. Ako sa ti žije bez ranného vysielania v rádiu?
Fajn, zvyknem si pospať (úsmev). Peter vyučuje do deviatej, takže okolo pol desiatej sa skontaktujeme, ale sú dni, keď idem do rozhlasu nahrávať skôr, vtedy si privstanem, hoci spávať chodím neskôr, ale snažím sa pred polnocou.
Spomenieš si na prvé ráno, keď si vstala a uvedomila si si, že ho máš pre seba, že nemusíš nikam… nebola si zmätená?
Pamätám si to veľmi presne. Nestalo sa, že nikam nemusím, šla som vyvenčiť psíka, ktorý to predtým musel stíhať na ceste medzi bytom a autom, a potom v rádiu dospával. Teraz sme sa v pohode poprechádzali, následne som šla do posilky. Vnímala som, že ľudia si žijú svoje úplne iné životy bez rannej šou, v posilke hralo úplne iné rádio. Ja som pätnásť rokov žila vo svojej bubline, aj keď som nemala ilúziu, že všetci riešia od rána len Fun rádio, lebo ho riešim ja, ale myslela som si, že sa to viac krúti okolo neho (smiech). Pochopila som, že ľudia majú tiež svoje, celkom iné, „bubliny“ a priznám sa, upokojilo ma, že sú aj iné funkčné svety.
Počúvaš v aute ráno rádio, keď sa niekam presúvaš?
V súčasnosti je svet taký ohučaný rôznymi hlukmi, hudbou, reklamami, ktoré sú doslova pod kožu lezúce, že vydržím pri rádiu Devín, dejú sa tam iné veci, hrá tam hudba, ktorá ma naladí na pokojnejšu vlnu. Ale občas si Juniora s Marcelom pustím, lebo keď náhodou majú vstup, tak ma poteší a to sa deje aj v prípade Sajfu poobede.
Všebecne si zafixovaná ako múdra, vzdelaná, sčítaná a ak sa ťa niekde niekto niečo opýta, očakáva inú odpoveď, než od bežného smrteľníka – väčšnou ju aj dostane – nie je to pre teba zväzujúce, nenúti ťa to viac premýšľať nad tým, čo komu povieš?
Nepremýšľam, kto čo odo mňa očakáva, odpovedám tak, ako to momentálne cítim. Čím ďalej tým viac sa snažím a darí sa mi – eliminovať očakávania druhých. Ich očakávania sú ich problémom a nie mojím. Pravda je, že som vychovaná v istých programoch, že mám plniť aj očakávania okolia, dokonca som tým niekedy žila, ale postupne to odstrihávam. Prídem niekde, idem robiť akciu a je to o danom momente, danej improvizácii, nikdy sa nedá pripraviť na to, ako to na mieste vypáli. Mávala som stresy, či bude dobré, čo poviem, hoci sa ku každej práci postavím zodpovedne, nezapodievam sa stresujúcimi záležitosťami, či sa to niekomu bude alebo nebude páčiť – však čo sa stane, keď nie – hádam ma nezabijú? (smiech).
Tréma – moderuješ tematicky rôzne akcie, predsa bojuješ s ňou?
Tá je vždy, niekedy menšia, niekedy väčšia, no a bojovať? Nebojujem, aspoň sa teda snažím, lebo bojovaním ešte umocňujem pozornosť a myšlienky na ňu, a tým ma má viac v moci. Tak si pomyslím – tréma je tu, ako vždy, bolo by čudné, keby som ju nemala, je to prirodzený stav, že sa mi rozbúchalo srdce, keď idem na javisko, a potom prejde. Aj keď musím priznať, že sa občas stane, že sa energia neuvoľní, tréma ostáva po celý čas, ale toho je pramálo, našťastie.
Tak schválne, minulý rok si v susednom Česku moderovala odovzdávanie hudobných cien Anděl, atmosféra sa uvoľnila?
Cítila som sa tam veľmi dobre, obecenstvo ma prijalo, na tom sa dá stavať. Potom je zase na mne, aby som sa príliš nenechala uniesť, ale držať sa medzi mantinelmi, ktoré sú príjemné a priateľné pre obe strany. A podarilo sa. Napokon české publikum ma pozná, každoročne moderujem charitatívnu akciu Terezy Maxovej, na Českom slávikovi som odovzdávala cenu skupine No Name ako Slávikovi bez hraníc. V Česku som moderovala vždy len s mužmi, našťastie sme si „sadli“ aj v ľudskej rovine, čo je tiež dosť dôležité a teším sa z toho. Vždy pred novým moderátorským partnerom trochu tŕpnem, lebo klientovi je jasné – ten je skvelý, tá tiež, musí to byť spolu úžasné, ale nemusí. Zatiaľ mi to však vychádza.
V talentových súťažiach si si dala prestávku alebo si túto kapitolu defintívne uzatvorila?
Mám pocit, že tam som si naplnila všetko, čo sa dalo. Superstar mi otvorila isté dvere, hlavne do Česka, som si toho vedomá, vážim si to, rada spomínam na obdobie spolupráce s Petrom Nunézom, ale neviem či by som sa v rámci svojho účinkovania dokázala ešte niekam posunúť. Stačilo.
Od zábavnej talk šou v Markíze si sa posunula do inej, ktorá sa nakrúca v priestoroch divadla, vysiela ju spravodajská televízia. Je to posun od moderátorky, ktorá sa doslova bláznila – v dobrom – v rannej šou rádia so Sajfom, potom so začínajúcimi mladými spevákmi v Superstar a Adela šou, ktorá bola tiež skôr zábavnejšieho charakteru?
Všetko závisí od hostí, rada sa „bláznim“ aj v divadle, pokiaľ to situácia dovolí a ešte viac sa vybláznim v Milujem Slovensko. Samozrejme sa nebudem blázniť pri moderovaní Cien Tatrabanky, keď spolumoderujem s Janom Krausom, ale aspoň istú hravosť sa snažím zachovať si všade. A napokon, mám už 34 rokov, tak neviem, dokedy by som mal byť strelená?
Do konca života…
…ale v prirodzenej miere, pretože napríklad už by som nedokázala všetko prežívať tak ko na začiatu Superstar spolu so súťažiacimi. Bolo ich veľa, je to možno trochu zdevalvované, vidíme ako niektorí dopadli a ťažko by som niekoho presviedčala, že toto je pre tvoju kariéru naozaj dôležité.
Známe dámy- herečky, speváčky aj moderátorky – sa často nechávajú nafotografovať ako nakupujú, obedujú v drahých reštauráciách, ale teba nevidieť v týchto pozíciách v médiách. Nie si ani trochu márnotratná?
Dobré jedlo je moja „úchylka“, samozrejme mám rada pekné veci, ale snažím si udržať striedmosť, povedať si pred skriňou, že si mám čo obliecť a nemusím nutne pri každej príležitosti utekať do nákupného centra. Vôbec si neuvedomujeme, kde a za akých podmienok vznikajú „handričky“, ktorými plníme skrine, v akých otrasných podmienkach žijú ženy, niekedy aj deti, ktoré ich šijú za pár drobných a teraz nechcem mentorovať, ale snažím sa krotiť. Konzum je dnes prehnaný, nepodporujem módne šialenstvá, že poďme nakupovať, lebo nemám čo robiť. Obliekame sa, aby nám nebolo zima.
Ale módu máš rada?
Mám módu rada, ale striedmo. Kupujem si celkom rada spomínané dobré jedlá – na farmárskych trhoch, v kvalitných predajniach. Snažím sa jesť sezónne ovocia a zeleninu, nezháňaťsa po niečom, čo momentálne nie je a nebránim sa najesť ani v dobrej reštaurácii, aj keď možno je drahá.
Najobľúbenejšie jedlo – teraz si si dala polievku, ktorú si si pýtala bez cestovín, vyhýbaš sa múke?
Nie ortodoxne, že by som urobila scénu, skôr prirodzene. Mám rada domácu stravu – tekvicový a šošovicový prívarok od mamy a mnohé iné jedlá.
Varíš aj ty?
Nerobím extra kulinárske výkony hodné záznamu, ale samozrejme varím. Baví ma variť trochu adrenalínovo, že skoro nič nie je v chladničke a pri tom, je to výzva, čo dokážem z tohto vytvoriť. Uvarím napríklad dva zemiaky na sladko, k tomu oblažírujem zeleninu s cesnakom, omáčku na víne, volské oko a vzíde z toho solídny pokrm. Vždy idem však do varenia pozitívne, že to dobre dopadne a bude to chutiť a úžasne ma v tom podporuje aj Peťo, ktorý nezabudne poznamenať – toto bude najlepšie jedlo aké si kedy uvarila.
Peťo má pochopenie pre zdravú výživu?
Nikomu nediktujem čo má jesť, ale myslím si, že všetci by sa mali zamerať na kvalitné potraviny. Keď mäso, tak dochované v čo najprírodnejších podmienkach. Kupujem šunku aj domov, ale bez rýchlosoli, bez éčiek, dobrú domácu, rovnako vajíčka. Robiť tlak na niekoho nemá zmysel, ak niekto chce prestať fajčiť musí to robiť kvôli sebe, inak to nemá zmysel. Pravdou je, že nemám doma nič nechutné, nezasypávam Peťa klíčkami a nehladuje.
Z teba vyžaruje absolútny pokoj, pohoda, dokonca si sa dostala do levelu, keď tieto dôležité posolstvá vysielaš k ľuďom…
Veci okolo osobnostného rozvoja ma vždy zaujímali, ale moje pôsobenie v tejto oblasti nie je primárne, nie som školený kouč, ktorý rozdáva tipy na správny spôsob života. Skôr sú to moje skúsenosti, čo som si zažila, čo sa mi osvedčilo, čo u mňa fnguje, takže nie sú to žiadne striktné návody na šťastný život. Ak moje skúsenosti niekomu pomôžu, zafungujú u neho, je to super, ak nie, nič sa nedeje, každý sme iný a na každého funguje niečo iné. Som pozývaná na akcie ako osoba, ktorá má známe meno, vystupujem veľmi skromne a naozaj len so svojími zážitkami, nie sú to načítané, cezo mňa neprefiltrované, veci. Zažila som si obdobie, keď som mala pocit krivdy, život ma omínal ako o číslo menšia topánka a stretla som dámu, ktorá sa naozaj zaoberala vecami upratujúcimi hlavu. Vysvetlila mi, že je to celé o mne, čo ma prekvapilo, lebo tendencia je považovať seba za úžasného, to okolo sú všetci divní (smiech), ale začala som premýšľať, prehodnocovať a výsledky sa dostavili. Samozrejme nemám patent na rozum, život neustále prináša nové a nové lekcie, ale tie vtedajšie som poriešilia a ľahšie sa mi bude boriť aj s novými. Beriem veci a väčším nadhľadom a časom uznám, že stalo sa mi, čo sa malo a malo to v mojom životnom období význam. Hlavne sa nedávam do pozície obviňovať niekoho za veci, čo sa mi dejú.
Zažila si vo svojom mladom veku absolútne výslnie na poli moderátorskom, zabŕdla si do spievania, napísala si rozprávkovú knihu , čo ešte máš v talóne?
Nemám to nastavené, že teraz som dosiahla toto, odfajknem a idem si plniť nejaký ďalší sen, cieľ. Vždy sa teším, keď sa mi niečo podarí, keď sa posuniem dopredu, ale je nebezpečné byť závislý od úspechu. Som spokojná aj s tým, že sa mi preorientovali témy v rozhlase, že si môžem pozývať hostí rôznych profesií, rovnako v divadle, prekonfigurovali sa aj tipy podujatí, ktoré moderujem – Ceny Tatrabanky, Ekotop film. Skôr mám ambíciu premýšľať, čo mi ktorý rozhovor či moderovanie dá, koho zaujímavého tam stretnem, ako to obohatí mňa a môj život. Témy prichádzajú bez toho, aby som si ich vysnívala. Mala som hosťa Nemca, ktorý žije a funguje bez peňazí, nerieši neustále nové oblečenie, takže neviem dopredu, s kým by som sa chcela baviť a o čom. Prináša to život. Naozaj v TA3 sa cítim skvele, veľmi si vážim skúsenosti z Adela show, ale do divadla chodia ľudia, ktorí tam chcú nazaj byť kvôli téme, kvôli hosťovi a možno aj kvôli mne (smiech), nie komparzisti.
Vianoce – máte s Peťom už vlastné alebo ešte so svojimi rodinami?
Peťo je so svojou rodinou, ja so svojou a potom sa stretneme. O pár dní nasleduje druhé kolko so sestrinou rodinou. Jedlo si donesieme od rodičov. Zažila som aj netradičné Vianoce, pretože Peťo bol zvyknutý chodiť s kamarátmi von a raz vytiahol aj mňa do klubu na diskotéu. Bolo to zvláštne a šokovalo ma, koľko tam bolo ľudí. Zaspievala som si Last Christmas s Lavagance.
Ozdobuješ celý byt?
Maximálne stromček, lebo tie veci treba potom skladovať, takže nepreháňame to s výzdobou.
Silvester?
Neplánujeme nič, uvidíme, vlani sme boli na Islande a bolo to skvelé. S chatovými silvestrovskými oslavami nemám až tak dobré skúsenosti, vždy sa to nejako zomlelo, že si niekto s niekým nesadol niekto sa rozišiel, tak uvidíme, kam nás vietor zaveje tento rok.
