Nemecký Trevír na západe krajiny hrdo nosí prívlastok najstaršieho mesta celej krajiny. Mesto poznali už Rimania po ktorých tu do dnešných dní zostalo veľa zaujímavých stavieb, no každý národ či každá epocha tu po sebe zanechala nádherné svedectvá. Trevír tak pôsobí ako pestrá mozaika štýlov, stavieb a storočí, ktoré z neho robia jedno z najpozoruhodnejších miest Nemecka.
Symbolom nemeckého Trevíra by mohlo byť veľa stavieb, no len jedna jediná stojí na pomyselnom piedestáli. Ikonou mesta sa stala Porta Nigra, teda Čierna brána ozdobená dvomi vežami. Stojí na pomedzí starého a nového mesta a skrýva v sebe odraz slávnej rímskej doby, kedy sa o Trevíre hovorilo ako o najvýznamnejšom mestom na sever od vrcholkov Álp. Na vtedajších mapách pri ňom stálo jeho rímske meno Augusta Treverorum a v 3.storočí ho dokonca považovali za hlavné mesto západorímskej ríše. Najzaujímavejším na bráne je fakt, že z každej strane vyzerá úplne inak akoby bola odlišnou stavbou. Bližšie k starému mestu majú telo hranaté, tak od mesta sa vežičky zaobľujú a mohli slúžiť ako bastióny opevnenia. Široká tepna mesta Simeonstrasse vybiehajúca z brány vedie pomaličky, ale isto na hlavné námestie v srdci Trevíru. Ráno sa obchodíky ešte preberajú zo spánku, ale netrvá dlho a ulicou sa preháňa vôňa z otvorenej pekárne. Nemecké pečivo, slané či sladké koláče alebo jemne nasolené praclíky zatúži mať každý komu do nosa udrie ich ranná vôňa. Niektoré domčeky vyrastajúce z hlavnej ulice majú nádherné hrázdené fasády, ktoré prenášajú do minulosti. Kedysi boli také domy v celom meste, no s postupom času zmizli. Stredoveké námestie Hauptmarkt vypĺňajú farebné domčeky stojace jeden vedľa druhého, kostolné veže a fontána plná kamenných postavičiek. Kým hlavné námestie je plné farieb, monumentálny kamenný Dóm stojaci o ulicu vedľa je ponorený do šedého a tmavého odtieňa. So všetkými svojimi vežičkami, oblúkmi a zaoblenými bastiónmi sa môže zdať akoby ju poskladali z niekoľkých stavieb, ale výsledok je len prirodzeným spojením stredovekej architektúry ovplyvnenej románskym slohom a gotikou. Ani sa nechce veriť, že sa človek pozerá na najstaršiu nemeckú Katedrálu. V 4.storočí na tomto mieste stál dom svätej Heleny, matky Konštantína Veľkého. Nápad vybudovať obrovský svätostánok skrsol v hlave biskupa Maximina krátko po tom čo milánskym ediktom zrovnoprávnili kresťanstvo s pohanským náboženstvom. Mal plány, no možno ani on netušil, že započal jednu z najväčších stavieb svojho druhu za hranicami Ríma. Niekoľko krát ju síce cudzí návštevníci v stredoveku zničili, ale nemecká húževnatosť ju opäť postavila na nohy. Z ničoho nič vyrastá z ulice mohutná kamenná stavba pripomínajúca obrovskú škatuľu. Stavba pochádza z roku 310 a predstavuje Konštantínovu baziliku. Aula Palatina ako baziliku svojho času volali sa dostala až na zoznam UNESCO, pretože fascinuje svojimi obrovskými rozmermi. Po dĺžke meria cez 67 metrov a siaha do výšky okolo 36 metrov. Zvláštnym spôsobom je k bazilike pripojený malý rokokový palác žiarivej farby. Svojim výzorom pripomína skôr cárske paláce v okolí Petrohradu. Necelý kilometer za mestom sa na nízkych pahorkoch tiahnu vinohrady plné hrozna. Rímsky amfiteáter z 1.storočia z ulice takmer nie je ani vidno. Úzkym kamenným prechodom vchádzame do stredu arény a rozhliadame sa okolo seba. Teraz je tu bezpečne, no kto sa tu ocitol uprostred pred dvomi tisíckami rokov netušil či sa z nej ešte niekedy dostane von živý. Presne odtiaľto vidno aký je amfiteáter obrovský, pretože sa do neho na jeden gladiátorský zápas mohlo pomestiť až 20 000 ľudí. Západnú hranicu starého mesta tvorí rieka Mosel. Promenáda je príjemným miestom na prechádzku, tiché rozjímanie a niet lepšieho miesta, kde zakončiť návštevu historického mesta.
FOTO: Tomáš Kubuš
