Narodila sa na Valentína, teda 14. februára 1954 a hoci sa v tých časoch tento sviatok zamilovaných neoslavoval, Lenka Filipová rozdáva lásku prostredníctvom svojich pesničiek od svojho prvého vstupu na javisko. Neplní stránky bulvárnych novín, stretnúť ju na spoločenskej akcii je priam zázrak, nefotia ju do módnej polície. Sláviky a iné hudobné ceny lietajú ďaleko okolo nej, napriek tomu sa jej pesničky natrvalo zapísali do uší a hlavne duší publika všetkých generácií. Jej dcéra pokračuje v speváckych šľapajách a čím ďalej tým viac sa presadzuje nenápadne pod menom Lenny.
Ako sa cítite na Slovensku, o chvíľu vás čaká koncert?
Na Slovensku som ako doma (úsmev). O moje koncerty je záujem, publikum má výborné reakcie, čo ma len utvrdzuje v tom, že som tu niečo platná, mám čo povedať slovenským poslucháčom.
Okrem skvelého hlasu, ľúbivých piesní, ste zabŕdli aj do ovládania rôznych gitár…
Gitary sú mojou láskou od študentských čias, kedy som začala zbierať skúsenosti ako speváčka s gitarou, kde gitara plnila len sprievodnú úlohu. Neskôr som začala do koncertov zaraďovať aj gitarové skladby, ktoré sa natoľko páčili, že vznikol rad nosičov, kde predstavujem skladby špeciálne pre gitaru. Možno je to nezvyčajná úloha, toto nerobí žiadna speváčka u nás, ani v Európe, je to dosť náročné pre mňa ako autorku, speváčku, ale klasickú gitaru milujem,. Svoje hranie som však rozšírila o ďalšie gitary ako folkovú, akustickú a tak ďalej, i na koncerty nosím dve-tri gitary a pre poslucháča je to zaujímavé. Som akýmsi prepojovateľom viacerým hudobných štýlom, čo baví nielen mňa, ale i obecenstvo.
Spomínate si, kde sa vo vás zrodila láska ku gitare, lebo chalani hovoria, že to robili kvôli tomu, aby balili baby. Prečo sa žena orientuje na gitaru?
Maminka bola učiteľka, brnkala na gitare na hudobnej výchove, otec – herec to mal pódiový nástroj, takže gitara bola bežne u nás opretá o stenu a mala som k nej veľmi blízko. Odmalička som si na ňu brnkala. Otec hral skvele, učil ma, a časom som sa dopracovala k poznaniu, že gitara je krásny nástroj nielen ako sprievodný, ale aj sólový. Obe polohy ma zaujali natoľko, že som sa venovala štúdiám a vlastne neustále sa zdokonaľujem. A čo je zaujímavé, stále ma to baví.
Rodičia majú väčšinou radi, aby deti vyštudovali niečo seriózne, hlavne v dobe bývalého režimu a nie, aby sa venovali spevu, gitare. Ako tomu bolo u vás?
Tým, že pochádzam z učiteľsko-hereckej rodiny, tak sa u mňa striedali záchvaty oboch povolaní – raz som chcela byť učiteľkou, inokedy herečkou. Mamka mi hovorila, že ak nebudem učiteľkou, nič sa nestane, otec ma zasa upozorňoval, že herecké povolanie a ešte zvlášť u ženy ako ja, s mojou citlivou, emočnou povahou nebude jednoduché, lebo človek nie je svojím pánom. Dnes mu dávam za pravdu, pretože gitara je pre mňa symbol slobody. Neriešim hru, ktorú vyberá niekto iný, potom je režisér, ktorého treba akceptovať, nehovoriac o kolegoch, s ktorými herec musí hrať – to divadlo je veľmi obmedzujúce v tom, že sa treba prispôsobovať mnohým ľuďom. Keď ma otec odklonil od divadla, pretože som milovala vôňu šminiek, obdivovala kostýmy, rozhodla som sa pre štúdium konzervatória. A neľutujem.
Rozširujete park gitár, máte najobľúbenejšiu?
Určite najbližší vzťah mám ku klasickej gitare. Roky spolužitia, kedy odmalička som si na nej brnkala, mám vzťah k nej ako nástroju, k farbe, k vôni.
Keď cestujete po svete, namiesto obchodov s kabelkami a topánkami beháte po obchodoch s gitarami?
Určite. Hudobniny sú moje. Pokojne si sadnem na zem a dokážem tam presedieť veľa času. Ak si niečo kúpim, mám najväčší strach ako to preveziem, lebo už mám svoju gitaru a teraz ešte jednu, to je v lietadle veľký problém. Niekedy mi dovolia jednu vziať na palubu, na druhú síce napíšu, že krehké, ale aj tak si hádžem korunu, ktorá pôjde do batožinového priestoru, ktorá so mnou. Niekedy sú letušky moc dobré a povolia mi gitary do lietadla, hoci pre tento druh batožiny by sa mala špeciálne kupovať letenka. Takže je to zložité.
Ako ste sa cítili medzi svojimi speváckymi kolegyňami – ste speváčka, ale nevidno váš v róbach, v „načančaných šatičkách“, ale skôr jednoduchá športová elegancia tvorí váš šatník…
Nikdy mi nezáležalo, aby som bola vyfintená, nepotrebujem „trendový ohoz“, aby ľuďom v prvých radoch prechádzal zrak z toho. Keď riešim doma oblečenie, manžel s úsmevom poznamená, myslíš, že tvojich divákov naozaj zaujíma, čo más na sebe? Už si niekedy musela zrušiť koncert kvôli tomu, že si nemala tri prevleky? Zasmejem, lebo naozaj je podstatná hudba, špeciálne v mojom prípade a oblečenie nikto nerieši. Samozrejme som žena, rada sa cítim dobre a pekne, ale moje koncerty sú postavené na hudbe. A rovnako je postavené aj moje publikum. Hudba je to, čo odo mňa čakajú, nie či mám topánky z najnovšej kolekcie.
Nedá sa nespomenúť na vášho súputníka a kolegu Karla Zicha…
Karel bol kamarát, to nebol len kolega. Nepoznali sme sa zo šoubiznisu, naši rodičia sa poznali, jeho sestra učila fonetiku na fracúštine, chodila som k nim do rodiny. Karel ma ako konzervatoristku vzal na svoje prvé vystúpenia, vysvetľoval mi veci okolo, a potom sme sa dlho nevideli. Po rokoch sme sa opäť nejako stretli a povedali si, čo keby sme niečo spolu skúsili? A vznikli krásne veci ako Mosty, miloval moju pesničku Zamilovaná, keď sme spolu účinkovali, stál za pódiom a pozoroval ma. Keď potom ostali po ňom tie dve gitary, chodili sme spolu totiž k tomu istému pánovi do servisu s nástrojmi, bola som práve u neho, keď sa to stalo. Uronili sme slzičky, a vtom akoby ma čosi osvietilo, že som si jednu z tých gitár vypýtala ako pamiatku na neho a na koncertoch zahrám a zaspievam Mosty sama a aspoň prostredníctvom piesne na neho zaspomíname.
O súkromí nerada hovoríte, ale prezradíte nám o svojej dcére, čo robí, či bude hudobníčka po vás…
V budúcom roku bude maturovať a jej cesty sú ešte nevyspytateľné, čo si vyberie, v tom ju budeme podporovať. Dúfam, že i vyberie správne. Má rada muziku, hrá na klavír, skladá, občas ju beriem so sebou na koncerty, aby spoznala atmosféru, remeslo aj z druhej strany. Či sa jej muzika stane celoživotnou profesiou ako je to v mojom prípade, to neviem naozaj v tomto momente povedať. Hovorím jej, ak si z muziky urobí koníčka pri akomkoľvek povolaní, už to bude super.
Viete si vy predstaviť, že by ste robili niečo iné?
Určite nie (smiech). Ja už určite nie a ona nech si vyberie.
Ako vás brali muzikanti muži, hlavne vo vašich začiatkoch, predsa – žena s gitarou?
Chlapi sú chlapi a konkurenciu nemajú príliš v láske. Ale už ma berú ako jedného z nich, myslím si, že tú gitaru ovládam, takže možno sa občas objavila nejaká žiarlivosť, ale napokon ma zobrali.
Vašou veľkou láskou je aj francúzsky jazyk, v ktorom aj spievate…
Odmalička som inklinovala k jazykom, francúština a angličtina akoby ku mne patrili odjakživa. Neviem, kde som žila v minulých životoch, postupne prechádzam plynule z jedného jazyka do druhého. Možno by som pridala ešte španielčinu alebo taliančinu, uvidím.
Spolunažívanie s kolegyňami v brandži, predsa ste len trochu iná, nezapĺňate stránky tituliek denne, vnímate ich a ako vnímajú oni vás?
V brandži sa pohybujem hlavne medzi chlapmi. Ak som hovorila o žiarlivosti, bolo to skôr nástroj proti nástroju, nie inak. Napriek tomu si myslím, že ženám rozumiem, nežiarlia na mňa, spievam o nich, necítim zlobu. Nejaké klebety a kávičkovanie s kolegyňami nie je moja parketa a nikdy nebola, ale so ženským publikom si výborne rozumiem. Dokonca sa mi stáva pri autogramiádach, že ženy prídu na koncert preto, že ma ten ich manžel má rád a to je príjemné.
Povedať máte čo nielen ženám, ale i mladej generácii, ktorá ovláda texty vašich piesní, chodí na vaše koncerty…
To si píšte. Neviem, či je to kvôli textom alebo kvôli mojim nástrojom, ale naozaj hľadím do hľadiska a som prekvapená koľko mladých ľudí je tam a moc ma to teší.
Nové pesničky. Ako sa k nim staviate? Skladáte, aj tak všetci chcú počuť Zamilovanú, Věnování a podobne…
Pripravujem nový album, dokonca už niektoré z noviniek odznievajú na koncertoch, prípadne spievam do klasickej hudby, ktorú milujem a v tomto duchu by som chcela urobiť aj nový album. Je to však veľmi náročné na čas, vyžaduje to mnoho hodín cvičenia, takže to ide pomaly. Snažím sa vyvinúť novú formu muziky, dnes na koncerte zaznie skladba z keltskej muziky na klasickú keltskú harfu ma bude sprevádzať môj kolega. Osobne nemám potrebu tvorby nových vecí. Muzika je v poriadku, s tým si poradím, ale nepíšem texty, môj dvorný textár Zdeněk Rytíř je veľmi chorý, možno už nič ani nenapíše . Viem, o čom chcem spievať, ale je ťažké, najmä po Zdenkovi, nájsť človeka, ktorý by to dal do textu tak, ako si to predstavujem. Takže sa mi nečudujte, že nemám chuť skladať, ale mám vo svojom repertoári ešte veľa skladieb, ktoré nie sú známe, ale sú nádherné. Momentálne mi to nie je ľúto, lebo mám rozpracovaných toľko ciest, že je to všetko úplne v poriadku, ale možno mi osud ešte prinesie do cesty textára, ktorý prečíta moju dušu. Keď niečo veľmi chcete, tak sa vám to splní. Aj keď cítim, že som niektoré veci ešte nedopovedala.
Ako vyzerá svet Lenky Filipovej, keď si chce a potrebuje od muziky oddýchnuť?
Úplne jednoducho. Rada spím, jem, chodím na prechádzky. Milujem „vepřo, knedlo, zelo“ sviečkovú, na Slovensku pirohy a bryndzové halušky. Som veľký gurmán, rada ochutnávam všetko možné aj doma aj v zahraničí.
Určite vám ľudia hovoria, že dobre vyzeráte…
(Smiech). Nepatrím k ženám, ktoré potrebujú každý mesiac alebo polrok meniť imidž. Ja som spokojná tak ako to je. Veľmi dôležité je naučiť sám žiť sám so sebou, čo sa nedá odpozerať od susedov, ale musí to človek robiť z duše. Zbytočne pestujeme závisť, lebo možno niekomu niečo závidíme a pritom nám by to úplne nesadlo, ale teraz nemyslím len oblečenie, ale aj prácu, dom, životný postoj. Čím skôr si človek nájde vlastnú cestu, tým skôr je spokojnejší v živote, keď sa prestane obzerať okolo seba na druhých. Svet speje k povrchnosti, ale asi ho bude treba „prefackať“, aby sa zas e vrátil k emóciám a viac ich využíval.
