Vyštudovaná lekárka, speváčka a nakoľko nedávno pokrstila svoju už štvrtú knihu – pokojne ju možno nazvať aj spisovateľkou. Krstnými otcami, ktorí vypravili knihu do sveta čitateľov sa stali priatelia MarcelyLaiferovej – páni Jozef Oklamčák a Jozef Golonka a za dámsku časť fotografka Ivona Orešková. Ten druhý prezradil, že ich kamarátstvo bude až za hrob, nakoľko majú vedľa seba hrobové miesta. Počas krstu, ktorý sa konal v Stredisku kultúry na Vajnorskej ulici a moderoval ho Zoro Laurinc, vystúpila samotná autorka knihy s dvoma šansónmi, Paľo Drapák, Dušan Grúň a na záver to roztočil Igor Kmeťo.
Prítomí hostia mali možnosť ochutnať dobroty, ktoré ste napiekli, ako sa cítite?
Uvoľnene, budem dobre spať, čo sa mi predchádzajúcu noc príliš nepodarilo. Bola som vzrušená, lebo všetko nové je životná premiéra. Na druhej strane som sa na ten krst veľmi tešila.
Ako vnímate ženy okolo seba, mali ste na krste aj niekoľko svojich priateliek?
Nemala som nikdy sestru, ktorá mi celý život chýba. Preto mám aspoň veľa kamarátiek a naozaj mám ženy úprimne rada. Empatiu, keď dobrá priateľka ti porozumie, sentimentalitu, láskavosť, určitú naivitu – to všetko mi ako žene je vlastné a naozaj to na ženách mám rada.
Ak predsa sa vám niečo na nich nepáči, čo to je?
Klebety (smiech). Ale tolerujem ich ale je pravda, že kde sa klebetí sa nezapájam, hoci viem, že ľudia radi klebetia, dokonca vraj aj muži, ale toto nie je moja cesta. Mnohé sú emancipované zbytočne, obliekajú sa do nohavíc, akoby potláčali v sebe ženskosť. Alebo sa potom príliš odhaľujú, čo sa mužom na prvý pohľad možno páči, ale nie sú dlho z toho nadšení a majú ich na zábavu. Nech sa ženy neboja užívať si život, ísť s kamarátkou do kina, do divadla, na dobrý koncert alebo na výlet – na Morave aj na Slovensku je množstvo čarovných hradov, zámkov, podujatí, treba si vychutnávať, čo nám ponúka život.
Vaša najnovšia kniha má názov Ako si okoreniť a spríjemniť život, predpokladáme, že práve ňou chcete okoreniť a spríjemniť život aj vašim čitateľkám, ako?
Aby v nej našli recept, podľa ktorého niečo dobré navaria, napečú, ponúknu večerou milovaného človeka, dobrú priateľku, návštevu, rodinu a povedia – toto je recept od Marcely. To by ma potešilo.
Celý podvečer a už vlastne aj večer tu chodíte, tancujete, pohybujete sa ladne v lodičkách na opätkoch, ako sa udržujete v takej skvelej kondícii?
Aj mňa bolia nohy, len to dokážem vyselektovať, kým sa bavíme a robím rozhovory, ale keď skončí večer, sadnem do auta, a vedomím si aké mám zničené ubolené nohy (smiech). Samozrejme sa snažím čo najviac chodiť pešo, bývam na neuveriteľnom mieste v Bratislave kúsok od centra a pri lese. Mala som dobré vedenie, aby som absolvovala toto sťahovanie. Minimálne trikrát do týždňa dám 6-8 kilometrov cielene a popri tom chodím po meste pešo, a to dosť rýchlo. Mám slušnú zásobu pohodlných, takzvaných, balerín na nohy a doma tiež mám zostavu cvikov, ktoré cvičím približne trikrát do týždňa.
Vaše pôvodné povolanie je lekárka – aj si dokážete sama diagnostikovať, keď sa vyskytne zdravotný problém u vás – čo to je?
Áno, nielen na sebe, ale dokonca aj u blízkych, rodiny, kamarátok. Takže v podstate vykonávam stále prax, aj keď nemám ambulanciu. Medicína je fascinujúca veda, neskutočne ma baví, aj teraz mám na nočnom stolíku dve medicínske knihy o najnovších výskumoch. Medicína je určitý druh umenia, každý organizmus je iný, inak reaguje, tá istá choroba sa prejavuje u každého človeka inak.
V súčasnosti je moderné akoby unikať od klasickej medicíny k alternatívnej, ako vnímate alternatívu v medicíne vy?
Vhodne kombinovať. Aby sa oba druhy využívali a kombinovali.
Ako to máte s liekmi, nie je tajomstvom, že máte po sedemdesiatke, siahate ráno po krabičke, v ktorej sú podelené lieky na tlak, cukor, cholesterol a podobne?
Určite nie. Vysoký tlak dlhodobo liečim, môj ocko zomrel na vysoký tlak, ja som prekonala silný zápal ľadvín ako dieťa, takže predispozície sú, ale neriešim to len liekmi. Dávam si pozor na množstvo soli, pijem veľa vody, mám veľmi dobrú vodu z vodovodného kohútika.
Milujete nedele, ktoré si užívate so synmi a vnúčatami…
Keď nie som niekde mimo Bratislavy a nekoncertujem, vstanem ráno o šiestej, navarím, napečiem, okolo obeda pride mladší syn s manželkou a mojou najmladšou sedemmesačnou vnučkou Elisou, sú to vzácne chvíle, lebo niekedy je 5-6 hodín večer, keď sa rozchádzame. Porozprávajú mi, aké majú radosti starosti, alebo všetci ideme k staršiemu synovi, tam je miesta viac, má veľký dom.
Mamy s dcérami mávajú zvyčajne dobré, kamarátske vzťahy, vy ich máte so synmi, máte recept ako dosiahnut’ s chlapcami krásne, vyrovnané rodinné vzťahy?
Nikdy som ich do ničoho nenútila. Keď sa mi niečo nepáčilo, nekričala som, nenadávala, skôr okľukou na nejakom príklade som im vysvetlila, že toto takto nie je v poriadku. Mala som šťastie, boli rozumní, uvedomili si to, lebo nemá zmysel deti prenasledovať.
Vaše kamarátky – dnes vás podporili prítomnosťou Norika Beňačková, Ada Straková…
Áno, ale nedávno som bola s Hankou Zagorovou, s ktorou sa kamarátime, s Helenou Vondráčkovou som istý čas bývala, takže viem isté veci… (smiech). Obe si veľmi vážim ako kolegyne aj umelkyne.
Vizážou i duchom pôsobíte mladisto, sviežo, je to aj preto, že sa obklopujete mladými ľuďmi?
Nedelím ľudí na mladých a starých, pretože poznám mnoho mladých, pri ktorých máte pocit, že sú starci a opačne. Som zvyknutá žiť aj medzi mužmi, na fakulte sme boli dve dievčatá, ostatní chlapci, v kapele bolo okolo mňa desať mužov a ja sama, až neskôr som mala dve dievčatá… Nie je to o veku, ale o pohode v duši a v hlave.
Text a foto: Anna Olvecká
