V lone nádhernej prírody, vysoko v horách, neďaleko New Yorku sme si pri špecialitách, ktoré vlastnoručne pripravoval „chef kuchar“ Vlado Kolenič pospomínali na časy dávne, ale nazreli i do prítomnosti v živote muzikanta, dobroduha, rebela….
Kam siahajú tvoje spomienky prvé dotyky s muzikou?
Mal som 6 rokov, zložil som prvú pesničku, ktorá mala štyri takty a rodičom bolo hneď všetko jasné – génius, treba ho dať na klavír. Odniesla si to babka, ktorá chodila so mnou, strážila pred dverami, aby som neutiekol. Chcel som hrať futbal nie hrať na klavír.
Ale láska k hudbe si ťa napokon predsa len našla a zotrvala do dnešných čias…
Moja staršia sestra Vierka si našla frajera a jeho mladší brat Ali sa raz vyskytol u nás. Zahral na klavíri skladbu Bony & Clyde tak, že som skoro odpadol. Vtedy som si povedal, musím hrať na klavíri lepšie ako on. Cez prázdniny som sa zatvoril doma, celé dva mesiace som mlátil do klavíra, zložil som asi 200 pesničiek, ktoré som samozrejme zabudol. Na strednej škole som stretol chalanov, ktorí mali kapelu a hľadali klaviristu. Šiel som na skúšku do vtedajšieho Domu pionierov – dnešný Prezidentský palác a tam som počul ako vo vedľajšej miestnosti cvičili iní mladí chalani – Elán. Už vtedy mali protekciu (smiech). Vzali ma, čoskoro sme sa rozpadli, ale vznikali ďalšie kapely a klavír je pre mňa nástrojom číslo jeden dodnes. Nemám problém ani s gitarou. Keď som v roku 1979 utiekol na západ, bol som v Rakúsku v lágri a čakal na vycestovanie do Ameriky, nemal som tam čo robiť, tak som si kúpil gitaru a naučil som sa na nej hrať.
Mnohí pamätníci hovoria, keby neboli Taktici emigrovali, nikdy by nebol Elán…
Už majú príliš veľa slávikov, aby sme polemizovali na túto tému (smiech).
Baby brali na muzikantov, páčilo a ti ako chodili za vami do šatne?
Baby sa lepili aj predtým, s týmto som naozaj nemal problém. Ženy majú rady, keď sú muži sebaistí a sebavedomí a nezáleží na tom, či je muzikant. A každá žena má rada „bad boys“. A ja som bol „bad boy“ – proti profesorom, proti politikom, proti uniformovanosti, konvenčnosti… Neustále som „bzučal“, preto som aj dostal prezývku „Čmelák“.
Vyrastal si niekoľko desiatok metrov od legendárneho Véčka, kde si aj hrával. Véčko bola zvláštna kapitola…
V meste to bol jediný klub, ostatné boli len na intrákoch. Keď sa pozerám späť – véčko bol „o..b“. Hralo sa tam len v sobotu, každý tam chcel byť, spravili z toho – dnešným jazykom povedané – „smotánkový“ klub a chodilo sa tam na vysokoškolský index. Dievčatá – len tie ktoré dobre vyzerali – mali povolený vstup (smiech).
Neustále si vykrikoval do sveta, že aj tak emigruješ, čo sa aj ti podarilo…
Moje výkriky neboli bez odozvy, dostali sme zákaz hrať v PKO, potom už aj vo Véčku som nemohol byť na pódiu, ale vedľa neho, policajné kontroly, či nepredávame nábytok boli u nás pravidelné a bežné. Nakoniec som sfalšoval doložku a utiekol s manželkou i malým synom. Mám ju dodnes odloženú. V klipe Devízový prísľub si ju môžete pozrieť.
Existovali ste ani nie štyri roky, nikdy ste nevydali platňu, napriek tomu ťa ľudia stále spoznávajú na ulici, poznajú tvoje piesne…
Každý rok vychádzala platňa Dvanásť do tucta, čo boli najúspešnejšie skladby roka a tam sa objavili štyri naše skladby a všetky boli naše vlastné, ostatné boli prebraté. Predavačka langošov musela vyjsť, lebo bola na lýre. Pieseň Priateľ bola niekoľko týždňov na čele hitparád, vtedajší riaditeľ Opusu mi povedal, že veľký bubon ruší melódiu. Ja som to povedal môjmu kamarátovi, ktorý robil vo Večerníku a on to napísal. Prišiel o robotu a nám nič nevydali. Poplach v Bratislave (smiech). Vždy som hovoril pravdu a doplácal som na to.
Ako žiješ v Amerike – striedaš Las Vegas s panenskou prírdou neďaleko New Yorku, vysoko v horách….
Ráno vstanem, dám si kávu a niečo sladké…. Moja práca je stále hudba. Mixujem, čo som nahral deň predtým, lebo mám odpočinuté uši. Počas dňa nahrávam, kosím trávu, v zime odhŕňam sneh, hrám sa so psom a varím. Vďaka technike pracujem cez email. Momentálne mám rozbehnuté projekty s viacerými interpretmi – Doug Ellis v Minnessotte, Flame v Juznej Afrike, Jeanette Susann v Oslo, detskú show v Charlotte, North Carolina, na Slovensku s Monikou Grebi a Milanom Herstekom. Stále „naháňam“ kšefty. Verím, že budem plný nápadov až do smrti. V jazzovej hitparáde momentáne bodujem na druhom mieste v Las Vegas, dobré, nie?
V marci si oslávil 60-tku, no nustále si usmiaty, veselý, šibalské oči, ktoré akoby čakali čo dnes zase vyvediem…
Nikam sa neponáhľam. Podľa ľudí, ktorí ma poznajú, som sa vraj vôbec nezmenil, na to som hrdý. Stále sa pohybujem medzi mladými ľuďmi, žijem mladým duchom. Celý život som žil podľa seba, svojím spôsobom.
Na Slovensku si bol v novembri minulého roka, čo ťa zaujalo?
Bratislava rastie, vznikajú tu pekné budovy, ale ľudia sú stále takí istí, naštvaní a ponáhľajú sa. A stále cítim okolo slaný pot, menej ako naposledy, ale stále to je na uliciach, na úradoch, v obchodoch. Prekvapili ma dievčatá a ženy vo vysokých opätkoch. Ako chodia po tých strašných chodníkoch a uliciach, v starom meste po kockovanej dlažbe – tak to je vážne umenie. Nikde na svete som nevidel toľko vysokých opätkov ako v Bratislave. V Amerike nosia na ulici botasky, v robote sa prezujú, ale tu si to odtrpia, je to pekné, no nohy dostávajú zabrať. Inak, jedlo výborné, všade alkohol, super… Pivo lacné. V novinových stánkoch alkohol – to je sila. To v Amerike nemáme.
Napriek tomu sa nevrátiš…
Kam? Ako vrátiť? Na Slovensko? Tam som už všetko videl, je to stále to isté. Nie som ani v Amerike nastálo, ja neviem ešte kam pôjdem. Ale baby sú tam stále dobré.
Vždy, keď prídeš do Bratislavy, sa zvesť o tvojej prítomnosti šíri rýchlosťou blesku a vždy je o teba mediálny záujem. Prečo si myslíš, že tomu je tak?
Nežijem tu, len sem chodím, to je celé. Keby som tu hral, spieval, nebolo by to tak. Okrem toho som „fasa chalan“ (smiech). Nič sme nevydali žiadne nahrávky, a ľudia poznali a stále poznajú naše pesničky. Išiel som si kúpiť ráno bratislavské rohlíčky a vybral som orechové a makové a človek sa ma pýta – ako sa máš Vlado? Alebo sedeli sme v aute, čakali na zelenú a cez prechod prechádzali ľudia a naraz jeden zastaví pri aute „Čmelák, si to ty?“ Mám dobrý pocit z toho, lichotí mi to. Poznajú ma preto, lebo som bol jeden z nich.
Foto: Anka Olvecká
