Bez nadsadenia ju možno nazvať matkou slovenských podnikateliek. Na kľukatú cestu podnikania sa vybrala spoza istej pozície za katedrou bez toho, aby vedela, čo ju čaká za najbližšou zákrutou. Dokázala a vybudovala toho toľko, že v súčasnosti by mohla sedieť v hojdacom kresle, popíjať s kamarátkami kávičku a klebetiť o tom, čo sa deje okolo. Ale to by sa nesmela volať Elvíra Chadimová, ktorá má stále množstvo aktivít a rada sa s nami o ne podelila.
V podnikateľskej sfére sa pohybujete od roku 1990. Prezradíte nám, čomu ste sa venovali za bývalého režimu, pre nežnou revolúciou a verili ste, že môže nastať v republike podobný zlom ako v novembri 1989?
Pred nežnou revolúciou som 23 rokov stála za katedrami rôznych typov škôl a vyučovala slovenský jazyk a literatúru, ruský a nemecký jazyk. Tiež som pôsobila v riadiacich funkciách ako riaditeľka i zástupkyňa riaditeľa. V roku 1989 som sledovala dianie v bývalom Sovietskom zväze, v NDR, ale ani vo sne som neuvažovala o tom, najmä po skúsenostiach z roku 1968, že aj u nás sa ľudia otvorene vzoprú vtedajšiemu režimu. V októbri sme odišli do Viedne na pohreb blízkej príbuznej a môj manžel rozhodol, že emigrujeme. Jeho návrh som nepodporila napriek tomu, že som sa v Rakúsku narodila, ovládala jazyk a mala dobré zázemie. Na Slovensku totiž zostali dve dcéry, a nechať ich na Slovensku, kým by sa nám podarilo dostať ich za nami, som odmietla. A odrazu už nebolo čo riešiť. Keď sme v búrlivých dňoch revolúcie prechádzali slovensko-rakúske hranice, na ktorých ma vždy veľmi dôsledne pri mojich veľmi obmedzených cestách do Rakúska kontrolovali, neverila som vlastným očiam a ani pocitom, ktoré sa vo mne odohrávali.
Ako a kedy vo vás skrsla myšlienka pomáhať slovenským ženám a založiť 0Z TOP Centrum Podnikateliek?
Podnikať som začala hneď v 1990 roku. Odišla som zo štátnych školských služieb a rozhodla sa otvoriť prvú súkromnú jazykovú školu na Slovensku, ako aj prvú súkromnú prekladateľskú a tlmočnícku agentúru. Bola to cesta pokusov i omylov, ale zbierala som skúsenosti. V roku 1995 som začala pracovať v Občianskom združení Profesionálne ženy a venovala som sa najmä ženám, ktoré do podnikania už vstúpili alebo s touto myšlienkou koketovali. A keďže týchto žien pribúdalo, rozhodla som sa v roku 2001 iniciovať založenie nového občianskeho združenia, ktorého činnosť bola a je zameraná na ženy pôsobiace v ekonomike a prostredníctvom neho deliť sa s nimi vtedy už o 11 ročné skúsenosti.
Bolo ťažké presvedčiť ženy-podnikateľky, aby absolvovali rôzne prednášky a školenia, ktoré im uľahčia pohybovať sa v novom svete ?
Je známe ale i dokázané, že ženy sa rady učia. V čase, keď som začala podnikať ja, nijaké odborné vzdelávanie, týkajúce sa podnikania neexistovalo. Osobne som sa veľmi veľa v mojich začiatkoch vzdelávala, ale len prostredníctvom literatúry, ktorú som si kupovala v zahraničí. V rámci zahraničnej pomoci sa postupne začalo s prezenčným vzdelávaním a ja sama som napr. absolvovala 3 ročný cyklus manažérskeho vzdelávania, ktorý organizovala Britská rada na Slovensku. Neskôr som začala sama organizovať kurzy zamerané na podnikanie a riadenie firiem. Získavať ženy do tejto formy vzdelávania nebolo jednoduché a jednoduché to nie je ani dnes. Za vzdelanie už treba platiť, a nie každý si uvedomuje, že investícia do vzdelania je tou najlepšou investíciou. V posledných rokoch sa to prejavilo najmä v rokoch krízy, hoci práve také obdobie si vyžaduje odborne a profesionálne vyzretých ľudí. Z toho dôvodu sme aj v Top centre podnikateliek začali s novou formou on-line vzdelávania a zriadili sme Akadémiu pre malé firmy. Záujemkyne majú možnosť prostredníctvom internetu naučiť sa tvoriť podnikateľský zámer, naučiť sa marketingovým technikám, ako tvoriť ceny, ako si organizovať čas, budovať značku, riadiť firmu a využívať networking v prospech svojej firmy.
Vy sama ako spomínate na začiatky svojho podnikania, keď doba bola nová, skúsenosti veľmi nebolo odkiaľ čerpať a človek sa učil na vlastných chybách i úspechoch?
Mojím jediným kapitálom, ktorý som mala, keď som začala podnikať, bola znalosť cudzích jazykov. To, že som sa vedela dohovoriť od našej republiky smerom na Východ i na Západ, mi umožnilo stretnúť sa s ľuďmi, ktorí mali veľké skúsenosti so vzdelávaním cudzích jazykov i iných foriem vzdelávania. Osobne som sa dostala pri mojich cestách až do Nemecka, kde som mala možnosť oboznámiť sa napr. s rekvalifikačnými kurzami. Keďže som cítila, že i u nás príde k zmenám v oblasti profesijnej orientácie, založila som Profesijnú akadémiu a v rámci 41 akreditovaných programov som začala so vzdelávaním dospelých v odborných kurzoch zameraných na zmenu profesie, odborného rastu, jemných zručností a osobného rozvoja. V roku 1993 som zriadila Súkromné slovanské gymnázium, takže problematika škôl mi nie je neznáma. Predovšetkým som sa zamerala na výučbu cudzích jazykov, na tvorbu nových vzdelávacích programov, zameraných predovšetkým na oblasti, ktoré si súčasnosť vyžaduje. Naše školstvo prechádza neustálymi zmenami, čo nemožno chápať pozitívne. V školách je treba študentov viesť k samostatnému mysleniu, naučiť ich spracovávať veľké množstvo informácií, a predovšetkým spájať teóriu s praxou.
Čomu všetkému sa venujete vy osobne, okrem pomoci ženám, ktoré nechcú byť závislé na šéfoch, pracovnom čase a čakaní na pár dní dovolenky v roku?
Osobne veľa času venujem štúdiu najnovších materiálov týkajúcich sa postavenia žien v ekonomike. V rámci generačnej výmeny vo svojej firme pôsobím v súčasnosti ako kouč a odovzdávam svojím nasledovníkom svoje 23 skúsenosti a podieľam sa neustále na tvorbe nových programov.
Spomínate si aj na strach, prípadne nejaké obavy, ktoré sprevádzali váš vstup do veľkého sveta podnikania – ak áno, čoho ste sa naozaj obávali alebo aspoň pred čím ste mali veľký rešpekt?
Pri mojom vstupe do podnikania som žiadne obavy nepociťovala. Jediné, nad čím som
rozmýšľala, bola obava, či ma v mojom rozhodnutí podporí aj moja rodina. V tom čase som mala v rámci fungujúceho režimu dobré postavenie. Bola som zástupkyňou riaditeľky školy, učila som a prekladala, takže i finančne som na tom bola celkom dobre. Ja som však už bola rozhodnutá, a tak som najmä uvítala podporu môjho manžela a akékoľvek obavy ihneď zmizli. Prípravy na spustenie podnikania trvali niekoľko mesiacov a spolu s prípravami som získavala čoraz väčší pocit zodpovednosti. Boli to začiatky, no už vtedy som vedela, že svoje podnikanie nespúšťam na prechodné obdobie, a preto som s rešpektom pristupovala ku každému rozhodnutiu, ktoré som v tom čase i neskôr robila.
V súčasnosti sú podmienky na začiatok podnikania podstatne iné ako v čase, keď ste začínali, silne je ovplyvnené svetovou krízou. Má zmysel rozbiehať ešte niečo nové, keď takmer všetko existuje?
V samotnej podstate ani nie. Základom celého podnikania je veľká myšlienka, a tá sa stáva veľkou vtedy, keď je nesebecká a jednoduchá. Svet krízou neprechádza prvý ani posledný raz. A je dokázané, že práve prostredie v kríze poskytuje nové možnosti nielen na nové nápady ale najmä na ich realizáciu. Uvediem príklad. Žena bez práce si všimla, že bezdomovci znášajú do svojich „príbytkov“ rôzny nábytok, ktorý našli vyhodený pri kontajneroch alebo ktorý im niekto daroval. Medzi týmto nábytkom boli aj starožitné kusy, a tak za stravu a ubytovanie začala spolu s bezdomovcami nábytok opravovať a predávať. Dnes táto žena je už podnikateľkou a svoj podnik úspešne rozvíja. Čiže podľa mňa, nemá zmysel sedieť so založenými rukami a čakať, že to štát alebo niekto za mňa vyrieši. Keď som začínala ja, tiež bol nedostatok finančných zdrojov, nebola legislatíva, neboli možnosti odborne sa na podnikanie pripraviť. Dnes už mnohé z toho existuje, i keď nemožno povedať, že všetko je podstatne jednoduchšie ako v 90. rokoch.
Top Centrum podnikateliek má pravidelné stretnutia, aké najčastejšie problémy na nich riešite, čo trápi najviac slovenské ženy podnikateľky?
Občianske združenie Top centrum podnikateliek vzniklo v r. 2001. Základom jeho činnosti bola od počiatku vzájomná podpora, výmena skúseností, spolupráca a vytváranie siete podnikateliek a manažérok na Slovensku i v rámci celého regiónu. V súčasnosti OZ TCP realizuje svoju činnosť na Slovensku v 8 regionálnych strediskách a v ČR v troch prostredníctvom pravidelných klubových stretnutí. Problematika, ktorou sa na kluboch OZ TCP zaoberá je široká a okrem tém informatívneho a vzdelávacieho charakteru je to riešenie problémov, s ktorými sa podnikateľky v bežnom svete podnikania alebo riadenia firiem potýkajú. Na prvom mieste sú to financie pre začínajúce podnikateľky a pre rozvoj podnikania, stále meniaca sa legislatíva, vymožiteľnosť práva, rôzne, mnohokrát nekompetentné výklady právnych noriem a predpisov a ešte stále fungujúca zbytočná byrokracia.
Počas svojej zaujímavej práce stretli množstvo zaujímavých žien z celého sveta, ktoré vo vás zanechali najhlbšie dojmy a prečo?
Vďaka podnikaniu som mala možnosť precestovať mnohé krajiny a stretnúť sa tak s
s mnohými vzácnymi a významnými ženami. Keby som nepodnikala, určite by som nebola v austrálskom parlamente, v snemovni lordov, nestretla by som sa s kráľovnou Alžbetou, Hillary Clintonovou, Laurou Buschovou, s írskou prezidentkou Mary Robinson, Madeline Albrightovou a mnohými ďalšími. Všetky ma oslovili najmä svojou prirodzenosťou, jasne artikulovanými názormi, svojou angažovanosťou a rozhľadenosťou. Stretnutia s nimi sú pre mňa dodnes nezabudnuteľným zážitkom.
Hovoríme stále o ženách – nie je to však o feminizme, akú úlohu zohrávajú muži vo podnikateľskom svete žien, u mnohých prevláda ešte názor, že žene patrí do rúk vareška a nie volant dobrého auta s reklamou vlastnej firmy?
Názor, že podnikanie je čisto mužská záležitosť, je už na ústupe. Otvorená diskriminácia žien – podnikateliek na Slovensku neexistuje. Legislatíva je rovnaká pre obidva rody – podnikateľov i podnikateľky. Iné je to napr. v rámci obchodných vzťahov, kde si firmy, najmä tie, ktoré riadia muži, radšej vyberajú obchodné spoločnosti, ktoré vlastnia muži.
Žijeme však v 21. storočí, spoločnosť sa vyvíja a ženy sa vo svete biznisu stávajú celkom prirodzeným fenoménom. Slovensko sa radí ku krajinám založených na tradíciách, no v súčasnosti, kedy je celý svet v pohybe, sa podstata spoločnosti založenej na tradíciách mení. Typické pre ženy – podnikateľky je ich zodpovednejší prístup k podnikaniu, k rodine, a rozvážnejší prístup k financiám a riziku, čo muži už dnes vo väčšine akceptujú.
Sama ste príkladom toho, že podnikanie a rodina idú dokopy, keď sme si dohovárali tento rozhovor, prerušoval ho džavot vašej vnučky… Podporovala vás rodina vždy, aj keď niekedy to asi časovo bolo náročné?
Ako dosiahnuť rovnováhu v živote – tomu sa treba tiež naučiť. Aj ja som spočiatku prechádzala obdobiami, kedy som pracovala veľmi veľa hodín, nevenovala som toľko času rodine, ako by som mala. I keď ma rodina podporovala a do mnou naštartovaných aktivít sa zapájala, nebola som ja ani moja rodina s takýmto stavom spokojná. Je veľmi veľa možností, ako je možné takúto situáciu zmeniť. Sama som začala uberať zo svojich aktivít, učila som sa delegovať úlohy, viac poverovať úlohami svojich spolupracovníkov, pri prácach okolo domácnosti využívať služby iných firiem. To všetko mi pomohlo vymedziť si čas pre svoju rodinu, pre spoločné voľnočasové aktivity, a napokon i pre môj relax.
Aký máte vzťah k domácim prácam – varenie, upratovanie, pečenie koláčikov…bavia vás?
Už celé roky sa snažím o to, aby sme sa celá rodina stretávali pri spoločných víkendových obedoch, pri rodinných oslavách a najmä vianočných sviatkoch. S láskou, hoci máme vlastnú reštauráciu, pripravujem pre tieto chvíle niekoľkochodové obedy aj s koláčikmi pre celú rodinu. Naše rodinné obedy sú chvíle, kedy sa rozprávame o bežných životných situáciách, „ biznisové debaty“, ako ich my nazývame, sú zakázané. Venujem sa samozrejme aj iným domácim prácam, avšak náročnejšie práce okolo domácnosti prenechávam profesionálom.
Komu a čomu, okrem práci a rodine rada venujete svoj voľný čas?
Ako som už spomínala, vyhradila som si čas aj na svoj relax. Keďže jedným zo vzdelávacích programov na mojom gymnáziu je aj športový program so zameraním na golf, venujem sa tomuto športu aj ja. Veľa čítam a navštevujem rôzne kultúrne podujatia. To všetko mi pomáha pokračovať vo svojich pracovných aktivitách a viesť celkom normálny život.
V závere, čo by ste poradili mladým ľuďom, dámam, ktoré skončia školu, ale nechcú ich do zamestnania lebo nemajú prax?
Doba, v ktorej žijeme, je hektická. Firmy, najmä teraz v období krízy, nemajú veľa času venovať sa mladým neskúseným absolventom. Všetkým študentom, bez ohľadu na pohlavie, by som odporúčala, aby už počas štúdia hľadali možnosti, ako získavať praktické skúsenosti. Mnohým dievčatám by som tiež odporúčala, aby využili možnosti, ktoré im ponúkajú rôzne organizácie. Aby ich navštevovali, získavali skúsenosti a informácie napr. aj zo sveta podnikania a uvažovali o samostatnom biznise po skončení školy a neboli tak odkázané na to, či sa zamestnajú alebo nie.
