Utajované zrady v našom srdci sa často potichu ozývajú aj dlhé roky. Bolesť ohrdnutej lásky príšerne páli až do špiku našich kostí. Kto to sám zažil, vie, ako veľmi to bolí. Nevera milovanej osoby znamená, že niekto narušil naše bezpečné miesto výbuchom emočného granátu, ktorého črepiny sa zabodli do srdca. Tá bolesť nás nenechá na pokoji. Nevery, zrady priateľov alebo najbližších; poníženie a sarkazmus, irónia a výsmech.
Nechcime sa zbaviť naraz všetkých tých tmavých tieňov našom vnútri.
Mentálne smeti musia ísť do odpadkového koša postupne. Krôčik po krôčiku si vymenujme to poníženie, ten posmech, tú zradu. Nie, nemusíme ju ďalej nosiť v sebe a priživovať. Nemusíme o nej ďalej vedieť. Ak nechceme, nemusíme o nej ďalej rozprávať ostatným. Nikdy sa nemusíme – ak nechceme – nechať okolím donútiť, aby sme sa otvorili.
Potrebujeme však prijať všetko, čo sa udialo. Pomenovať emócie, ktoré vznikli.
Často sa na koučingovom kresle stretávam s plačúcou klientkou. Ublížili jej. Netuší, ako veľmi ju chcem objať a pohladiť. Nikto iný totiž nemôže vedieť viac ako rovnako zomretá nádej. Lenže čo ak sa iba vaše podvedomie stavia do roly obete? Čo ak máte na viac než len na pocit krivdy a zrady? Čo ak ste silná a vašu hodnotu len kedysi niekto pošliapal? Vaše zviazané ruky sú len nepravdivou ilúziou v tomto svete!
Nenechajte sa uštvať inými. Viem, bolí to; ubližujú nám tí najbližší. Vy sa však nevzdáte, pretože – aj keď ste to nevedeli – raz ten deň, keď to vedieť budete, prísť musí. Je už blízko vás. A ak sa rozhodnete, môže to byť už dnes…
Autor: Hanka Lustiková
Foto: Ingimage