V septembri 2017 otriasla slovenským šoubiznisom práva, že populárny a obľúbený DJ Mairee havaroval ako spolujazdec a z auta ho museli vystrihovať. Zranenia boli vážne, prognózy hrozné, no mladý, vtedy 25 ročný muž zvládol zranenia, z ktorých sa však celkom nevystrábil dodnes. Napriek tomu už funguje vo svojej profesii a verí, že najhoršie má za sebou.
Pri vás je úplne na mieste prvá otázka ako sa máte?
V rámci možností určite najlepšie ako sa dá. Vo veľa sférach určite dobre, ale sú aj také, kde to je horšie, vcelku fajn.
Vystúpení máte neúrekom…
Áno, je to teraz také silné tour a problém je, v úvodzovkách, že to mám rád. Aj keď je pravda, že sa to snažím obmedzovať, aby som sa nedostal do stavu únavy, ale vo svojej podstate som rád, keď sa stále niečo deje. Mám našťastie okolo seba tím spolupracovníkov, ktorí so mnou riešia hranie, nakrúcanie videoklipov, videí a podobne, lebo sám by som už na to nestačil.
Určite ľudí, aj mňa, zaujíma ako sa zotavujete po nehode, ktorá sa vám prihodila a zrejme poznamenala váš život…
Stále rehabilitujem, podstupujem cvičenia, keď to zhrniem, horšia časť cesty je za mnou, čo je pozitívne, ale ešte dlhá cesta je aj predo mnou. Poznačilo ma to v tom, že už si nenakladám toľko v rámci času a energie, viac si vážim rodinu, priateľov a aj sám seba, svoje zdravie, svoje telo a tak.
Aké je to ísť v aute a naraz sa prebudiť v nemocnici?
Zaujímavé. Hlavne, keď a dozviete, že ste sa prebrali po troch dňoch a ste ešte stále pod vplyvom liekov, injekcií, utišujúcich prostriedkov, nemáte kontakt s realitou, takže jediné slovo čo mi napadá – zaujímavé.
Spomínate si na prvé nejaké myšlienky po prebudení?
Sú dve situácie, ktoré si vybavujem, že som sa na pár sekúnd prebral, stisol ruku priateľke, ktorá sedela pri mne, ale v momente som zaspal. Keď som sa reálne prebudil, moja prvá veta bola, aby mi priniesli notebook, že musím pracovať. Trvalo dobrý týždeň, kým som pochopil a spracoval, že to tak skoro asi nebude, dokonca som ich tam presviedčal, že nerušte mi hrania, ja to zvládnem (smiech). Nakoniec pauza trvala sedem a pol mesiaca.
A nestalo sa nič…
Stalo (Smiech). Toľko akcií som zmeškal! Vyselektovali sa ľudia okolo mňa…
Ako to majú dídžeji, máte špeciálne hrania, na ktoré sa obzvlášť tešíte?
Každé je v niečom iné a na každé sa veľmi teším. Napríklad veľmi špecifické hranie bolo na multižánrovom festivale v Nestville, kde sa stretli Cigánski diabli, Majk Spirit, Rytmus, Peter Bič Project, Vidiek, Lukáš Adamec a ja neviem kto všetko ešte… Takže toto bola naozaj výzva, ale ja mám výzvy rád. Potom sú hrania, ktoré sú o mne, ľudia prídu špeciálne kvôli mne, lebo ma poznajú, chcú ma počuť, čiže sú to fanúšikovia. Je viac druhov hraní a naozaj má každé niečo do seba, každé je iné a na každé sa teším aj vďaka tomu, že je iné.
Aké sú dnes slovenské fanúšičky? Kedysi som bola na návšteve u Maťa Ďurindu, keď ešte býval u rodičov a stena pred ich dvermi bola pomaľovaná srdiečkami, odkazmi a vyznaniami…
Myslím, že doba sa veľmi zmenila, toto si asi neviem predstaviť, ľudia vyjadrujú svoje pocity na sociálnych sieťach, takže vyznania, srdiečka a podobne sa premiestnili. Nemyslím si však, že ten obdiv, alebo aj neobdiv, je slabší. Ľudia akoby mali viac odvahy sa prejaviť, už to nie je o tom, že prídu pod okná vykrikovať.
Odvaha určite fanúšikom nechýba, Jožo Ráž hovoril, že sa mu stalo ako obedoval a človek prišiel k nemu, že Jožo poď sa odfotiť, čo je možno už až drzosť…
Presne som niečo podobné zažil nedávno v Prešove, kde som hral a oproti klubu som si dával pizzu a prvých asi desať ľudí som odtoleroval, odfotil sa, ale potom som už povedal – prepáč, môžem sa najesť? Nebudem predsa jesť studenú pizzu len preto, že niekto sa chce fotiť.
Spomenuli ste priateľku, ako vníma ataky fanúšičiek?
Myslím si, že je na ne celkom alergická (smiech). Ale na druhej strane si uvedomuje, že to patrí k mojej práci a snaží a učí sa to tolerovať.
Čo, okrem koncertov, chystáte pre svojich fanúšikov?
Hlavne veľmi veľa novej hudby, minulý rok to bolo skôr o kvantite, bolo toho veľmi veľa, tento rok sa chcem sústrediť na kvalitu. Bude menej pesničiek, ale naozaj sa chcem sústrediť na kvalitu, spojil som sa s producentami v Holandsku, snažia sa ma korigovať, aby to bolo celosvetové nielen pre stredoeurópskych fanúšikov. Časovo aj energeticky je to náročné, preto toho bude menej.
Mali ste nejaký vzor, ktorý ovplyvnil vaše hudobné smerovanie alebo ešte aj máte?
Na Slovensku jediný vzor pre mňa bol Rytmus a nemyslím teraz len v rámci hudby, ale kvôli svedomitej práci. Rozdiel medzi ním a inými je aj v tom, že nepije, nefajčí, príde, odvedie profesionálnu robotu, pofotí sa s fanúšikmi, odíde. Mnohí to robia, že lážo-plážo zábava, v rámci toho koncert. Samozrejme mal som aj svetových dídžejov, ku ktorým so vzhliadal, uctieval ich a teraz nechcem aby to vyznelo samožerne, som sám sebe vzorom. Urobil som v rámci podmienok, ktoré máme na Slovensku možno viac, ako tí vo svete, a preto sa už porovnávam len so sebou.
Prečo práve holandskí producenti, mnohí vyhľadávajú amerických…
V každej hudbe je niečo, americký trh je bomba, ázijskí je tiež zaujímavý, ale Holandsko je mekka. Mnohí dídžeji práve z Holandska pôsobia na týchto zaujímavých trhoch.
Vy nám tiež utečiete?
Keby som nemal nehodu, už. Som vonku, čo neznamená, že zanevriem na Slovensko. Chcel by som hrávať viac v zahraničí, aby hranie na Slovensku bolo exkluzívnejšie, pretože keď som tu desaťkrát za mesiac nemôže to byť také ako keby som tu bol raz za mesiac. Túžim po veľkých hraniach, pre veľa ľudí – aby sa zabavilo tisíce naraz, ako keby som mal hrával pre 500-100 ako teraz. Uvidíme, to je méta, pracujem na nej.
Text a foto: Anna Olvecká