Vianočné sviatky sa u nás spájajú s mnohými krásnymi zvykmi a tradíciami. Jedným zo základných znakov slovenských Vianoc bola aj v minulosti štedrosť a pohostinnosť. A k tomu patrila pomoc núdznym. To platilo rovnako pre vidiek aj pre mestá – v Prešporku koncom 19. storočia mala každá slušná meštianska rodina „svojho“ chudobného, o ktorého sa starala. Každý deň dostával jedlo a v panskej kuchyni mal dokonca svoj tanier a lyžicu.
„Aj na vidieku pri štedrej večeri dávali na stôl jeden tanier navyše ako symbol toho, že keď príde pocestný, bude vítaný. Pohostinnosť a schopnosť podeliť sa aj s málom, to bolo krédo našich predkov,“ hovorí Katarína Nádaská, historička a etnologička. „Vianoce ako sviatky lásky a pokoja prinášali aj chudobným ľuďom bez domova chvíle radosti. Pozývali ich k štedrej večeri, ktorá pozostávala s lokálnych jedál a zo surovín, ktoré boli v domácnosti dostupné. Hoci jedál bolo často až tucet – symbolizovali hojnosť – z každého jedla sa zjedli len jedno-dve sústa.“
Čo na štedrovečernom stole nesmelo chýbať?
Oplátky s medom a cesnakom, štamperlík hriateho, vianočná kapustnica (pre katolíkov bezmäsitá, pre evanjelikov s mäsom), cícerová či pohánková kaša sladená medom, Ježiškova kašička (krupicová kaša), strukoviny – hrach a fazuľa, fučka, pečené alebo dusené ryby, lámance, opekance, bobaľky, tatarčené pirohy, šošovicový prívarok. Ako vianočná polievka sa v niektorých regiónoch varila rybacia polievka, inde mliečna hríbová, šošovicová polievka, prípadne kapusta, fazuľa a hrach.
„Dnešný vyprážaný kapor a majonézový šalát je síce už tradíciou, ale novšou – začal sa objavovať na tanieri až v druhej polovici 20. storočia,“ vysvetľuje K. Nádaská. Pre protestantov nebol Štedrý deň pôstnym dňom, a tak jedávali aj huspeninu, klobásky a výrobky zo zabíjačky. Záver štedrej večere patril kysnutým koláčom – metrový koláč, calty, tvarohovníky, orechovníky, ťahané štrúdle plnené tvarohom, mrežovník, piekol sa i kračúň a roháče. Z mestského prostredia do vidieckeho prenikli bábovky, vianočky, štóly s mandľami a iné dobroty.
Skôr ako všetci zasadli k stolu, pomodlili sa a prečítali si z Písma stať o narodení Ježiška. Vianočný stromček sa objavil na vidieku až začiatkom 20. storočia. Bol malý, zavesený na hrade domu, ozdobený orieškami, sušenými jabĺčkami, slamenými ozdôbkami a slamou.
V meštianskom prostredí sa stromček udomácnil už v prvej polovici 19. storočia. Ozdoby boli honosnejšie, ale i tu ich vyrábali zo zamatu dievčatá v dievčenských meštianskych školách – podobne ako darčeky pre svoju rodinu. Aké darčeky mali deti na vidieku? Dievčatkám mama vyrobila bábiku a chlapcom otec vyrezal koníka, či inú drevenú hračku.
„Vianoce v minulosti boli najmä o duchovnej štedrosti, o tom, aby nikto nebol sám – ľudia si spievali koledy, chodili koledníci a vinšovníci počas celých sviatkov. To, čo by sme si mali brať ako vzor a príklad od našich predkov, je okrem iného ich ochota podeliť sa s druhými. Veď sa i hovorievalo: „Hosť do domu – Boh do domu“ – a to platilo aj pre potulného vandráka, ktorý zaklopal na okno a poprosil o nocľah a jedlo,“ hovorí Katarína Nádaská.
Je dobré vedieť sa podeliť s druhými, ktorí nemajú tak veľa ako my. Je dôležitá práve ochota dať na stôl prázdny tanier pre pocestného….a rovno ho pozvať k nášmu stolu s otvoreným srdcom, tak ako to robili naši predkovia.
Pozvime aspoň symbolicky tento rok k štedrovečernému stolu hosťa, aj keď nezazvoní. Na Vianoce by nikto nemal zostať na ulici a sám.