Madagaskarské hlavné mesto nepatrí medzi najznámejšie metropoly čiernej Afriky, no jeho názov určite patrí medzi najkrkolomnejšie. Jeho meno je Antananarivo, no domáci aj turisti ho radšej familiárne prezývajú Tana. Je bránou do exotického ostrova, ktorý pre svoju odľahlosť a zaujímavosť volajú ôsmy svetadiel. Antananarivo sa v mysli po návšteve zapíše ako mesto koloniálnej architektúry a nekonečných trhových uličiek rozlievajúcich sa starým aj novým mestom.
Madagaskarské Antananarivo stojí vznešene rozsiate na pahorkoch, ktorých je viac, než mal legendárny staroveký Rím. Akoby tu platila jednoduchá poučka, čím vyššie tu človek býva, tým vyšší je jeho status. Aby sa tieto slová potvrdili, stačí sa pozrieť na najvyšší pahorok a na ňom sa vyníma monumentálna stavba menom Rova z ktorej sa vykľuje Kráľovnin palác. Jeho predchodca zhotovený z dreva tu mal stáť už začiatkom 17.storočia, ale ako plynul čas, drevo sa vymenilo za kameň a bola to slávna kráľovná Ranavolana II., ktorá mala s pomocou Francúza Jeana Labordeho palác prestavať. Je najhistorickejším miestom celého Antananariva a skutočnou dominantou mesta, pretože ho vidieť snáď zo všetkých štvrtí. Dnes je z paláca žiaľ len pôsobivá ruina, pretože v roku 1995 ho zachvátil ničivý požiar. Ten zničil všetko čo mu stálo v ceste a tak len rekonštrukcia mu dokázala vdýchnuť dušu, ktorú pohltili plamene. Poflakuje sa tu hŕstka turistov, no prevahu majú domáci s cieľom vychutnať si najkrajšiu panorámu celého hlavného mesta. Je fascinujúco zasadené a premiešané s prírodou, pretože sa tu striedajú pahorky s údoliami vyplnenými ryžovými políčkami a viacerými štvrťami s drevenými chatrčami. Z výšky sa zdá Antananarivo obrovitánske mesto, no v skutočnosti má len niečo cez milión a pol obyvateľov. Človek by mu hádal pokojne aj tri krát viac. Svojmu šarmu vďačí Tana koloniálnemu obdobiu, kedy sa tu usadili Francúzi a hoci sú to už desaťročia odkedy má Madagaskar svoju nezávislosť, stále s hovorí, že najkrajšie stavby tu zanechali práve Európania. Uličky na pahorku lemujú honosnejšie, upravené domy a čím je človek nižšie, tým sa viac menia kulisy. Niekdajší palác Andafiaravatra, kde koncom 19.storočia žil premiér chátra a akoby sa stal symbolom úpadku kolonializmu, ktorý v Afrike svojho času skutočne prekvital. Dnes je prázdny, len strážnik sedí na stoličke a za pár stoviek ariárov každého pustí dovnútra. Viac života je na nádvorí honosnej katedrály Notre Dame. Je krásna a oči majú pocit, že hľadia na Paríž, pretože jej kamenné telo a gotické vitráže sú priam dokonalé. To, čo Antananarivo však najdokonalejšie vystihuje sú trhoviská rozlezené po celom meste. Najväčšie ležia medzi Námestím nezávislosti a Avenue nezávislosti a sú všade kam oko dovidí. Predáva sa nielen zo stánkov, ale najmä z ulice či priamo z rúk. Kopy zeleniny, exotického ovocia sa váľajú po zemi, vedľa predávajú z kýbľov krevety, čerstvé i menej čerstvé ryby, bylinky, zahnívajúce zemiaky, vrecia ryže, živé kohúty, ale aj domáce potreby či oblečenie nahádzané na kope. Obrovský chaos a obrovská exotika. Najzaujímavejšími sú zväzky čerstvej vanilky, ktorá po otvorení neskutočne vonia. Predávajú ich po desať či dvadsať kusov a ceny sú tak nízke, že sa nimi veľmi rýchlo zaplní batoh. Madagaskar tak skutočne vonia po vanilke. Súčasťou trhoviska sú aj domáci, ktorí zdá sa akoby boli zmesou viacerých národov. Mnohí majú ázijské, ba priam indonézske črty, pretože sa sem na lodiach mali kedysi dávno prepraviť námorníci z Bornea a usadiť sa tu. Koho unaví zjednávanie na nekonečných trhoviskách, pre toho tu stojí koloniálna železničná stanica Gar de Nord s rovnomennou reštauráciou pripomínajúcou francúzske podniky. Oáza pokoja.
FOTO: Tomáš Kubuš
