Neuveriteľné, Peter Nagy práve dnes (9.4.) oslavuje svoje 55. narodeniny. Hoci sa do povedomia ľudí zapísal ako spevák, hudobník a skladateľ, jeho koníček – fotografovanie ho vynieslo do výšok, ktoré by mu mohli závidieť aj renomovaní fotografi. Vyhral knkurz na fotografovanie obálky a editorialu limitovanej verzie Playboya pri príležitosti 50.výročia vzniku časopisu. V roku 2007 bol oficiálnym fotografom súťaže Česká Miss. Vystavoval v Bratislave, Prahe vo Viedni.
Zlatým slávikom sa stal v roku 1985. Peter Nagy je však stále pevne nohami na zemi, o čom nás presvedčil aj v nedávnej talk šou Jozefa Banáša, ktorá sa pravidelne koná v SK Vajnorská v Bratislave, každú prvú stredu v mesiaci. Jozef Banáš a Peter Nagy sú majstrami slova, takže o vtipné dialogy núdza rozhodne nebola. Po šou, autogramiáde a fotografovaní sa s fanúšikmi sme si s Petrom pohovorili nielen o jeho jubileu.
V deň vašich narodenín vás čaká slávnostná udalosť….
Neviem, či udalosť, v každom prípade výzva. Kunsthistorik, galerista a mohol by som použiť ešte mnoho iných prívlastkov – Ľubo Moza, môj kamarát, sa podujal urobiť výstavu mojich fotografií pri príležitosti mojich narodenín. Takže nestaval by som to do pozície udalosti, ale skôr priateľského stretnutia. Mám obrázky, ktoré chcem vystaviť a vystavovať na bratislavskom hrade. Je to vec prestíže, pretože jeho Západná terasa je jedna z najlepších galérií na Slovensku. Fotografovanie je stále mojím koníčkom, som spevák a muzikant.
Aké fotky uvidíme na hrade?
Snažím sa, aby boli najlepšie, taký výber z tvorby. Ľubo Moza sa vyzná, takže nechám si poradiť.
O fotografovaní hovoríte stále len ako o koníčku, ako teda vyzerá v súčasnosti váš muzikanstký život?
Hrávame s kapelou… kto by to čakal, že? A málokto to vie, lebo médiá skôr zaujíma kto s kým a čo? Tak ja s kapelou… chystáme koncerty pri príležitosti 30-teho výročia pôsobenia kapely Indigo na scéne a zatiaľ máme potvrdené naisto dva veľké koncerty – 6. novembra v pražskej Lucerne a 12. novembra v Košiciach a samozrejme rokujeme s ďalšími mestami.
Tridsať rokov na scéne – dajú sa vôbec v krátkosti opísať?
Totálny chaos a veľmi dobrý pocit, že sa mi podarilo dostať pesničky ľuďom do uší.
Vyštudovali ste filozofiu…viete si predstavť, že by ste sa museli vrátiť k tomuto povolaniu?
Neskromne si myslím, že to nehrozí, ale mám alternatívu – predával by som obrázky na Karlovom moste v Prahe (úsmev). To je môj sen. Urobil by som si stánok. Fascinuje ma ako turisti kupujú obrázky. Nie som odkázaný na vysoký štandard, vyrastal som v Prešove na normálnej ulici, kde som sa prvé akordy učil od cigánov, až neskôr sa stali Rómami.
Teraz trochu matematiky – viete vôbec koľko pesničiek máte v repertoári?
Okolo dvesto, ak rátam aj detské pesničky.
Bohužiaľ alebo chvalabohu si ich pamätám od prvej platne a výstredných kostýmov, keď sme si do Maďarska chodili kupovať košele a šatky na krk ako má Peter Nagy…
Nezaujíma ma diktát žiadnej módy, robím si čo chcem. Obliekam sa ako chcem a baví ma to. Aj navzdory modnej polícii.
Podľa čoho si teda vyberáte oblečenie, teraz máte na sebe košeľu s gitarami…?
To mám zo Sydney, u nás sa móda zbytočne veľmi prežíva. Pískne nejaký módny návrhár a teraz sa poďme všetci obliekať podľa neho. Príde mi to také „spartakiádne“. Cestujem po svete a vidím ľudí, ako sa obliekajú. Obliekajú sa podľa toho ako to cítia sami a nie ako diktujú módne časopisy. Na to v živote nepristúpim.
Aké oblečenie sa vám páči na ženách?
Ťažko takto jednoznačne povedať, ale malo by to byť niečo medzi cudným a sexi oblečením. To je asi ťažké…
Od oficiálneho fotografa edície k 50. výročiu Playboya a fotografa aktov, by človek čakal odpoveď, že najviac sa vám páčia ženy nahé…
To je pravda. Cisárove nové šaty sú najkrajšie…
Spomenuli ste, že si robíte čo chcete. Nedávno som robila rozhovor s členom skupiny Ghymes a ten sa vyslovil, že ak ti povedia – rob si čo chceš, je to ťažké… Je naozaj ťažké robiť si čo chcete?
Predovšetkým sloboda je zodpovedná vec. Špeciálne u muzikantov majú ľudia skreslené predstavy o tom ako sa ožierame, fetujeme, berieme drogy a proste samé orgie… Sloboda je, ako spieva Plíhal, keď ráno vstanem, a na svoje „môžem?“ si odpoviem sám. Môj pocit slobody spočíva v tom, že sa ráno zobudím, večer si ľahnem a medzitým robím, čo ma baví. Hudba ma stále baví, baví ma žiť, žijem v pozitívnej bubline, nedopustím, aby do môjho sveta vošli negatívne informácie, hoci na tom mnohí ulietavajú.
Nové pesničky chystáte? Pracujete na nich? Ľudia aj dnes pýtali od vás staré známe piesne, dokonca si vyhradzovali, že z prvého albumu…
Chystám si pomaly album, neponáhľam sa, myslím, že raz za päť rokov stačí. Slovensko so svojím povedomím je trošku niekde inde akoby malo. Hoci nie som žiaden „hejslovák“, mohli by sme byť hrdší na svojich umelcov, aj na tých začínajúcich, ktorí spievajú po slovensky a netvária sa, že sa narodili v „macdonalde“ za pultom.
A teraz si povedia – hovorí o hrdosti a žije v Prahe…
Nežijem v Prahe, žijem a bývam tam, kde hrám. Momentálne je to v Bratislave, mám tu skvelú akciu a som rád, že som tu. Stále platí – narodil som sa v Prešove.
V čase najväčšej slávy skupiny Indigo a doslovnej „Nagymánie“ ste zažívali veci, o ktorých môžu dnešní intepreti len snívať…
Býval som v Bratislave na Cukrovej ulici a fanúšičky spávali na schodoch pred dverami môjho bytu. Neviem, či sa to dnes, v čase facebooku a internetu, robí. Neviem ako to dnes majú kapely, nepoznám ich sexuálny život a čokoľvek poviem, možno by ani neuverili. Ten obdiv je dnes skôr virtuálny. Mesačne som dostával dve vrecia listov, spracovávala ich Betka Danišovičová, za ktorou som išiel. Čítal som tie listy a bavilo ma to, naozaj! Nebohý Karel Zich mi hovoril, preboha, len neodpovedaj na ne, lebo sa ti to geometrickým radom vráti. A mal pravdu! Na začiatku som odpovedal a prichádzali mi znovu nové a nové. Niektoré fanúšičky sa v triede pochválili, že Nagy odpisuje, tak napísala celá trieda (smiech). Poctivo sme posielali podpisané fotky päť. Naozaj sme si vážili a stále vážime fanúšikov. Betke som napodpisoval aj 500 fotiek za deň a ona to „sáčkovala“.
Teraz budú fanúšičky plakať, že tú obálku, čo skladujú doma, neolízal Peter Nagy…
Keď bola správne navoňaná aj som olizoval (smiech).
Tento rok sa vaše meno bude skloňovať v súvislosti s dvoma päťkami. Keď to číslo vidíte napísané, aké máte pocity?
Cítim sa výborne. Myslím, že novinári viac prežívajú môj vek ako ja. Dokonca som sa dočítal, že mám sivú bradu. Nepochopili pieseň – So mnou nikdy nezostarneš. Tej piesni sa hovorí metafora, metafora je vyšší stupeň komunikácie – tak by som to celé uzatvoril. Považujem za veľmi neslušné, keď sa v zátvorkách ženám uvádza vek.
