Ako si sa dostal k umeleckej oblasti? Ako sa Daniel Landa stal umelcom?
Keď som mal 9, 10, 11 rokov, videl som filmy ako Sedem statočných a podobné hrdinské filmy, a vtedy som si myslel, že herec naozaj prežíva život toho hrdinu. Tak som sa prihlásil na konzervatórium, a až tam som pochopil, že je to vlastne podvod, že to nezažiješ, že je to len „ako“. V momente, keď som toto zistil, začal som hľadať, ako čo najskôr zmiznúť, aby som mohol naozaj žiť svoj vlastný život a nie len „akože“ žiť. Tak som začal robiť hudbu a keď som mal 24 som sa úplne preorientoval na hudbu.
Áno, nielenže oslavuješ tento rok svoje 55. narodeniny, ale máš aj 30. výročie svojho prvého albumu.
Fakt? Aha. Tak to som ani nevedel, to je slušné. 30 rokov tvorím hudbu, však?
No, Valčík, tvoj sólový projekt, keď sa od toho odvíjame, tak to je 93. rok, teda 30 rokov.
To je zaujímavé. 30 rokov. No, tak tu už zacláňam nejakú dobu.
Keď sa spätne pozrieš na tvoj prvý album a na tento aktuálny Minový pole.
Spoločným menovateľom je, že to sa viac-menej písalo samo. Že to prichádza zvnútra, že to sa len potrebuje povedať, vyjadriť veci, ktoré cítiš. A to majú prvý a posledný album spoločné. Nebudem tvoriť, keď to nevznikne samo.
A to je aj dôvod, prečo fanúšikovia na posledný album museli čakať tak dlho?
Áno, áno. Nechcem to robiť na silu, pretože to potom nie je kvalitné a nedáva mi to radosť. Keď niečo vyjde z teba samého, ide to samo a ešte ťa to uvoľňuje, pretože veci, ktoré ťa ťažia vo vnútri, sa dostanú vonku a už ťa neťažia.
To znamená, že ťa osem rokov nič neťažilo?
Ťažilo, ale nie až tak, aby to stačilo na album. Nie až tak, aby som to musel vyjadriť.
Keby si mal porovnať, pretože píšeš nielen vlastné skladby, ale aj muzikály, tvoja tvorba je rôznorodá. Ako sa odlišuje písanie muzikálu od písania albumu? Má to niečo spoločné alebo je to úplne iné?
Myslím si, že hlavný rozdiel spočíva v tom, že pri muzikáli ideš veľmi hlboko do jedného témy. Pri sólovej tvorbe je téma často širšia. Ide o jednu tému a nejde z nej vystupovať a nastupovať. Musíš neustále tvoriť každý deň, aby si nestratila myšlienku, potom je to veľmi ťažké nadviazať. Sólová tvorba albumu… môžeš napísať pesničku pol roka nič, alebo mesiac nič, deň nič, rok nič. Takže to sa dá viac rozložiť v čase. Muzikál si neviem predstaviť, že by som písal dlhé obdobie, alebo že by som ho rozkladal v čase a medzitým sa venoval iným veciam.“
Máte rozpracovaný aj nejaký muzikál okrem toho?
Teraz nie, ale to, čo pre mňa predstavuje veľkú výzvu, je posledný dielo s názvom „Klíč králu“, ktorý som v podstate nestihol dobre dokončiť. Bol napísaný veľmi rýchlo a ľutujem, že som mu nedal viac času. Je veľmi pravdepodobné, že sa k nemu ešte vrátim a dokončím ho, prepracujem ho tak, aby bol taký, aký mal byť, a nie rýchlo napísaný, aby sme stihli premiéru, ktorá už bola naplánovaná. Pre mňa to bolo naozaj peklo. Takže to je niečo, čo by som chcel znovu urobiť, ale žiadny ďalší nový muzikál momentálne neplánujem. Už som napísal muzikálov a opier päť, takže si to teraz neviem predstaviť.
Vrátim sa k tvojej hudobnej tvorbe, k tvojej sólovej hudbe, ktorá často obsahuje silné príbehy. Aspoň tak to vnímam ja. Nikdy si nekládol obmedzenia na to, čo do tých skladieb vkladáš?
Nie.
To znamená, hovoril si o veciach tak, ako sú.
No, to by malo byť podstatou tvorby. Myslím si, že cenzúra v tvorbe by určite nemala existovať. Kde inde by mal človek otvoriť svoju dušu, ak nie v umeleckej rovine? Takže aj keď dnes existuje veľký tlak na autocenzúru, ohromný, až enormný tlak, takmer taký ako za komunizmu, ja sa nechystám poddávať tomu tlaku. Je to povinnosťou umelca byť autentickým.
Album „Minový pole“ som počúvala priebežne už predtým, ale dnes som si ho vypočula od začiatku do konca. Začnem tým, že keď doznela posledná skladba „Minový pole“, a začalo mi hrať niečo úplne iné, chcela som to vrátiť späť. Povedala som si, že tie príbehy naozaj majú zmysel a podľa mňa už aj prvá skladba „Dnes mám voľno“ to ukazuje. To, keď zaznelo v aute, som si povedala, že toto je môj začiatok každého voľného dňa alebo soboty. Ako si vôbec prišiel na to, že je dôležité si odpočinúť od všetkého, aj od sociálnych sietí? Lebo viem, že si aj motivačný tréner…
Tá pieseň vznikla z pocitu, keď sme s niekým išli na dovolenku. Vypol som svoj mobilný telefón a odpojil sa od internetu a začal som si užívať prítomnosť. Zrazu som veľmi jasne vnímal rozdiel medzi tým, keď som online a stále niečo riešim, a tým dňom, keď som sa odpojil a mal čas premýšľať. Začal som vnímať tú kontrastnú dvojitú realitu – jedna je, keď si online, a druhá je, keď sa odpojíš a máš čas na zamyslenie sa, na zastavenie sveta okolo seba. V tej chvíli sú to dve odlišné osoby. Keď som si uvedomil túto skutočnosť, pocítil som, že tento odkaz je natoľko silný, že musím nájsť spôsob, ako ho zdieľať. Keď máš dosť, vykašli sa na všetko. Myslím, že je to pocit, ktorý je univerzálny.
Dokázal si to hneď v deň, keď si si to uvedomil? Pretože teraz sa stretávame s tým, že ľudia si nevedia predstaviť deň bez mobilu. Bolo to pre teba jednoduché na začiatku?
Trvalo mi chvíľu, kým som sa k tomu dokázal naozaj dostať. Počas prvého týždňa som stále hľadal mobil na stole a uvažoval, že si pozriem správy. Ale potom som si uvedomil, že ma to už nezaujíma, a nechcem byť zavalený emóciami, ktoré mi niekto vnucuje. Je ťažké odpojiť sa od mobilného telefónu, kedy má človek tisíce správ, tisíce sociálnych interakcií a tisíce článkov a názorov z YouTube, ktoré na neho neustále doliehajú. Preto chápem tých, ktorí denne deaktivujú svoje mobilné telefóny, pretože to, čo prichádza na človeka, je veľké. To znamená, že ľudia dnes sú rozptýlení na tisíce rôznych tém a nemajú čas na hlboké zamýšľanie sa nad jednou témou. Keď sa dnes ľudia pýtajú, čo si myslím o niečom, mnohokrát nemám názor, pretože ma to vôbec nezaujíma.
Sleduješ vôbec správy, napríklad politiku v Česku?
My nemáme televíziu. Už pred rokmi sme televíziu vyhodili z okna. Nechcem, aby cudzí ľudia vstupovali do nášho domu a povedali nám, čo si máme myslieť o svete. Proste televíziu nepotrebujeme a máme sa bez nej dobre.
Teraz nadviažem, nemáš televíziu, ale urobil si skladbu „Reality show“, čo ťa k tomu inšpirovalo?
Aj keď nemáme televíziu, občas sa na ňu pozriem, ale snažím sa udržiavať od nej určitú vzdialenosť. Vnímam svet okolo seba ako veľkú reality show. Názory nám sú vopred predkladané, zabalené a potom nám sú natlačené do hláv. A to je podľa mňa práve reality show. Jedna vec je skutočný život – rodina, priatelia, príroda, duchovno, ktoré nie je viditeľné. To je to pomalšie, ale dôležitejšie. A potom je tu druhá rovina, ktorá nám vnucuje názory a témy. A keď na to prídeš, keď si uvedomíš, že ti sú názory vkladané do hlavy, musíš sa tomu zasmiať a povedať si, že to je naozaj reality show. To znamená, že o čom ľudia diskutujú v pohostinstvách, o týchto témach. Niekto nám ich predloží a povie, teraz sa bavte a hádajte sa o tom, pretože keď ľudí rozdeľuješ, ľahšie sa vládne.
Vráťme sa k tomu, o čom ste hovorili na začiatku, že ste chceli byť hrdinom, ale vo svojej podstate môžete byť hrdinom už teraz tým, že odhaľujete závoj toho, čo sa deje za scénou a prinášate ľuďom povedomie. Vnímate to tak?
Nie, to nie. Proste žijem prirodzene. Takže nerobím veci s nejakým základným úmyslom pôsobiť. Proste je to, čo mi príde pod ruku, tým sa zaoberám. Snažím sa naozaj žiť prítomnosťou. Áno, plánujem, akoby som tu mal 1000 rokov, ale vlastne sa správam aj tak, akoby som mal zajtra zomrieť. A v tom mi veľa pomohli rally, v tom mi veľa pomohli tie nebezpečné aktivity, keď máš krásny deň a náhle sa prebudíš na ARE a nič si nepamätáš, si úplne mimo a vôbec nevieš, čo sa deje. A vďaka tomu, že som toto zažil viackrát, tak pre mňa bežný okamih, keď nemáš nič zlomené, keď môžeš byť so svojimi blízkymi, keď tvoje deti sú zdravé, tak tieto bežné okamihy nepovažujem za bežné, ale naopak za absolútne neobvyklé a úžasné okamihy. Takže náhle aj ten bežný život môže vytvárať obrovský pocit pokoja a šťastia v rámci našich skúseností. A my žijeme tak rýchlo, že tú veľkosť obyčajnosti nevieme vnímať, ale ja ju vnímam a to ma robí šťastným človekom.
Myslíš si, že takéto nastavenie má šancu dosiahnuť aj človek, ktorý možno neprežil také nehody ako vy, alebo také zranenia?
Určite áno. Keď som začal odhaľovať duševnú silu aj v rámci mentálneho tréningu a podobne, tak pre mňa vlastne základná otázka, ktorá bola na stole, bola ako sa stať šťastným človekom. Keď si položíte zásadnú otázku, ako sa stať šťastným a vyrovnaným človekom, tak si samozrejme musíte odpovedať ešte predtým, čo je to vlastne šťastie. Čo to vlastne je? A v momente, keď som si na túto otázku odpovedal, pretože šťastie je pokoj, pokoj v duši, to je skutočné šťastie, tak sa k tomu dá ľahšie smerovať.
Vzal si mi otázku z úst, lebo presne som sa chcela spýtať, čo pre Teba znamená šťastie.
Pokoj a Mier v duši.
Chcela by som sa trochu vrátiť k Tvojmu albumu, pretože keď hovoríš o mieri v duši, máš tam nádhernú skladbu, ktorá sa na prvý pohľad zdá byť milá a príjemná. A to je Ukolébavka. A táto skladba, z môjho pohľadu, keď som ju počúvala, je skutočne o tom, ako vidíš svet, v relatívne rýchlom čase. Skutočne, naše deti už môžu zažiť dobu, ktorú tam opisuješ. Čo Ťa inšpirovalo k Ukolébavke?
Bolo to uťahovanie digitálnej slučky. Dnes sa súkromie vlastne rozplýva, pretože každý má mobilný telefón, každý točí všetko, natáča vás, natáča všetko. Každý nosí so sebou mobilný telefón. To znamená, tí, ktorí majú prístup k týmto dátam, vedia, kde ste. Dokonca už dnes vedia, ako Ti bije srdce, pretože na to majú hodinky, vidia, ako dlho spíš. To znamená, dnes o sebe všetko dávame do digitálneho priestoru. Digitálny priestor určite má tých, ktorí majú záujem, tí, ktorí zbierajú tieto dáta. A nemusí to byť iba tajné služby, môžu to byť aj obchodné spoločnosti a tak ďalej. To znamená, identita sa dá veľmi dobre ukázať aj na príklade architektúry. Kým sa stavali katedrály, to znamená veci, ktoré boli bohaté, skryté a ktoré rozprávali príbehy, tieto stavby mali vysoké múry, šlo o dušu. A dnes sa stavajú presklené kancelárie, aby boli všetci dobre vidieť. Tam vidíte ľudí, ktorí si pijú kávu, hádajú sa v práci, sedia tam v práci. To znamená, na chvíľu sme presklenou dušou. A to je to, čo vnímam, ako veľké nebezpečie v rámci ľudskej bytosti je, pretože človek sa stáva digitálnou a priehľadnou bytosťou. V momente, keď budeme digitálnou bytosťou, sme úplne priehľadní. To znamená, tam, kde sa ukladajú tieto dáta, tam vedia, čo si kupujete, kedy si to kupujete, na čo klikáte, kde sa pohybujete. A to si možno mladšia generácia neuvedomuje, ale v momente, keď budú vládnuť ešte väčší psychopati, už nám vládnu psychopati, ale keď budú ešte väčší psychopati, tie skrutky sa môžu utiahnuť ešte viac, než si ľudia dnes dokážu predstaviť. A z tohto digitálneho väzenia už nebude úniku, pretože nemôžete uniknúť oku, ktoré je všade v rámci digitálu. Je to nechutné.
Ale nevylučuje to, že je to reálne. Je z vášho pohľadu nejaká šanca, ako sa tomu brániť alebo eliminovať tieto riziká? A ako zachovať ľudskú rozmernosť čo najdlhšie?
Snažíme sa v Česku ísť takzvane proti prúdu. To znamená, snažíme sa stretávať s ľuďmi, otužovať sa v riekach, chodiť do lesa, prebúdzať posvätné miesta aj v rámci spoločenstva. To znamená, jedinou šancou je, že sa budeme vnímať ako ľudské bytosti. Okolitý svet budeme vnímať ako svet stvorenia, úžasný a fascinujúci. A to nám potom dáva pocit, že to osobné, to ľudské, sa nedá nahradiť ničím digitálnym. To je podľa mňa jediná šanca, smerovať viac k ľudskej bytosti a menej k digitálnej bytosti. Ľudia sa v digitálnom priestore správajú úplne inak než v osobnej komunikácii. Je krásne vidieť, ako nás digitálny priestor mení.
Človek by v živote nepovedal to, čo je schopný napísať druhému na stenu sociálnych sietí.
Tam je úplne posunutá celá norma.
Ty si predsa len umelec a ako umelec komunikuješ so svojimi fanúšikmi na sociálnych sieťach.
Áno, ale nie moc. Na sociálnych sieťach zverejňujem veci, aké aktuálne robím. Napríklad, ak som v Bratislave, dám vedieť, že som tam. Ak idem na motorku, o tom tiež informujem. Sociálne siete sú pre nás dobrým nástrojom. Pomáhajú nám komunikovať s fanúšikmi a dávajú im možnosť spoznať nás celkovo, aj v rámci reklamy. Môžem zdieľať svoju tvorbu bez drahých billboardov. No, sociálne siete nie sú úplne čisté. Sú tam negatívne stránky. Ľudia sa tam správajú nevhodne a často si to ani neuvedomujú. Navyše, tam je totálna kontrola. Nie len to, že všetci vedia, čo píšeš, čo je v poriadku, ale je tam tá cenzúra, tieňová cenzúra. Niekto obmedzuje vaše príspevky. Manipuluje sa s názorom ľudí, a toto prostredie je nechutné. Keby som to nepoužíval na reklamu, asi by som na týchto sieťach nebol. Môj osobný profil vlastne ani nemám. Používam len ten hudobný, aby som mohol informovať ľudí o tom, čo sa deje. Ale inak je mi to prostredie odporné, doslova. Vzbudzuje vo mne odpor.
Keď sa hovorí o tvrdej hudbe, tak si človek naozaj predstaví, že všeobecne je to o tvrdom rockovom štýle, párty nonstop. A ty hovoríš o otužovaní, o spojení s prírodou. Môžu sa ľudia pridať k tebe pri týchto aktivitách?
Áno, vlastne sme v období covidu propagovali iné druhy vakcín, ako je vakcína ľadovou vodou, vakcína vitamínmi, vakcína pohybom, takže sme dali verejnosti možnosť. Začali sme otužovať v Vltave, začali sme plávať vo Vltave od novembra do apríla každú nedeľu. Ľudia vedeli, kedy tam budeme, každú nedeľu o druhej, takže tam prišlo otužovať nás aj sto. A nehovoriac o tom, že takéto príbuzné otužovacie skupiny, nám príbuzné v rámci Zlatého špendlíka, je ich možno pätnásť po celej republike, to znamená, sú to stovky ľudí, ktorí sa k tejto vakcinácii otužovaním pridali a pokračujeme v tom ďalej, samozrejme.
A to je veľmi pekné, pretože nie je to len o covide, sú tam aj iné choroby, ale hlavne to spomalenie mysle, keď vezmeme tieto sociálne siete, hovoril si o tisícoch a tisícoch podnetoch, a je to veľmi užitočná aktivita, nechať ľudí upokojiť sa.
No ja, počas covidu to tak nebolo, mal som skôr pocit, že je potrebný odpor voči tomu, tak sme išli do odporu, ale teraz si myslím, že je málo ľudí, ktorí sa snažia prispieť k tomu pozitívnemu, tvorivému a trvalejšiemu trendu a tých ľudí je málo. To znamená, všetci sa hádajú a všetci všetko vedia, a často sa uchyľujem na bojisko, kde nevidím veľa bojovníkov, a dnes je to bojisko dobrých medziľudských vzťahov, objavovania hĺbky vecí a bytostí, tam bojovníci chýbajú, vlastne bojovníci na strane lásky. A to sa týka nielen národa, ale aj rodiny, stromov, vody, takže teraz tam pôsobím.
Dal si mi krásnu nahrávku na mostík, pretože som sa chcela dostať ku skladbe „Domnělý spasitel“. Častokrát sa spoločnosť nachádza pred otázkou „Toto je ten človek, ktorý nás spasí“. V tej skladbe máš krásne odkazy na muzikál Krysař a príde mi, že je Ti táto téma stále nejakým spôsobom blízka. Čo môžeš povedať o skladbe „Domnělý spasitel“?
Vždy, keď sa v istej chvíli, či už kvôli zlým správcom, je to jedno vlastne prečo, vo chvíli, keď sa priestor zahusťuje a ľudia vnímajú zhoršenie rôznych sfér svojich životov, objavia sa ľudia, ktorí tvrdia, že všetko toto môžu vyriešiť jedným lusknutím prsta, stačí ma len zvoliť. Táto pieseň je varovaním pred takými Krysaři, ktorí sa snažia vyvolať veľa emócii. V Biblii sa hovorí, že strom poznáš podľa ovocia, nie podľa slov, takže táto pieseň varuje pred tými domnelými spasiteľmi. Čím menej budú ľudia voliť pod vplyvom emocionálnosti, tým lepšie. Ale dnes to bohužiaľ nie je možné, pretože politika vyvoláva emócie, a ako som povedal, vládnu nám psychopati a inak to asi dlho nebude.
Uvidíme, dúfajme, dúfajme. Titulnou skladbou je pieseň „Minový pole“. Myslíš, že žijeme na mínovom poli?
Určite mám taký pocit a myslím si, že nie som sám. Týka sa to cenzúry, autocenzúry, týka sa to okamihu, keď vzplanú vášne, keď príde nejaká téma. Okamžite táto téma rozdelí ľudí na dve skupiny, ktoré sa nenávidia, zabúdajú, že sú susedia, zabúdajú, že sú ľudské bytosti, lebo majú tú tému. A to sa tým, ktorí sú súčasťou tohto systému, veľmi páči. Pretože keď máš dve skupiny, tie sa hádajú a potom ti nepozerajú tak pozorne na prsty, takže môžeš všetkým vyprázdňovať vrecká, bez toho aby si toho niekto všimol. Široká verejnosť je rozdelená, háda sa…
Ale mínové pole, znamená to, že človek musí dávať pozor, kam šliapne. A ty mi neprídeš ako človek, ktorý sa bojí vyjsť mimo vyšliapanej cesty?
Nie, nebojím sa vyjsť mimo cesty, len upozorňujem, že doba je výbušná. A aj ja, keď idem mimo cestu, premyslím si to, je to ako keď idete po chodníku a potom si to premyslím, to znamená, chcem to? Chcem to. A všetky moje aktivity, keď sa vydám na nejakú vášnivejšiu cestu, si proste premyslím, či tá téma stojí za to. A ak áno, tak sa do toho vrhnem s nadšením.
A to robí album „Mínový pole“ aktuálnym, takým zaujímavým. Ja keď som ho počúvala, tak naozaj niektoré slová…toto by sa nikto iný neodvážil zaspievať a dať to na verejnosť. Dať najavo, že to tak cítia možno viacerí, ale tie filtre, ktoré používame v spoločnosti na sociálnych sieťach, možno to tým ľuďom nedovolia. Mal si to takto vždy, že si si urobil svoj filter, či Ti to stojí za to a s tým si šiel von? Ak je táto téma pre mňa tak dôležitá, nie či mi za to stojí. A tak to mám celý život, preto mi dávajú také prívlastky. Jeden z najmenej problematických, ale najčastejších prívlastkov je kontroverzný spevák. To znamená, médiá už v podstate ani nemôžu uviesť len tvoje meno. Vždy tam niečo pripoja, aby si mohli ľudia niečo myslieť o tebe. To znamená, buď si bývalý skinhead, bývalý frontman kapely Orlík. Oni nepovedia, že si súčasný otec, to nie je dôležité. Ale stále ťa snažia hodiť do nejakej krabice. Takže ja som odjakživa v tejto krabici kontroverzný, aby ľudia vedeli, že nie som len taký normálny, ale kontroverzný. A to ma sprevádza od začiatku.
A keby si si ty sám mohol vybrať titulok, že český spevák Daniel Landa, alebo čo by si tam pred tým menom chcel mať, alebo chceš mať len meno?
Len umelec Daniela Landa. To úplne stačí. A myslím si, že dokonca ani v Česku nemusí nikto vôbec nič uvádzať. Ako keď napíšu Daniel Landa, tak všetci vedia. Nech si každý myslí svoje. Ale novinári nie sú radi, keď si každý myslí svoje. Novinári sa radi pokúšajú predhodiť, čo si druhý má myslieť o danej osobe.
V každom prípade ty sa úplne nehodíš do jednej škatuľky, do jednej funkcie. A práve to meno je asi lepšie v tomto prípade, tak ako si zvolil, pretože ty si spevák, skladateľ, občasný – mám napísané, herec, ale nebudem tam pridávať prívlastok. Robíš box, závodís v motošporte, si motivačný tréner, si otec, si manžel. To rozpätie vecí, ktoré tvoria meno Daniel Landa, je široké. Kto si?
Daniel Landa 🙂
Čo Ťa z tých vecí najviac baví?
To sa takto vôbec nedá povedať. Súčasť pizze je saláma, paradajková omáčka, syr, cesto a to je jedna pizza. A presne tak to mám ja vo svojom živote. Mám tam korenie, cesto, omáčku. Ja to takto hovorím, ja plávam tým životom. Necítim sa ničím, som objavovateľ. Proste idem a hlavne prirodzene, to je základ.
Ty budeš mať 4. novembra 55 rokov a rozhodol si sa urobiť oslavu v O2 aréne. Ako vznikla táto myšlienka?
Miriam hľadala termín v novembri, chcela, aby to bolo 4, lebo to je voľná sobota a je to na narodeniny. Ale ten koncert s tými narodeninami vlastne nesúvisí. Ale keď už, tak to je dobrá párty.
A o čom bude ten koncert? Na čo sa môžu fanúšikovia tešiť? Určite na skladby z nového albumu, ale čo zaznie v Prahe a potom v Bratislave?
Hlavne to bude výron praenergie. To znamená archetypálnu energiu. Archetypálna mužská energia.
To znamená, že zo všetkého, čo si doteraz rozprával, je trendom veľa svetiel, veľa trblietok, veľa ohňostrojov. Ty budeš chcieť upútať pozornosť fanúšikov.
Určite tam niektoré efekty budú, ale tá hudba to nepotrebuje. Hlavne nech je dobre počuť, nech je dobre vidieť. A ten výtvarný koncept slúži hlavne atmosférou, aby podfarbil tie piesne, ale tie piesne inak žiadne barly nepotrebujú. Ani my, ani tie piesne nepotrebujú žiadne barly. To bude fungovať aj za bieleho dňa.
Každopádne, keď ideš na pódium, máš nejaký rituál, alebo niečo, čo pred tým potrebuješ, ako vstúpiš na, pódium a odovzdávaš tú veľkú energiu fanúšikom. Nemáš nič?
Nie.
Ani obľúbený nápoj, jedlo, nič?
Niekedy si dám Vincentku, niekedy si dám pivo. Ja nemám trému. Ja si to idem užiť a cítim v sebe tú energiu sopky, takže ja sa nepotrebujem niečím upokojovať, žiadnym rituálom, alebo niečím. Jednoducho hrr na to.
A tak to bude aj v Bratislave v januári?
Áno, takto to bude vždy.
Na Slovensku, v Bratislave si už dlho nevystupoval. Aký máš z toho dojem, keď tu sedíme v Bratislave, pozeráš sa na to mesto?
Tak ja mám posledný zážitok zo Sniny, kde tisíce ľudí spievalo moje piesne v prudkom daždi a každému to bolo jedno. Bolo to stretnutie starých duší, vybuchla tam tá prasila, sila rodu. A iné to nebude ani v Prahe, ani v Bratislave. Proste je to slávnosť sily rodu.
To znie veľmi dobre, na to sa oplatí prísť.
Kto to má rád, tak určite sa nasýti plnými dúškami. A hlavne tá energia, ktorá tam sa zhmotní, tak to je rozhodne energia, ktorá vydrží minimálne mesiace. To nie je ako, že druhý deň to nebude tak sme mali pekný zážitok. Je to tak, aby si naozaj každý nabral, koľko unesie. Nie je to len hudba, je to proste prasila, ktorá tečie z tých pesničiek.
Ty si veľakrát v rámci rozhovoru povedal, že rád objavuješ. Máš niečo v pláne objaviť v najbližších rokoch?
Ja teraz objavujem lietanie, to znamená, to je teraz taká moja nová disciplína, do ktorej prenikám. Myslím, že mi to teraz chvíľku zaberie, pretože si potrebujem robiť leteckú angličtinu, aby som mohol lietať po Európe. Chcem si robiť PPL, to znamená na väčšie lietadlo. Chcem si robiť na nočné lietanie, na prístrojové lietanie a to mi zaberá minimálne 5-6 rokov, táto cesta.
A cieľová stanica, to znamená, aké najväčšie lietadlo máš v pláne?
Aby som si mohol požičať, ja neviem, dvojmotorák asi pre desať ľudí a odletieť s rodinou alebo s kamarátmi k moru na otočku. Ale to už budem robiť s tým ultraľahkým lietadlom budúci rok. Zaletíme si do Chorvátska na kávu, je to lacnejšie, rýchlejšie a oveľa romantickejšie, keď letia štyri lietadlá kamošov sa vykúpať a letia späť. Do Chorvátska je to tým mojím lietadlom, čo stavíme teraz, staviam si lietadlo sám a s priateľmi, takže mi to bude trvať, ja neviem, dve a pol, tri hodiny, za tri hodiny som v Chorvátsku.
A ako si môžeš postaviť vlastné lietadlo? Na to sú nejaké návody?
Sú výrobcovia ultraľahkých lietadiel, ktorí v podstate nestíhajú skladať lietadlá. To znamená, je možné u nich kúpiť stavebnicu. Ty kúpiš rozložené lietadlo a to celé zložíš sama vlastne. Takže tisíce nitov, ktoré trikrát kontroluješ, je to návrat k tej staršej manufaktúre, tak ako sa to robilo kedysi, kvalitná ručná práca. Navyše ma to baví robiť, pretože si pri tom oddýchneš mentálne. Navyše je to krásny čas strávený s priateľmi, keď jednoducho do noci nitujete krídla. Potom ďalšou výhodou je, že dokonale poznáš svoje lietadlo a ja si myslím, že v tom budeme pokračovať aj na komerčnej báze. To znamená, nás to tak baví, že tie lietadlá budeme skladať ešte pre ďalších ľudí určite. Je to nový obzor, nový horizont, ktorý sa otvára. Ja nemám rád stagnáciu, pretože každú stagnáciu považujem za úpadok. V okamihu, keď človek stagnuje vo svojom pohodlí, vo svojom komforte, aj keď to nevie, tak to je vlastne pomalá smrť. Takže viem, že keď nebudem zaťažovať svoj mozog, keď nebudem zaťažovať svoje telo, tak dôjde k úpadku. Čo človek nepoužíva, odchádza. Takže keď nepotrebujem silu, odchádza mi sila. A keď nepotrebujem pružnosť, odchádza mi pružnosť. Keď sa neučím nové veci, myslím teóriu aj prax, tak odchádza aj mozog. A nepotrebujeme v 55. byť niekde na gauči len tak chrneť. Tých vecí, ktoré človek sa môže učiť a objavovať, je veľa. A nie je to samoúčelné. Ja jednoducho budúci rok budem na Slovensku a všade lietať, keď bude počasie. A to je iný druh cestovania.
To je super. Tak sa tešíme, že k nám znova priletíš. Ďakujeme veľmi pekne.
Ďakujem.
Zdroj: Andrea Č.