„Žiadna z mojich kníh ešte neprešla toľkými názvami ako Rytierova česť,“ prezrádza prvá dáma slovenskej historickej romance Jana Pronská. Od prvého písmenka po už hotový román mala kniha zo desať pracovných názvov a Rytierova česť prišla skutočne až v poslednej možnej chvíli. Jej deviaty román ponúka strhujúci príbeh zo stredovekého Slovenska, plný lásky, zrady, pomsty a intríg.
Keď sa rytier Filip, najmladší syn grófa Cudara, po rokoch vracia domov z vojny, nevie sa dočkať stretnutia s manželkou a synom.
No namiesto radostného zvítania s rodinou ho čaká obraz skazy: z jeho sídla zostali len ruiny, syn a milovaná žena sú mŕtvi. A keď vysvitne, že o šťastie ho pripravili intrigy jeho súrodencov, v duši sa mu usídli nenávisť a zanevrie na celý svet.
Rytierov pustovnícky život sa však skončí, keď mu osud privedie do cesty sokoliarovu chovanicu Katarínu. Len čo sa Filip dozvie, že krásna Katarína má nemanželskú dcéru s jeho starším bratom Petrom, dedičom hradu Makovica, ožení sa s ňou a začne kuť pomstu.
Neberie pritom ohľad ani na city svojej manželky.
Časom však zisťuje, že Katarína je výnimočná žena. Aj napriek krutým ranám osudu jej zostalo dosť lásky a trpezlivosti na to, aby sa pokúsila zbúrať múr zloby a pomstychtivosti vo Filipovom srdci a spolu s milovaným mužom čeliť temným tajomstvám minulosti.
Nielen hľadanie názvu novej knihy, ale netradičné bolo aj napísanie knihy Rytierova česť. Jana Pronská sa doň totiž pustila uprostred ďalšieho príbehu umiestneného na hrade Makovica – dnešný Zborov. „Takže som vlastne nechala pôvodnú rozrobenú prácu a pustila sa do Rytierovej cti. A stačila mi na to malá zmienka – inšpirácia, ktorú som počas štúdia dejín hradu našla v knihách.
Makovica vraj bola ako jeden z mála hradov vôbec vyňatá spod správy župana a majitelia, v tomto prípade celkom neznámy rod Cudarovcov, podliehali priamo kráľovi. Nikdy sa nenašiel žiaden dokument, listina alebo zmienka, prečo to tak bolo. Takže moja fantázia mala dostatok priestoru na vytvorenie zápletky, ktorá túto nejasnú a nevysvetlenú skutočnosť vyzdvihla,“ vysvetľuje Jana Pronská.
