Stále viac osobností z rôznych oblastí spoločenského života sa v týchto dňoch pridáva k hnutiu HUDBA BEZ BARIÉR. Záštitu nad koncertom prevzal prezident SR Andrej Kiska. Z podujatia, ktoré malo byť pôvodne jednorázovým koncertom množstva osobností sa pre veľký úspech a nadšené reakcie verejnosti, organizátor rozhodol urobiť pravidelnú každoročnú benefíciu. Koncert organizuje Občianske združenie Parasport24, ktorého zakladateľom je Miroslav Bulovský.
OZ Parasport24 bolo založené v roku 2006 a venuje sa organizácii rôznorodých projektov na podporu hendikepovaných ľudí, ktorí ako jednotlivci majú obmedzené podmienky na získavanie finančných a iných prostriedkov pre vlastný rozvoj. Prostredníctvom športu majú občania so zdravotným postihnutím lepšiu možnosť zaradiť sa do bežného života.
Na tlačovej konferencii sme o rozhovor požiadali priameho účastníka koncertu, ktorý má vlastnú skúsenosť so životom na vozíčku – Bekima.
Popíšte nám stručne, pre tých, ktorí nevedia, svoj príbeh…
Ako decko som bol dosť divoký, miloval som adrenalín, miloval som bicykle. V 16-tich rokoch som sa vysypal na cyklistických pretekoch v českom Přerove (2005) a ochrnul som. S kamarátom som po ôsmych rokoch urobil video, pretože som mal všetko natočené, ktoré obletelo celú republiku a celkom ma potešilo, že som sa stal motiváciou pre ďalších s podobným osudom.
Neskôr som začal robiť hudbu a stand up komedie a odvtedy sa bavím (úsmev). https://www.youtube.com/watch?v=IIAIVZUvzKM
Aký bol prvý moment, keď prišlo uvedomenie si, že už sranda skončila a vy sa na tie nohy asi nepostavíte, spomínate si naň?
Veľmi dobre. Hoci si myslím, že som príliš nevnímal realitu, vôbec človek si v šestnástich ani neprizná myšlienku, že sa už nikdy nepostaví na nohy, a tak som to prežíval aj ja. Nie je to príjemné, veľa cvičím, dokážem sa postaviť na nohy a dokonca aj prejdem pár krokov. Samozrejme, ak sa človek začne ľutovať a opúšťať, moc toho nedokáže, našťastie nie som ten typ.
Žiadne depresie?
Nie, nie, depresie som nemal, poplakal som si, dokonca dvakrát, ale to nebolo na začiatku.
Kvôli čomu ste plakali, prezraďte, prečo a kedy chlapi plačú?
Raz sme boli na chate, taká žúrka a všetci išli hore, ja som vedel, že nevyleziem, tak to na mňa nejako doľahlo. Potom ma vykoľajilo, keď som mal ísť do školy, že všetci budú na mňa pozerať, takže toto boli dve slabé chvíľky.
Ako vnímate situáciu na Slovensku v rámci vo vzťahu k vozíčkárom a podobne postihnutým ľuďom, s ktorými sa osud príliš nemaznal?
Celkovo to na Slovensku handicapovaní ľudia nemajú ľahké, nič tu nie je prispôsobené, ak – tak možno 10 %, preto som rád, keď sa na tento probém upozorňuje a zvditeľňuje sa, a to nielen kvôli sebe. Je to rovnako zlé v Bratislave ako v Pezinku, kde žijem ja a hlavne som šokovaný, keď zdraví ľudia závidia vozíčkárom. To je pre mňa nepochopiteľné. Alebo že sa niekto vysmieva handicapovanému, to tiež je choré, pretože aj my dokážeme žiť pomerne plnohodnotný život, pracovať musíme ešte oveľa vac. Dennodenne cvičiť, aby neochablo svalstvo, ale to neznamená, že doma všetci plačeme do vankúšov a musíte nás ľutovať. Skôr by som upozornil na ohľaduplnosť, ľútosť nepotrebujeme (úsmev).
Čo vás priviedlo k hudbe?
Kamarát ma inšpiroval, nech to skúsim, ja som taký spontánny, tak asi pred dvoma rokmi som skúsil…
A ide to.
Nepovažujem sa za nejakého rapera, jednoducho píšem a rozprávam(úsmev). Spievať asi neviem, nikdy som to ani neskúšal. Hudba lieči a mne toto vyhovuje.
Ako vnímate slovenskú raperskú scénu, koho počúvate?
Podľa mňa, máme túto scénu kvalitne obsadenú – Kontrafakt, Rytmus, Sepa – myslím si že toto je špička a robia to dobre.
Okrem rapu akú hudbu dokážete počúvať?
Všetko, mne je to jedno, okrem vážnej hudby. Zo slovenskej hudby ma fascinuje pieseň Bonboniéra od Gladiatoru.
https://www.youtube.com/watch?v=4nRwdSoaV9Q
Ako ste privítali pozvaniena koncert bez bariér, kde vystúpite s Darou Rolins, Kristínou, Celeste Buckhingham, Polemicom či práve so spomínaným Gladiatorom?
Mne tiež dávnejšie pomohli a teraz už tú pomoc nepotrebujem, preto som rád, že môžem pomôcť zase ja niekomu inému. Je to pekná myšlienka – hudba naozaj lieči, je to pravda. Keď som sa rozbil, hudbu som počúval veľmi často a bola to jedna z vecí, ktoré mi pomohli. Priznávam, toto bude môj prvý koncert takýchto obrovských rozmerov a teším sa na to. Hlavne, ide o dobrú vec a to vždy rád podporím. Zároveň všetkých pozývam, uvidíte „komlečkových“ pánov ako skvele tancujú, až popraskajú parkety…určite príďte, bude to dobré!
Bližšie informácie o koncerte a predaji nájdete na: http://predpredaj.zoznam.sk/sk/listky/5941/hudba-bez-barier
Text: Anna Olvecká,
Foto: Patrik Ratajský
