Rocková skupina Tublatanka chystá klubové koncerty a má za sebou veľkolepé krsty nedávno vydaného výberového albumu „Cítim sa fajn – Najväčšie hity No. 3“ . V Prahe vypravil dielo na cestu k poslucháčom Peter Nagy a v Bratislave nikto menší ako Jožo Ráž. Frontman Tublatanky Maťo Ďurinda, basgitarista Ďuro Topor a bubeník Peťo Schlosser pripravili pre fanúšikov koncertnú šnúru pri príležitosti neuveriteľného 30. výročia vzniku kapely. Dosť dobrá príležitosť podebatovať s lídrom už legendárnej Tublatanky – Maťom Ďurindom.
Tublatanka oslavuje tento rok 30. výročie – mapovanie obdobia by bolo na knihu, tak aspoň prezraďte nám svoj pohľad na vaše začiatky…
Vznik Tublatanky sprevádzali dve situácie v mojom živote – bol som študentom prvého ročníka farmácie na vysokej škole a plánoval som sa jej aj venovať. Zároveň som sa lúčil s hokejovou kariérou kvôli zraneniam. Hokejové tréningy vystriedali s „tréningy“ hrania na gitare. Pomaly sme sa schádzali a tvorili vlastné skladby, ktoré sa nám aj darili, nenásilne vznikla kapela Tublatanka. Objavili sa prvé koncerty, bolo to pre nás úžasné obdobie, nádherné, vzácne s nádychom aj tajomna a zákazov. Vybrali sme si rockovú cestu hoci nebola vo vtedajšom Československu ešte príliš rozšírená. Inšpiráciou nám bola anglická rocková scéna aj tá rockovejšia domáca -československá. Priznám sa, keď som si pozeral plagáty kapiel „zo západu“ v časopise Bravo, či Beatles, Sweet, Roling Stones, Queen – pripadali mi ako nadľudia. Tento pocit sa preniesol aj na nás. Hrať koncerty, počúvať potlesk a nadšené výkriky fanúšikov – bolo naozaj veľmi vzrušujúce. Pomerne skoro sme dostali ponuku od vydavateľstva na prvú LP platňu, pretože naše pesničky boli melodické, počúvateľné a mali v textoch čo povedať.
Prvá platňa s jednoduchým názvom TUBLATANKA naštartovala skupinu doslova raketovo a povesti ste neostali nič dlžní…
Mali sme mali naozaj šťastie, nasledovali ďalšie platne ako Skúsime to cez vesmír, Žeravé znamenie osudu, Nebo – Peklo –Raj, Volanie divočiny a všetky boli úspešné. Čierne vynilové platne, ktoré stáli 44 korún, hoci to nebolo málo, v porovnaní s vtedajšími platmi, ale ľudia si ich kupovali a my sme predávali státisíce platní, čo dnešné kapely nezažijú. Koncertovali sme po celom Československu, spomínam si, ako sme raz odohrali 28 koncertov za mesiac. Sály, štadióny, amfiteátre praskali vo švíkoch, je až neuveriteľné, že sme neboli namyslení, skôr naopak. Patrili sme k ľuďom, ktorí chodili na všetky dobré koncerty, čo boli v tých časoch. Stretávali sme sa s kamarátmi aj fanúšikmi v bratislavských vinárňach, pivárňach, v legendárnom „Véčku“, kde sme mali miesto vzadu pri bare, chodili tam umelci, nielen muzikanti, preberali sme a zaujímalo nás čo sa deje v skoro všetkých oblastiach v našom štáte aj vo svete. Nikdy sme sa neizolovali, ľudia vycítili, že sme jednými z nich.
Rockerstvo zaváňalo aj rebelstvom…
V podstate sme boli rebeli, dlhé vlasy, v civile sme nosili vyšúchané rifle, bundy, kovové doplnky. Na koncerte sme však mali oblečené originálne slovenské ľudové kroje, čo bola vzácna kombinácia s rockovou muzikou. Malo to pointu v tom, že slovenská rocková kapela sa nebránila pokračovaniu slovenských tradícií. Martin Sarvaš, náš vtedajší textár a manažér, to s nadsadením vysvetľoval, že prví rockeri na Slovensku boli Jánošíkovská družina, ktorá na svoje „zbojnícke vystúpenia“ chodila v krojoch s rockovými prvkami – s kovovými obojkami a náramkami, akurát namiesto gitár mali valašky (smiech).
Napriek rebelstvu, rock and rollu, ktorý sa stal súčasťou vášho života, ste dokončili vysokú školu. Rockeri sa skôr „pýšili“ tým, že výšku nechali plávať… Čo váš na škole držalo, láska k farmácii, túžba po titule?
Uznával som vždy viac spevákov a muzikantov, ktorí skončili školy, ako tých, ktorí utekali z domu, nedoštudovali ani učňovku, živili sa pofidérne… Vždy to bolo cítiť aj na muzike, smrdelo to asociánosťou a nekvalitou, česť výnimkám. Vzdelanie a počas neho, keď je človek obklopený ľuďmi s ambíciami, rozhľadom, neustále ti niečo dávajú, formuješ sa aj ty na kvalitnejšiu osobnosť. K farmácii som mal vzťah odmalička, chodieval som s otcom často do laboratória, hlavne po hokeji, pretože štadión bol oproti farmácii. Raz sa dokonca stalo, že som počas oddychovej pauzy na tréningu, ako som si naťahoval svalstvo, zbadal som, že z okna, kde pracoval otec, sa valí dym. Vypýtal som sa z tréningu a prestrašený som bežal do budovy oproti, či sa mu nič nestalo, našťastie bol v poriadku, len so študentmi robil nejaký pokus, tí nedodržali čo mali, takže to explodovalo. K farmácii som mal úctu a rešpekt .Aj som sa s tým ťažkým štúdium poriadne natrápil . Urobil som z nej neskôr aj doktorát.
Nebolo rodičom smutno, že ste sa stali namiesto úspešného farmaceuta muzikantom?
Otec pozoroval môj hudobný vývin, úspechy kapely, pochopil, že to má zmysel. Keby mi to s muzikou nevyšlo, kedykoľvek som sa mohol k svojmu vyštudovanému povolaniu vrátiť.
Osobne ste podporili i novembrovú nežnú revolúciu v roku 1989…
Vypočul som si tzv. nultý prejav Milana Kňažka na Hviezdoslavovom námestí, kde na konci vyzýval ľudí o zapožičanie aparatúry. Zhromaždení bežní ľudia určite nemali doma niečo podobné, tak som sa rozhodol pomôcť a s kamarátom Vadimom Kusým, ktorý mal autobus, ďalej s Whiskym a Martinom Sarvašom sme doniesli moju aparatúru, mikrofón a dodnes do neho občas spievam, ale veľmi si ho ochraňujem. Napokon vtedy hovorili k ľuďom do neho významné osobnosti revolúcie ako Dubček, Čarnogurský, Havel, spieval do neho Karel Kryl, som na ten mikrofón hrdý, jeho držiak je omotaný hokejovou páskou, ktorá je síce zašlá, ale drží.
Po revolúcii ste pokračovali vo svojom koncertnom ťažení a rovnako aj v úspechoch u fanúšikov, ktorí neustále pribúdali…
V roku 1993 sme nahrali výnimočný album, vianočný s názvom Poďme bratia do Betlehema, na ktorom sme tradičné slovenské koledy obliekli do rockového šatu a tento počin naši priaznivci priali s nadšením.. Medzitým sme sa vysporiadavali aj so zmenami v kapele, pretože v tomto roku 1993 odišiel Paľo Horváth, ktorý sa rozhodol ísť inou cestou a priznám sa, bolo mi to veľmi ľúto a ťažko som sa vyrovnával s tým, že nepôjdeme v pôvodnej trojke. Paľo už predtým nechodieval na skúšky našej skupiny, niekedy aj trikrát za sebou, a tak sme vo dvojici s bubeníkom Ďurom Černým tvorili piesne, keď už sme sa stretli na skúške. Stalo sa, že aj Ďuro neprišiel na dohodnutý nácvik skupiny, dal prednosť občas frajerke alebo sa zabudol v pivárni Mamut, ale nezazlieval som im to, taká bola doba, boli sme mladí a mladosť je radosť aj pochabosť. Náhradu za Paľa bolo ťažké nájsť, nakoniec uspel Dodo Dubán, ale bol gitarista, tak sme potrebovali ešte „basáka“, a tým sa stal môj gitarový technik Ďuro Topor, ktorý je v kapele dodnes. Dodo si v roku 2003 zvolil dobrovoľný odchod zo sveta a v kapele nastala emočná kríza. Dodov otec nás so slzami v očiach povzbudzoval, aby sme hrali ďalej, ale za Doda sme náhradu už nehľadali a ostali sme v trojke. V roku 2006 sme sa k tematike Vianoc vrátili na albume Vianočný deň a za predaj sme získali „platinu“. Kapela pokračuje, hlavne v Českej republike, čo je pochopiteľné, krajina je dvakrát väčšia ako Slovensko, v oboch krajinách sa nám rozširujú neustále rady fanúšikov, držia nás nad hladinou a som im za to vďačný.
Existuje porovnanie fanúšikov z čias, keď ste začínali s dnešnými, pretože myslenie ľudí je dnes iné, majú prístup k neuveriteľnému množstvu muziky. Možno ten ošiaľ na koncertoch nie je už taký…
Fanúšikovia v našich začiatkoch boli rovnako excitovaní na našich koncertoch ako keď som ja šiel na koncert svojej obľúbenej kapely. Vznikli sme v období, keď domáce kapely boli obľúbené, a niektoré aj veľmi dobré. Dnes si ľudia naozaj môžu zájsť na koncert ktorejkoľvek kapely, kamkoľvek, na Slovensko chodia svetové hviezdy a na internete si nájdu bezplatne piesne, klipy. Okrem toho, vody rozvírili aj nekvalitné kapely, pretože kto má peniaze môže dnes nahrať CD. Vyberať si z toho množstva môže u fanúšikov spôsobovať aj dezorientáciu v hudobnom svete, ale doba je taká, konkurencia je silná, preto si vážim každý vypredaný koncert a som vďačný za každý predaný album.
Po revolúcii vzniklo množstvo regionálnych rádií, kde kapely chodili na rozhovory, moderátori im dávali priestor, dnes mnohé neexistujú, nechýba vám tento kontakt s poslucháčmi?
Keď vzniklo Rock FM rádio, bol som nadšený. Nové hlasy moderátorov, ktoré boli doslova farebné, rádio malo fanúšikov, malo zmysel ísť tam robiť rozhovory. Podobné rádiá potom vznikali na celom území, chodili sme na rádio tour, kde sme predstavili celý album pesničku po pesničke, viedli debaty o ich vzniku, čo dnes už neexistuje. Som ale smutný zo situácie v slovenskom rádiovom éteri, vo väčšine rádií doslova zmizla slovenská hudba. Keď cestujem po Slovensku a počúvam rádiá, ktoré hrajú to isté, z drvivej väčšiny zahraničné piesne rotujú stále dookola a urobiť hit na Slovensku je momentálne nemožné. Rádio nezoberie ani dobrú pesničku, aby ju ponúklo poslucháčom a prirodzene ju púšťali najprv v malých rotáciách, a keď pieseň u poslucháčov rezonuje, dali mu možnosť stať sa hitom. Dovolím si tvrdiť, že slovenské rádiá zabíjajú novú slovenskú hudbu, ignorujú ju. Urobia ročne tak maximálne štyri-päť piesní, ktoré dramaturgovia celoplošných slovenských rádií umelo vyberú a ostatné regionálne rádiá ich, žiaľ, jednoducho kopírujú, a potom všetky neustále rotujú, a tak tu vzniknú, neprirodzeným spôsobom, hity. Pánboh zaplať aj za ne, že aspoň niečo. Ale potom obyvatelia na celom Slovensku si myslia, že tieto piesne sú jediné dobré a schopné púšťania v rádiách. Myslím si, že dosť našich interpretov a skladateľov tvorí muziku, ktorá je hodná vysielania. Výhovorka „rádií“ že naši slovenskí poslucháči nechcú domácu tvorbu, a že oni volajú ľuďom a robia si prieskum – to je úplná hlúposť! Aj keď to veľmi sporadicky urobia a zavolajú vám a pustia vám cez nekvalitný zvuk telefónu 8 až 10 sekúnd piesne, určite nebudete vedieť, či je kvalitná alebo nie! Napriek tejto neprajnej situácii v rádiách, ľudia chodia na koncerty do klubov, sál a hlavne na letné festivaly so slovenskými interpretmi sú plné .Je to tiež jedným z dôkazov, že o domácu scénu je v tejto krajine záujem.
Nedávno tu bol Vlado Kolenič, zakladateľ skupiny Taktici, ktorého som sa po troch týždňoch pobytu na Slovensku opýtala, čo hovorí na slovenskú muziku a on, že nikoho nepoznám, počúvam rádio a samé zahraničné skladby…
Ak človek, žijúci v zahraničí príde na Slovensko a pustí si rádio, musí byť sklamaný. Tu neexistuje lokálpatriotizmus, len keď sú hokejové Majstrovstvá sveta. Vtedy dokážeme vytiahnuť vlajky, ozdobiť autá a jazdiť, urobím to aj ja ale inak je tu totálna strata identity. Slovenský éter akoby už ani nebol náš, veď čo môže byť nášmu človeku bližšie, ako keď sa mu zo slovenských rádií ozve pekná pieseň v rodnej reči? Máme úžasnú tradíciu v slovenskej ľudovej tvorivosti, ale nevážime si to. Aj ja mám rád zahraničné kapely, aj ich počúvam, ale vážim si aj to, čo je dobré a hodnotné doma.
V okolitých krajinách je zvykom, že domáce rádiá preferujú domácu tvorbu a z éteru sa ozýva 40, 50 alebo aj 70 percent domácich interpretov…
Nemôže všetko na Slovensku prevalcovať silný zahraničný kapitál, ktorý majú veľké krajiny obrovský v porovnaní s naším. Aj preto vznikli zákony na ochranu domácej tvorby ako je tomu napríklad v Poľsku, kde je kvóta 40 percent povinnej hranosti domácej tvorby, rovnako v Maďarsku, vo Francúzsku tiež… Takéto zákony majú aj v Kanade či v Dánsku. V šesťdesiatych, sedemdesiatych a ešte aj v osemdesiatych rokoch si USA chránili svoj éter a nechceli púšťať v rádiách moc anglickej hudby lebo sa jej bránili, keďže bola oveľa kvalitnejšia ako americká. Slovensko by malo nasledovať tieto štáty ktoré si vytvorili zákonom kvótu hranosti na ochranu domácej hudobnej produkcie.
Váš život nie len o muzike, ale žijete aj normálny rodinný život, ktorý ste si doslova zvizualizovali, vždy ste hovorili o tom, ako sa chcete oženiť len raz a mať dve deti – dcéru a syna… Splnilo sa…
Som veľmi šťastný, že som otec dvoch detí, Barborky (5) a Martina, ktorý má jeden rok, je pokračovateľom rodu, aj krstné meno má po mne, aby to bolo naplnené (úsmev). Uvedomujem si a veľmi si cením, že mám dve zdravé deti, ktoré vniesli do môjho života novú radosť, ďalší rozmer, omladol som pri nich, pretože robím veci, ktoré by som normálne nerobil. Zahodím pri nich vážnosť a držím krok, nielen že jej čítam rozprávky a pozerám ich s dcérou, pospomínam, ako to bolo, keď som bol v jej veku. S deťmi prišla aj plná vyťaženosť. Robiť muziku, nie je až taká zábava, ako si mnohí ľudia myslia. Chcem svojim deťom dopriať čas, detstvo, ktoré bude krásne, šťastné, a na ktoré budú radi spomínať. Zároveň som veľmi vďačný svojej manželke, že väčšie bremeno, čo sa týka detí je na nej, napríklad, keď sme s kapelou na niekoľko dní preč. Nechápem preto mužov, keď sa ľahkovážne rozvádzajú, opúšťajú rodiny, a čo je najhoršie, ešte ani alimenty neplatia, čo je úplná úbohosť, chudáctvo. Svojmu potomkovi, časti svojho ja, nedokážu poskytnúť doslova almužnu v podobe výživného, vláčia sa po súdoch. Ženy sú ďaleko silnejšie, pretože sa o deti dokážu absolútne postarať, bez ohľadu na finančnú situáciu, choroby detí. Rovnako som si všimol nejeden prípad, keď sa manželom narodí postihnuté dieťa a chlap utečie, rozvedie sa, to je rovnako nepochopiteľné, považujem to za totálnu podlosť a slabosť. Nie som feminista, ale odkedy sám mám deti, sledujem veci a život okolo seba, objavuje sa čoraz viac prípadov v správach, kedy muži bijú a zabíjajú svoje ženy a neviem pochopiť, kde sa v nich vzala táto negatívna energia, kde vzali právo na podobné činy, vyvyšovať sa nad ženy? Som veľmi sklamaný, čo demokracia so sebou priniesla, čo sa to vlastne deje? Nedá mi nespomenúť to v tomto rozhovore, pretože vždy ma zaujímalo spoločenské dianie v krajine, v ktorej žijem, v ktorej vyrastajú moje deti a tieto správy ma veľmi znervózňujú.
Sú prípady, keď sa ženy súdia o alimenty aj 15 rokov a nedokážu ich vysúdiť…to už nie je chyba len v danom chlapovi, ale v celom systéme…
Áno, je to spoločenský problém, že spoločnosť stavia ženu do role trpiteľky, že musí znášať všetky príkoria.
Váš postoj a úprimné rozčúlenie nad situáciou pramení aj z toho, že vám rodičia pripravili krásne detstvo, mladosť, podporovali vás vo všetkom čo ste robili alebo chceli robiť…
Samozrejme, že veľká časť postoja je práve z rodiny, z ktorej pochádzam, dostal som dobrý základ, rodičia ma učili ako sa správať v rôznych situáciách, naučili ma zodpovednosti za seba i za svoju rodinu, obklopovali ma láskou. Ak toto človek v detstve nedostane, neskôr sa prejavia na jeho správaní deštrukčné počiny. Bohužiaľ.
Ako si vy predstavujete výchovu dáte im voľnosť, či budete prísny rodič s pribúdajúcimi rokmi vašich detí?
(Úsmev) Dnes musím deti hlavne chrániť pred negatívnymi vplyvmi, ktoré na ne doslova útočia z každej strany, či už z televízie, internetu, z prvých kolektívov, pretože ak sa dieťa dostane medzi asociálov, ľahko pochytá agresivitu, zlosť a nesprávnu výchovu, čo ho môže veľmi zle nasmerovať na celý život. Výchova dieťaťa je veľmi dôležitá v rannom veku, do šiestich rokov, kedy najviac nasáva z okolia, učí sa, preto ho treba chrániť pred nástrahami „súčasnej demokratickej civilizácie“ a spoločne s manželkou sa snažíme, aby naše deti vyrastali v láske, aby si vedelo správne vybrať ľudí okolo seba, aby bolo zodpovedné, aby vedelo „sortovať“ dobro od zla a spoznalo skutočné životné hodnoty.
Spomínate na rodičov s veľkou láskou a o oboch ste prišli bolestivo, tragicky…
Posledných sedem-osem rokov som prežil dve veľké obdobia osobnej depresie, pretože v roku 2005 mi mama zomrela na dovolenke v Tunise, čo som niesol ťažko, mali sme krásny vzťah, miloval som ju. Otec ostal sám, tak som sa snažil s ním tráviť čo najviac času, za čo ďakujem aj manželke Mirke, že sme mu obidvaja venovali pozornosť. Chodieval s nami na dovolenky, chodili sme k nemu na obedy a trávili veľa času spoločne. O to horšie som prežíval v roku 2009 jeho nečakaný odchod, keď za záhadných okolností zomrel v jazere Kuchajda v Bratislave, hoci bol vynikajúci plavec, zdravý chlap, dodnes nevieme pravú príčinu smrti. Dcérka Barborka si aspoň dva roky dedka užila, hoci môjho syna sa už nedočkal a veľmi chcel, aby som ho mal, pretože v našej rodine je tradícia chlapcov – môj o jedenásť rokov starší brat Ján má troch synov. Moja mama sa vnúčat odo mňa, žiaľ, nedožila a táto skutočnosť mi spôsobuje bolesť. Viem si predstaviť ako by sa z mojich detí veľmi tešila.
Vráťme sa ešte k hudbe. Stalo sa vám niekedy, že ste koncert „odflákli“?
Dovolím si tvrdiť, že za tridsať rokov existencie kapely som do každého koncertu vložil svoju energiu, chuť, vitalitu, vždy som išiel na javisko s tým, aby ľudia odchádzali z koncertu s myšlienkou, že ten koncert stál za to. Nikdy som koncert ani nezrušil a hral som aj s 39 stupňovou teplotou, lebo som si neskutočne vážil fanúšikov a nevedel by som si predstaviť, že by ľudia odchádzali spred sály alebo štadióna sklamaní, že som chorí a neodspieval som koncert. Niekedy som si ničil hlasivky keď som spieval chorý, ale dal som to vždy. Stalo sa, že sme skrátili koncert na 40 minút, hoci inak sme na javisku hodinu a trištvrte, spieval som „nic moc“, ale vysvetlil som to, ľudia to ocenili. Naposledy sa mi to stalo, keď sme točili v predstihu silvestrovské Legendy popu a ja som v horúčke spieval naživo, hoci ma manželka prosila, aby som šiel radšej na playback. Cítil som, že výkon nebol 100 percentný a priznal som manželke, že mal som ju poslúchnuť. Ale „odfláknuť“ koncert – určite nie, nikdy!
Tublatanka a rok 2013?
Patrične chceme osláviť 30. výročie existencie kapely, plánujeme veľké turné po Slovensku i Česku koncom roka – október, november a chceme vydať aj nový sériový CD album, takže roboty bude neúrekom. Teší nás však, že naša práca má zmysel, lebo ľudia nás bombardujú otázkami o turné, o albume, tak sa na to tešíme a zároveň je to radosť sprevádzaná obavami, ako všetko stihnúť a zároveň pomáhať manželke s deťmi, chodiť na nákupy, slovom bežný život – užiť si prechádzky, venovať sa obom deťom, učiť Barboru a Martina poznávať nové veci a všetko ostatné aby mali šťastné detstvo.
