Hoci mu na chrbáte čoskoro pribudne siedmy krížik, vitalitu, energiu a entuziazmus by mu mohli závidieť o desiatky rokov mladší. Jeho podnikateľské aktivity nemajú konca kraja – je predsedom JRD Spišská Teplica, kde má farmu dojníc a býkov a ich počet sa pohybuje okolo tisícky. Vybudoval aquapark v Poprade, v Anglicku, kam emigroval v roku 1969 vlastní tri banky, množstvo realitných kancelárií či najväčšiu rekvalifikačnú školu, a to zďaleka nie je všetko. Státisíce míňa na propagáciu Slovenska vo svete a Bratislavu nedávno navštívil…., ale o tom už v rozhovore.
Stretávame sa v krásnych priestoroch Slovenskej filharmónie, ktorú onedlho premenia na tlačové centrum, nakoľko Slovenská republika sa stane predsedajúcou krajinou Európskej únie na najbližší polrok. Dnes je však ešte všetko inak, čo tu robíte, prezraďte nám?
Pred časom som sa stretol v Londýne s vynikajúcim slovenským violistom, členom filharmónie – Tomášom Kaiserom, od ktorého som sa dozvedel mnoho zaujímavých vecí, okrem toho, že ma uchvátila jeho hra. Napríklad, že na Slovensku sa každoročne investujete množstvo peňazí, aby hudobníkom z filharmónie zabezpečili kvalitné nástroje. Táto myšlienka ma nadchla, pretože symbolizuje návrat do doby, kedy si hudobníci vyberajú nástroje, aby predviedli čo najlepšie svoje umenie. Žijeme v dobe, kedy nástroje kupujú hudobníkom bohatí ľudia – mecenáši, sponzori – hovorme tomu ako chceme a vnímajú to ako investíciu, pretože hudobníci nemajú šancu si podobné kvalitné a drahé nástroje kúpiť. Rozhodol som sa podporiť aj ja túto výnimočnú akciu a kúpil som pre pána Kaisera, tým pádom pre Slovenskú filharmóniu, výnimočnú violu so sláčikom, ktorý je jeho. Urobil som to preto, aby sa pán Kaiser naozaj pri hre cítil šťastný, že hrá na nástroj, ktorý má nielen veľkú finančnú hodnotu, ale aj nádherne znie. Spojili sme to, čo hudobníci chcú a nemôžu dosiahnuť. Ak Slovenská filharmónia bude mať kvalitné nástroje, hudobníci budú nadšení, že na nich môžu hrať, pôžitok poslucháčov z konečného produktu hudby bude úplne iný. Dnes som tu preto, že som odovzdal filharmónií a pánovi Kaizerovi tento výnimočný nástroj – trvalo rok, kým ho vyrobil najlepší anglický husliar a má lepší zvuk ako violy spred dvesto rokov, ktoré dnes majú nevyčísliteľnú finančnú hodnotu. Žiaľ, violy neboli také kvalitné pred rokmi ako husle.
Máte široké porfólio podnikania, aký je váš vzťah k hudbe, a prečo ste sa rozhodli pre tento počin?
Sám som hrával v orchestri na husle, moji predkovia sú Rusi, prapradedo bol generál v cárskej hudbe, mám viacero príbuzných, ktorí hrali prvé husle v prestížnych orchestroch. Mojím snom bolo byť hudobníkom, ale nebolo mi umožnené študovať hudbu, nakoľko sme boli silne veriaca rodina a netajili sme sa tým, tak som sa dal na biznis. Potom som emigroval do Anglicka, kde žijem už 46 rokov, podnikám na Slovensku, v Česku i v Anglicku.
V rámci podnikania je vašou obľúbenou destináciou Poprad…
Pochádza odtiaľ moja druhá manželka a nie je tajomstvom, že my, Česi milujme Tatry, dokonca natoľko, že tam chodíme umierať (smiech).
Chodíte v Tatrách aj na túry?
Samozrejme, keď sa časovo podarí, Popradské i Batizovské pleso, Hrebienok, Rysy, všetko mám schodené.
Váš podnikateľský príbeh v Anglicku je ako z amerického sna…
Prišiel som do Anglicka, jediný kamarát, ktorého som mal, bol na dovolenke, tak som prvých desať nocí spával na cintoríne, lebo na ubytovanie nebolo. Mám preto vo veľkej úcte ľudí, ktorí majú vášeň pre svoju prácu a robia ju skutočne od srdca, ale nie vždy majú na to prostriedky ako pán Kaiser či vaša filharmónia.
Po koľkých rokoch v emigrácii sa vám podarilo navštíviť rodnú hrudu?
Po dvadsiatich rokoch, štyroch mesiacoch a pätnástich dňoch. Rátal som každý deň v zahraničí, aj keď sa musím priznať, že po pätnástich rokoch som sa vzdal nádeje, že sa niekedy ešte vrátim. A keď som prišiel a uvidel Tatry, bol som v siedmom nebi. Ešte v máji v 89-tom mi zomrel otec a nepustili ma na pohreb, vtedy som dosť zatrpkol a o pár mesiacov prišla revolúcia a bolo všetko inak.
Vaša prvá cesta bola určite do Prahy, ako ju však vnímate dnes po viac ako 20-tich rokoch po revolúcii, páčia sa vám zmeny?
Mení sa všetko veľmi rýchlo, čas nejde zastaviť a samozrejme väčšinu zmien vítam, napreduje to… Dokonca, keď ste sa osamostatnili z Československa som predpovedal, že Slováci budú vládnuť Čechom a najmocnejší muž v Prabe Andrej Babiš je Slovák (úsmev). Napriek tomu som rozdelenie republiky vnútorne nikdy neuznal, mám za manželku Slovenku, podnikám na Slovensku, množstvo mojich kamarátov Slovákov má za manželky Ćešky, podľa mňa sme stále jeden národ. A som rád, že môžem pomáhať na Slovensku.
Nebude Česká filharmónia žiarliť, že ste investovali 30 tisíc libier do Slovákov?
Som Pražák, dokonca z Prahy I., ale v rámci podnikania sa orientujem viac na Slovensko, takže je to v poriadku, že som podporil Slovenskú filharmóniu. A myslím si, že Česká filharmónia disponuje väčšími prostriedkami ako tá Slovenská.
Vaša podnikateľská činnosť je veľmi na očiach a okrem toho, že sa vám darí, podporujete rôzne projekty, sledujete, kde treba pomôcť, napríklad ste zachránili hokejistov Popradu, vybudovali aquapark, kde poskytujete neustále rôzne výhodné pobyty, stretávate sa so zlobou a závisťou?
Závisť je negatívna energia, neprekáža mi, lebo moja babička hovorievala, že je lepšie nech ti závidia akoby ťa mali ľutovať. V podstate som rád, keď mi závidia, nerád by som bol, aby ma ľutovali.
Od vás ľudia veľa očakávajú a v médiách sa občas objavia správy o vašich nesplnených sľuboch, ako to vnímate?
Sľuby sú taká pofidérna záležitosť, napríklad tento prípad s violou, ja som nikomu nič nesľúbil, len som to urobil. Sú ľudia, ktorí chcú, aby som niečo sľúbil a potom ma vinia, že som to nesplnil, hoci som nič nesľúbil. Spomenuli ste hokejistov, áno, zachránil som ich pred krachom, aj som to sľúbil, ale pamätajte si, čokoľvek budete robiť, všetci ľudia nebudú s vami nikdy spokojní, všetkým sa vyhovieť nedá. Najnespokojnejší sú tí, ktorí nič nedokázali, nič nevyprodukovali. Kreatívni ľudia, ktorí niečo dokázali, sú aj spokojní.
Pripravila Anna Olvecká
