Skupina Ghymes oslavuje 30 rokov na hudobnej scéne! Formácia vznikla v roku 1983 z hudobníkov, ktorí hrali rockovú, vážnu alebo starú hudbu. Počas 30-ročnej kariéry koncertovali v krajinách najrozmanitejších kultúr a rás – v Japonsku, Fínsku, Maďarsku, Francúzsku, Švajčiarsku, Rakúsku, Iraku, Jordánsku, Španielsku, Grécku, USA aj Kanade. Základ skupiny tvoria bratia Tamás a Gyula Szarka, ktorí čerpajú inšpiráciu z koreňov maďarskej, stredoeurópskej i východoeurópskej ľudovej hudby. K ľudovým motívom pridali vlastné tvorivé ambície, vďaka čomu vznikla jedinečná „hudba Ghymes“.
Výberovka „Ghymes Best Of“ obsahuje dve cédečka a 17 populárnych skladieb. Na dvoj-CD „Ghymes Live“ nájdu priaznivci 18 piesní z koncertného záznamu. Kapela ich fanúšikom naživo predvedie 9. apríla 2014 na exkluzívnom koncerte v bratislavskej Starej Tržnici. Nielen o ňom sme si v pohodovej atmosfére plnej smiechu a spomienok pohovorili s jedným z bratov – Tamásom Szarkom.
Na vašej kapele je zarážujúca, prekvapujúca až šokujúca skutočnosť, že ročne ste schopní vydať nie jeden, dva, ale minimálne tri, štyri albumy… Ostatní intepreti majú tendenciu v priemere každé dva roky vydať jeden album. V čom je vaša filozofia, že zasypávate množstvom hudobných nosičov trh?
Zrejme sa naša tvorba nezmestí na jedno CD! Dokonca mám toľko skladieb, že sa všetky ani nedostali von…
Poďme na začiatok – ako ste prišli k názvu Ghymes – ak si toto slovo zadáme do vyhľadávania na internete, odporučí nám to slovenský hrad neďaleko Nitry…
Tam sme čerpali inšpiráciu pre názov. S bratom sme študovali v Nitre na vysokej škole, v okolí boli – dnes by sme to nazvali festivaly –v tom čase skôr tábory, kde sme sa schádzali na dva-tri dni, niekedy aj pod hradom pri dedinke Jelenec. Hrad sa volal Gímeš, kedysi sa to písalo tak ako názov našej kapely.
Jelenec – odtiaľ pochádzal aj velikán slovenskej populárnej hudby Karol Duchoň – stretli ste ho tam?
On už má v Galante aj sochu, dúfam, že aj my raz budeme mať, keď tam žijeme (smiech). Raz som s ním rozprával. Rozprával je možno silné slovo. V roku 1981 som sa zúčastnil súťaže, takej socialistickej, ale dobrej, vtedy ešte neexistovala kapela. Účasť na súťaži bol zážitok aj skúsenosť. Spieval som slovenskú a maďarskú pesničku, tá slovenská bola fiasko jak hrom, lebo som zabudol text. Večer som si sadol do najtmavšieho kúta, aby ma nikto nevidel a Karol Duchoň prišiel ku mne a povedal mi jednu vetu – počúvaj, ty by si mal spievať, neprestaň
s tým. Asi niečo cítil…
Viete si predstaviť, že by ste začnali teraz v tomto čase?
Dostať sa „hore“ je dnes oveľa ľahšie ako v časoch našich začiatkov, ale udržať sa – to je umenie. Odhaliť nejakú zaujímavú časť tela a stať sa hviezdou internetu a titulných stránok je ľahké, ale kto si spomenie o desať – dvadsať rokov na párdňové hviezdičky?
Vám sa podarilo udržať tridsať rokov, čo je úctyhodné. Viac ako doma vás publikum vníma v zahraničí…
Prvých desať rokov sme hrávali zväčša a Slovensku. Medzitým sme objavili aj Európu, alebo ona nás, to už presne neviem (úsmev). Prvý zahraničný koncert sme odohrali v Maďarsku, kde sme nakoniec našli dokonalé zázemie. Tak nás tam rozmaznali, že zvažujeme ponuky do iných krajín, ak nespĺňajú podmienky, ktoré by boli na takej istej úrovni, radšej nejdeme. Nechcem, aby to vyznelo arogantne, ale „na výlety“ za ubytovanie, cestu a stravu už určite nepôjdeme. Zažili sme v Portugalsku 50 dňovú koncertnú šnúru, kde sme odohrali 35 koncertov, dnes by sme to nedali… Ale bolo to úžasné, zažili sme veľa hudby, skvelej, konfrontovali sme sa so svetovou hudbou na neuveriteľných festivaloch, ktoré u nás neboli. Hrávali sme so skvelými hudobníkmi, čo bolo nezaplatiteľné, zažili sme koncert, kde bolo sto ľudí na pódiu.
Počúvate dnešnú hudbu?
Hlavne v aute, ale „nalistujem“ si aj na internete a priznám sa, nie je veľa dobrej hudby dnes. Najradšej počúvam folklór, klasiku, potom pop. Som rád, že na Slovensku i v Česku už niekoľko rokov funguje world music a poznám sa s jej intepretmi i skladateľmi.
Tri desaťročia mapujete na dvoch dvojcédečkách, čo je zase nezvyčajný počin – jedna kolekcia je Best Of a druhá LIVE. Málokto si dovolí, takýto luxus…
Pôvodný plán bol vydať tri CD, oslovilo nás vydavateľstvo, čo bolo samozrejme veľmi príjemné. Poznali sme navzájom svoju prácu, pochopili sme, že na tri CD sa výber nezmestí, tak sme dali dokopy dvakrát dva albumy. Už pri dvadsiatom výročí kapely chceli od nás BEST OF, ja som sa bránil, aj pri dvadsiatom piatom výročí som sa ubránil (úsmev), lebo stále som chcel nové. Teraz som sa nechal „ukecať“ a nebolo to vôbec ľahké vybrať BEST OF, bez Paľa Maruščáka by sme to neurobili. Väčšinu albumov sme vydali v Maďarsku, nakoľko spievame po maďarsky a Paľo Maruščák vydával naše albumy na Slovensku. Naspieval som aj slovenské pesničky, asi pred desiatimi rokmi, objavili sa len v slovenskej edícii ako bonusy. Máme tu menej fanúšikov ako v Maďarsku, no chodia za nami na koncerty a zaslúžia si od nás práve tieto dva albumy.
Mimoriadne interesantný obal, kde ste s bratom ako malí chlapci na titulke bukletu a na zadnej strane v súčasnej podobe…
Navrhol som to sám, bratovi Julovi som hovoril viackrát aby sme to dali na titulku albumu, ale Julo nikdy nechcel, lebo ho tam ťahám za ucho. Vraj keby to bolo naopak, tak by súhlasil. Nakoniec som ho presvedčil, veď my dvaja sme zakladali kapelu, sme v nej tridsať rokov, je jedno kto koho ťahá za ucho (smiech). Ukázali sme to vydavateľovi a vraj dobrý nápad…
V kapele používate množstvo nástrojov, pri world music to inak ani nejde…dve gitary a bubny by asi boli o inom, no v poslednom čas ste k cimbalu a podobným nie každodenným nástrojom pridružili aj jeden z najsexi nástrojov – saxofón…
Saxofóny máme v kapele, dokonca dva. Mám saxofón rád. Citlivý nástroj, nie je to stroj, ako klavír – s prepáčením, ide to zvnútra človeka, nemáme inú cestu, musíme robiť to, čo chceme. Keď človeku povedia čo má robiť, tiež to nie je ľahké, ale keď ti povedia rob čo chceš – vtedy zistíš, že je to oveľa ťažšie. Dvadsaťštyri rokov nás, mňa i brata živí hudba. Chvalabohu. Píšem texty, robím aj pre divadlá, môj svet sa točí okolo hudby.
Spomenuli ste štúdiá v Nitre, čo ste tam študovali?
Obaja s bratom sme skončili pedagogickú školu. Dokonca som dva roky aj učil, ale v roku 1990 sme s bratom vystúpili z učiteľského rádu a odvtedy sa venujeme hudbe. Zbožňoval som povolanie učiteľa, veľa ľudí tam študovalo s tým, že chce titul a učiť nikdy nebude a myslel som si to aj ja. Keď som však nastúpil do školy, dostal som na zodpovednosť tie krásne 9-10 ročné decká, ktoré boli pred pubertou, úprimné, snaživé, doniesol som gitaru, spievali sme, učili sme sa, bavilo ma to. No po dvoch rokoch prišla ponuka z Mladých sŕdc na plný úväzok, nedalo sa zvládať aj jedno aj druhé a hovorili sme si s bratom – keby niečo nevyšlo, vždy sa za katedru môžeme vrátiť. Doteraz sa nestalo.
Považujete to za výhru – Janek Ledecký je vyštudovaný právnik a povedal, že by to bola jeho životná prehra, keby sa musel vrátiť k povolaniu právnika od hudby…
(Smiech). Prehra asi nie, moja mamička je učiteľka, krstná mama tiež, takže u nás je to tradičné povolanie…
Keď ste im doma v tom 90-tom oznámili, že končíte v škole a idete „fidlikať“ a spievať?
Otec to veľmi ťažko znášal, že budeme komedianti namiesto učiteľov. Dnes už nám nehovorí, že sme cirkusanti (úsmev). Matka občas povie, že si ma predstavovala ako hudobníka skôr v symfonickom orchestri, vo fraku. Zbytočne jej hovorím, že som pred nimi, skladám hudbu, ktorú oni hrajú, ale – podľa mamky – nie som ten, ktorý má frak (smiech).
Výročie kapely nebudete oslavovať len doma, ale chystáte v Bratislave koncert…
A veľmi sa naňho tešíme. V Starej tržnici na námestí SNP v Bratislave sa predstavíme 9. apríla 2014 a samozrejme všetkých vás čo najsrdečnejšie pozývame!
