Gruzínsko je krajina bohatých zvykov, tradícii a legiend. Zaujímavé mestá striedajú kláštorné komplexy, čajové plantáže sa predbiehajú so svetoznámymi vinicami a komu nestačí ani to, toho nadobro očarí krása gruzínskych štítov južného Kaukazu. Neďaleko mesta Achalsikche leží zaujímavé miesto, aké nemá v Gruzínsku páru. Je ním Vardzia, mesto vyhĺbené do skál, ktoré zdobí niekoľko kostolíkov so starobylými freskami a kde dodnes počuť kroky mníchov.
Celá krajina je zvlnená, akoby potiahnutá zeleno-sivou látkou, z ktorej len občas vyrastie strom či malá dedinka. Pod pevnosťou Chertvisi sa na úrodnej pôde pestuje vinič z ktorého miestni vyrábajú lokálne víno. Gruzínci víno milujú a zaprisahajú sa, že pochádza práve z ich krajiny.
Stačí pár minút a z krajiny sa vynorí ostrá, vysoká skala, ktorá pripomína z diaľky prevŕtaný ementál.
Diery kedysi slúžili ako obydlia či kostoly a dokonca aj dnes v nich žije niekoľko mníchov. Ostré slnko udiera do tváre, ale aj napriek tomu dokáže človek vnímať všetku krásu naokolo. Zelené kopce oživuje ružová farba kvetov prebíjajúcich sa cez steblá trávy, hučiaca rieka Mtkvari, ktorá preteká aj Tbilisi a posvätnou Mcchetou kľukatiaca sa krajinou dáva o sebe vedieť svojim volaním a sem tam sa dole objavia čierne bodky predstavujúce ľudí.
Stará legenda hovorí, že v roku 1185 sa v skalách stratila kráľovná Tamara a keď ju jej strýko neprestajne hľadal, zo skál sa ozývalo „Ac var dzia“, teda „Som tu, strýko“. Podľa miestnych pochádza meno tejto unikátnej pamiatky z tejto doby.
Na začiatku stojí kamenný altánok. Stačí spraviť krok a návštevník sa razom ocitne v kamennom príbehu gruzínskeho juhu. Skala je poprepájaná cestičkami vysekanými do mäkkého kameňa a niekdajšie príbytky sú jaskyňami. Niektoré z nich sú tak hlboké a rozvetvené, že by sa v nich človek bez plameňa sviečky bez problémov stratil. Medzi jaskyňami nesmie chýbať ani kostol, kde sa schádzajú mnísi pri svojich modlitbách.
Dva tiché zvony visia na špagáte a čakajú, kým sa budú opäť ozývať okolím. Celá fasáda je pokrytá pestrofarebnými starými freskami.
Koho fascinuje prvý pohľad, ostane po vstupe dnu do kostola doslova omámený krásou a umením. Z jedného obrázku hľadí dokonca aj samotná kráľovná Tamara. Toto všetko dokázali vytvoriť ruky stredovekých majstrov a ani netušili, že ich diela budú chodiť ľudia obdivovať aj po niekoľkých stáročiach.
Vardzia pripomína mesto duchov, pretože okrem nás sú tu asi štyria ďalší ľudia a už len mnísi pripomínajúci tiene. Po skalách, cestičkách a schodoch kráčajú tak obratne akoby sa tu boli narodili. Sedíme v tieni jaskyne a mních idúci okolo k nám natočí hlavu a jej pokývaním nás zdraví. Málokedy prehovoria, ale usmievajú sa. Majú ťažký život, ale presne taký hľadali a tu ďaleko od civilizácie v skalách ho našli. Šepot ich modlitieb sa rozlieva priestorom skalného chrámu a takto to tu bude aj ďalšie desaťročia či storočia.
FOTO: Tomáš Kubuš
