Hudobná scéna ho považovala za muža mnohých identít. No svojím hlasom, dokonalou hrou na piano a živelnou energiou potvrdil najmä svoju pravú identitu muzikanta. K jeho prvému singlu „Vietor“ s Petrom Cmorikom https://www.youtube.com/watch?v=mHhJoxq0v54sa v týchto dňoch pripravuje nový videoklip. Ondřej Brzobohatý vydáva svoj prvý album s názvom „Identity“, ktorý obsahuje iba jeho autorské texty. O tom, ako našiel svoju identitu a ako album vznikal, prezradil v exkluzívnom rozhovore pre vydavateľstvo SUPRAPHON.
Muzikant, textár, herec, moderátor – to všetko zosobňuje multitalent Ondřej Brzobohatý. Práve v týchto dňoch je na pultoch jeho debutový album s príznačným názvom „Identity“, ktorý si vzalo pod ochranné krídla jedno z najväčších vydavateľstiev Supraphon. Ako Ondřej prezradil, sám seba vníma ako človeka s mnohými identitami a na albume poodhaľuje niektoré z nich.
ZDROJ FOTO: SUPRAPHON
Album Identity vraj vznikal dlho, čo je na tom pravda?
Vznikal päť rokov. Neviem, či sa to dá považovať za dlhú dobu, ale keďže mám už tridsať rokov, tak asi aj áno.
Akým spôsobom vznikali nahrávky?
Pôvodne som nemal v úmysle vydať album. Väčšinou, keď napíšem pieseň, premýšľam, komu by som ju venoval.Postupne som teda písal piesne a plánoval si, že by mohli byť napríklad pre Vojtu Dyka alebo Ondru Rumla. Časom som si však uvedomil, že sa venujem príliš mnohým profesiám naraz, a nezostáva mi priestor nato, čo ma vždy bavilo – na hranie s kapelou. Vtedy som si povedal, že by som tie piesne mohol písať pre seba. Navyše som konečne nadobudol istotu a sebavedomie ohľadom textov, ktoré som písal zo životných skúseností. Takto nejako vznikal album. Skutočne to bolo asi päť rokov, aj keď viac než polovicu materiálov, ktoré sú na albume, som napísal za posledný rok.
Dalo by sa o tomto albume povedať, že je vaším autoportrétom?
Môže sa to tak brať, ale je to iba z časti autoportrét. Odkrýva veľa vážnych osobných tém, ale rozhodne nie bulvárnym spôsobom. Skôr som chcel, aby album mal „poetickú náladu“. A tiež, aby bol žánrovo a predovšetkým dynamicky pestrý. To sa mi, myslím, podarilo. Piesne sú štylizované v rôznych beatoch, dynamikách, tempe. Skladá sa zo všetkého možného. Za desať rokov, čo funguje moja kariéra, ma ľudia vnímali v rôznych identitách. Preto ten názov albumu „Identity“. Album hovorí o tom, aký skutočne som.
Z tých rôznych identít, ak tomu dobre rozumiem, je práve muzikantská identita, tá ktorá vás najviac napĺňa?
To vždy platilo, platí a stále verím, že i naďalej platiť bude. V tejto činnosti sa cítim najkomfortnejšie, je mi v nej najlepšie. A netýka sa to len interpretácie vlastných pesničiek. Predstavte si, že sedíte v štúdiu a nahrávate krásnu symfonickú hudbu k filmu. Partitúra, na ktorej mesiac pracujete, naraz pred vami ožíva. Každou notou, po note. To je neskutočný pocit, niečo nádherné!
Vedeli by ste tento pocit s niečím porovnať?
Nevedel. Dokonca ani s tým, keď v priamom prenose prídete na pódium a viete, že sa na vás pozerajú dva milióny ľudí. Je to rovnaký adrenalín, ale s týmto pocitom sa to porovnať nedá.
Dôležité je asi aj to, že vo vlastných songoch ste sám sebou, no ako herec nie ste?
Vystihli ste to! Ako herec interpretujem slová niekoho iného a hrám inú postavu, nie seba. Ako moderátor som sám sebou iba do určitej miery. Väčšinu textov som si písal sám, ale stále som v úlohe niekoho iného, kto sprevádza divákov odniekiaľ niekam. Ako spevák a skladateľ si konečne môžem dovoliť byť sám sebou. To je neskutočná sloboda. A ja slobodu milujem.
Ktorých osobných tém sa v pesničkách na albume dotýkate?
Vraciam sa k rôznym zážitkom v mojom živote. Človek si uvedomuje, čo sa stalo, a premýšľa, či je to správne. Či chce takto žiť alebo či by to mohlo byť nejako inak. Potom stačí rozhodnutie, že chcete zmenu a rôzne konštelácie vám k nej pomôžu. No a potom je tu samozrejme láska, či už opätovaná alebo neopätovaná. Všetky tie záležitosti, o ktorých na albume spievam, som prežíval a prežívam.
Rôzne témy sú vo vašich textoch občas trochu zaobalené. Pracujete rád s obrazmi a
metaforami?
Občas áno. Ale, popravde, rád pracujem s konkrétnym textom a konkrétnym príbehom. Niekedy používam metafory a dvojzmysly, ale vždy ku konkrétnemu príbehu.
Hovoril ste o sebavedomí v textoch, pred tým ste ho nemali?
Nemal. Možno aj preto, že v kapele „Buhví“ som fungoval skôr ako interpret a autor hudby. Na texty mal monopol Martin Hrubý, ktorý to vie. Písal a dodnes píše krásne texty. Nemal som chuť ani odvahu sa s jeho textami porovnávať. Potom som ale z kapely odišiel a zrazu som bol sám za seba. K tomu som prešiel aj určitým vývojom, niečo si prečítal a okrem iného pracoval napríklad s Michalom Horáčkom. Nechával som sa inšpirovať a získaval sebavedomie. Hovoril som si, že tie moje texty nie sú také zlé. Navyše sa mi dobre spievajú. Moje hudobné frázy nie sú totiž úplne obvyklé a nie každý textár na ne vie písať. A ja sa pri speve chcem cítiť komfortne.
Je pre vás ťažšie napísať text alebo hudbu?
Určite text, aj keď napríklad už pri písaní hudby viem, o čom bude a ako ho približne poskladajú. Text niekedy píšem aj niekoľko mesiacov.
Niektorí vaši kolegovia radi píšu texty v angličtine, je to móda. Vaša doska je pritom celá v češtine, angličtina znie len v jednej fráze. Od začiatku to tak malo byť?
Áno, chcel som českú dosku. Tá anglická fráza je v jednom konkrétnom mieste, kde sedí. Myslím si, že po slovensky spievané pesničky sa dostanú k poslucháčom bližšie. Napísať text v češtine je ťažšie – ale človek si za ním potom viac stojí. A osobná rovina získava na sile. Druhý dôvod slovenčiny je v pohodlnej interpretácii. V angličtine sa mi síce spieva dobre, ale texty niekoho iného, ??pesničky, ktoré už poznám a mám rád.
Ako hostia s vami na albume spievajú Tereza Černochová a Peter Cmorik, prečo ste si vybrali práve ich?
Pieseň Vietor je duet so slovenským spevákom. Rozmýšľal som, kto a ako na Slovensku spieva a Peter Cmorik bol pre mňa ideálny. Má krásne zafarbený hlas so soulovým a súčasne trochu rockovým nádychom. Krásny protipól môjho hlasu. To ma bavilo. A u Terezy to bolo tak, že sa mi prisnila. Fakt sa mi v noci snívalo, že so mnou tú pesničku spieva. Tak som jej na druhý deň zavolal a spýtal sa jej, či by mi ten sen splnila. A stalo sa.
Stáva sa vám častejšie, že by ste si niekoho alebo niečo vysníval?
Stáva. Možno nie tak konkrétne, ako v prípade Terezy, ale v obrazoch, ktoré sa potom stanú. Verím, že priania sa vypĺňajú. Samozrejme, tomu musíte ísť naproti, ale sny sa naozaj môžu splniť.
Ešte k albumu „Identity“ – zaujímavo ste poňali aj jeho obal. Ako k tomuto nápadu prišlo?
CD má na booklete položenú titulnú kartu v štyroch farbách – každý si bude môcť vybrať tú, ktorú má rád. Touto hrou som chcel povedať, že identít je veľa a človek je pestrofarebný. Všeobecne – svet je pestrofarebný. Vnímať ho len čiernobielo, je dosť obmedzujúce. Koniec koncov o tom na albume aj spievam, takže sa to všetko pekne prepája.
Preklad: Jana Trellová
