Misska, moderátorka, mama… a všeličo iné je Karin Majtánová, vždy skvele naladená, usmiata dáma, ktorá nezapĺňa stránky bulváru. Žije si svoj pokojný život a aj po dvoch sklamaniach stále verí na lásku.
Koľko uplynulo rokov od času, ako ste nervózne prešľapovali na stupienku víťaziek MISS?
Dosť (smiech). Uplynulo 21 rokov a bolo to tesne po rozdelení Československa na dva samostatné štáty, čiže v roku 1993. Som vlastne prvá slovenská „misska“.
Vaša dcéra má 18 rokov – odporučili by ste jej, keby sa chcela prihlásiť do súťaže, aby tak urobila?
Začnem inak – možno porovnaním, hoci je to neporovnateľné. Dnes sú mladé dámy úplne niekde inde ako sme boli my pred vyše dvadsiatimi rokmi. Majú k dispozícii technické vymoženosti, o ktorých sa nám ani nesnívalo. Život šiel veľmi dopredu, dievčatá, ktoré súťažia dnes, sú scestovanejšie, majú väčší prehľad, sú jazykovo zdatnejšie, sebavedomejšie. Od mojej dcéry sa tohto nikdy nedočkám, žije so mnou a presne pozná zákulisie. Mediálne výstupy sú nie vždy pravdivé a lichotivé a Karin má úplne iné ambície. Je mimoriadne inteligentná, vnímavá, od dieťaťa je prakticky dospelý človek, pretože jej zdravotné problémy, s ktorými sme sa borili ju postavili do inej pozície ako ostatné, bezstarostné deti. Keby však mala tú ambíciu – dovolila by som jej to, ale u nás naozaj tadiaľto cesta nejde.
Možno mnohí zabudli čím ste si museli prejsť…
Karin sa narodila o šesť týždňov skôr s vážnymi zdravotnými komplikáciami a prvé tri roky sme zápasili s mozgovou obrnou. Nebolo to ľahké, ale sme obe bojovníčky, ja sa o svoje deti dokážem pobiť ako lev a žiadna bitka nie je nikdy vopred prehratá. Dnes je z nej šikovná študentka gymnázia s vynikajúcimi výsledkami, výrečná je – zrejme po mame, reprezentuje školu na ruskej olympiáde, v rámci iných projektov sa zúčastnila v Bruseli prezentácie na pozvanie nášho europoslanca Mikolášeka. Dnes by nik nepovedal, čo zažila. Už teraz v treťom ročníku chodí každú sobotu na prípravku na lekársku fakultu, kde by chcela študovať.
Váš život nie je prechádzka ružovou záhradou, aj keď ste prvá Miss, prešli ste si neľahkým životom, ostali s dcérkou sama, neskôr ste sa vydali, máte krásneho syna, žiaľ, ani toto manželstvo nevyšlo, no stále pôsobíte ako zdroj optimizmu, dobrej nálady, výrečnosti….
Mnohokrát som si kládla otázky, prečo práve mne sa stalo toto či ono, otázky, na ktoré mi nikto nedá odpovede a pretransformovala som sa do pozície, že všetko to tak malo byť. Človek dostane svoj kríž, ktorý musí uniesť. Boh ma má rád, skúša iba tých, ktorých má rád, takže je to viera, ktorá ma posúvala dopredu. Som nesmierne tvrdohlavá, s kopou entuziazmu, ale dovolím si tvrdiť – mám obrovskú pokoru v sebe. Aj vďaka fatálnym problémom, s ktorými som sa v živote stretla. Kedy sa problémy dejú bez vášho pričinenia a neviete nič robiť len veriť, že sa to vyrieši. Nie vždy priamočiaro, ale nájsť niekoľko vedľajších cestičiek, ktoré vás nakoniec dovedú k zdarnému koncu. Naučila som sa aj skloniť hlavu, nebáť sa priznať, že som zraniteľná, že padnem na kolená, ale z kolien sa postaviť, pofúkať si ich a spočiatku možno krivkať, ale vždy dopredu.
Niekedy je pocit bezmocnosti aj v tom, že si ich musíte fúkať sama, hodil by sa niekto silnejší, ale niet ho…
Mám dve úžasné deti, ktoré mi ich pofúkajú, keď treba. Neplačem často, ale stalo sa mi, že som nezvládla situáciu a sadla som si v obývačke a bezradne som plakala. Obe moje deti prišli, na nič sa nepýtali, len si sadli vedľa mňa a plakali so mnou. Vtedy som pochopila, že nemôžem to robiť takto, aby som ich nevystrašila, pretože naozaj som pre nich pilier, ktorý dovezie, odvezie, zahrá si futbal, pofúka boliestku, tak jednoducho musím mať silu aj kvoli nim. A kto nemá deti, musí tú silu nájsť pre seba samého.
S Karinkou ste boli sama, napriek tomu ste sa nebáli ďalšieho vzťahu a dokonca mať druhé dieťa s iným mužom.
Sme rozvedení viac ako dva roky. Odvtedy platí môj výrok, za ktorý ma aj pranierovali, ale stojím si za ním – že muži nemilujú cudzie deti. S naším vzťahom to začalo ísť z kopca, keď sa narodil syn, markantný rozdiel zo strany jeho otca som neustála a nemohla som pokračovať. Okrem toho sme mali vzťah na diaľku, ja som žila v Bratislave, exmanžel má aktivity v inom meste a takto to nefunguje. Kedysi som sa tvárila, že mi to vyhovuje, ja som pracovala po večeroch, víkendoch, absolvovala pracovné večierky, môj bývalý ich nevyhľadával, nekráčali sme spoločne, ale vedľa seba a to je bez perspektívy.
Ste ochotná ísť aj napriek tomuto všetkému do ďalšieho vzťahu, keď sa vám rozbúcha srdiečko a jemu tiež?
Čakám na pána Božského, dokonca už existuje. V prvom rade by ma mal tolerovať, mať ma rád, chápať, byť mi oporou a rovnako mať rád moje deti, nie milovať, ale stačí mať rád. Ale takého si asi musím nakresliť (smiech).
Moderujete spoločenské akcie, plesy, v STV Dámsky klub, v TV Ružinov máte reláciu Garde a Relax… Baví vás ešte stále táto práca, nemáte pocit, že už každého na Slovensku poznáte a všetko viete?
Baví. Dámsky klub ide piaty rok a stále sa posúva, každé vydanie je iné, rovnako akcie sú stále iné, vždy je tam nový duch, nová myšlienka, mám rada ľudí a našla som sa v tejto práci.
Spomínate si na svoje prvé moderovanie?
Miss a Boy Rača v roku 1993 v Rači. Študovala som na filozofickej fakulte slovenský jazyk, filológia a tak prirodzene som inklinovala k jazyku a tomu, čo ma živí. Po škole som nastúpila na post dramaturga v STV a hľadali moderátora do relácie Pop Show, ktorú robil Peter Hečko, neskôr do vedomostnej hry Telerisk, riskla som a vyšlo. Potom som mala na obrazovke pauzu do roku 2004, kedy som začala moderovať Regionálny denník a robila som to do roku 2010, bolo to naživo a rôzne témy. Začal ranný magazín na STV a v roku 2008 aj Dámsky klub. Po dva roky som sa hlásila na herectvo, ale nevyšlo, rada by som si zahrala. Myslím, že by som to dala.
Ako by ste v tomto momente charakterizovali svoj život, cítite sa šťastná, ste šťastná?
Áno. Človek sa nemôže uspokojiť s tým čo má, ale na druhej strane nemôže byť ani stále nespokojný. Preto sa naozaj každý deň dokážem tešiť z práce, ktorá ma napĺňa a stále ju mám, z mojich detí, vychutnávam, si to plnými priehrštiami, pretože naozaj sa niekedy prichytím pri myšlienke, či sa zbláznil svet alebo ja. Neskromne musím povedať, som spokojná.
Nikdy ste neboli terčom bulváru…
Asi nie som zaujímavá. Dokonca som si urobila doktorát a nikto o tom nenapísal (smiech), ale to asi nie je zaujímavé.
Viete si predstaviť seba za katedrou?
Na vysokej škole určite pred mladými ambicióznymi študentmi, ktorí by mi dodali energiu. A kto vie, možno sa to stane.
