Kaukazské Gruzínsko je krajina ktorá svojou krásou veľa krát pripomína rozprávku. Krásne štíty posypané snehom, hlboké údolia naplnené riekami, pasúce sa stáda, ale aj kostoly a kláštory overené storočiami. To všetko sa tu zmiešalo s pohostinnosťou domácich obyvateľov, ktorí nikdy nešetria vynikajúcim gruzínskym vínom a tak vznikla nádherná krajina. Tbilisi nie je len miliónová metropola, ale mestom, kde ruka v ruke kráča história miešajúca sa s živými trhoviskami a nezabudnuteľnými stavbami.
Moderne vyzerajúce ulice mesta sa zbiehajú k Námestiu slobody, alebo ako Gruzínci vravia k Tavisuplebis Moedani. V dobe sovietskeho impéria mu nik nepovedal inak než Leninovo námestie a dokonca tu v roku 1990 strhli poslednú Leninovu sochu v krajine. Jeho miesto zaujala zlatá socha sv.Juraja. Lesknú sa na ňom slnečné lúče a socha patrí medzi najobľúbenejšie pamätníky hlavného mesta. Svätý Juraj ako patrón Gruzínska sedí na zlatom koni a jeho ostrá kopija sa pomaly, ale isto ponára do pootvorenej papule draka. Priestor pred dvojfarebnou budovou radnice zaplnili ľudia aj autá. Len s ťažkosťami prechádzame na druhú stranu cesty, kde sa medzi domami ukrýva ulička Lesilidris vedúca do najstaršej časti Tbilisi. Čím sme bližšie, tým sa okolo objavuje viac a viac malých, útulných kaviarničiek, podnikov, reštaurácii a barov. Obrázky tradičných gruzínskych jedál sú natoľko lákavé, že sa dajú chuťové poháriky do pozoru. Každá kaviareň starého mesta má svoju vlastnú dušu a každá pritiahne niečím iným. Jedna z nich je ponorená v tieni malých stromov, druhá je naplnená rytmickou hudbou a podnik hneď vedľa je rušný vďaka mladým umelcom, ktorí v ňom našli útočisko. Nad strechami domov sa dvíha niekoľko kostolných veží. Prvá katedrála sa na tomto mieste objavila už na prelome 6. a 7.storočia, ale odvtedy sa rozpadla na prach a znovu povstala toľko krát, že to už nikto nevie spočítať. Fasáda je stará niekoľko storočí, ale aj tak pôsobí akoby na nej ešte len zaschla farba. Dôležitou je však preto, lebo vo svojich útrobách uchováva kríž svätej Nino, ktorá priniesla kresťanstvo do krajiny. Nad starým mestom sa týči majestátna kamenná pevnosť Narikala. Už dlhé stáročia osviežuje svojou prítomnosťou panorámu starého Tbilisi, okolo ktorého postupne vyrástli nové štvrte. Z výšky kopca na ktorý ju jej stavitelia ešte v 4.storočí zasadili mlčky sleduje všetko čo sa v jeho uličkách mihne. Narikala v sebe nesie rukopis mocných národov, pretože jej prvé kamene začali na seba klásť Peržania a o štyristo rokov neskôr z nej Arabi chceli spraviť nedobytnú pevnosť. Za múrmi pevnosti sa krčí malý kostolík sv.Mikuláša, ale každý kto sem príde sa ponáhľa priamo k hradbám. Odtiaľ je totiž na Tbilisi priam rozprávkový pohľad. Všetky tie kostoly, kupole, kríže, strechy domov a rieka Mtkvari s ostrým kamenným útesom sa pomaličky, ale isto vrývajú do pamäte. Ak by sa niekto ocitol v Tbilisi a musel si vybrať len jedno jediné miesto, nech neváha a vyšplhá sa na pevnosť. Panoráma z hradieb je nádherná. Dnešná pevnosť je viac menej v ruinách, no nebyť nešťastnej udalosti z polovice 19.storočia kedy vybuchol sklad ruskej munície, bola by diamantom hlavného mesta. Nad mestom nestojí len pevnosť, ale aj obrovská hliníková socha Kartlis Deda. Táto „matka Gruzínska“ ako ju volajú domáci je vysoká až 20 metrov. V pravej ruke zviera meč a ľavej misku s vínom. Takí sú aj Gruzínci. Tých čo prichádzajú v dobrom vedia pohostiť aj poslednou kvapkou vína, no tých, ktorí prichádzajú v zlom čaká ostrie meča.
FOTO: Tomáš Kubuš
