Nie je to len otrepaná fráza, je to potvrdená pravda. Ako sa cíti mama, tak sa cíti aj jej dieťa. Keď je spokojná ona, spokojný je aj potomok, keď mamu niečo trápi, trpí sa aj jej dieťatko. Krv nie je voda.
Prvá sociálna väzba v živote človeka, je väzba dieťaťa a jeho matky. Tento pevný vzťah vzniká už v tehotenstve. Výskumy potvrdili, že dieťa v lone matky počuje matkin hlas, vníma, keď sa mu prihovára a cíti aj jej dotyky. Rovnako tak vníma aj napätie mamy, jej smútok, alebo iný psychický diskomfort. Deje sa tak od čias, keď nosíme dieťa pod srdcom a deje sa tak až do konca nášho života.
Pôrodníci sa prikláňajú aj k tvrdeniu, že to, ako sa prihovárame dieťaťu má vplyv aj na jeho pohlavie. Keď ešte nevieme čo to bude, ale komunikujeme s NÍM ako s chlapcom, lebo v podvedomí túžime po synovi, keď sa nám napokon narodí dievčatko, neskôr inklinuje k chlapčenským športom, mužským vzorcom správania. Nie je to dokázané žiadnym relevantným výskumom, ale dlhoročné skúsenosti gynekológov to potvrdzujú.
Dieťa sa rodí s tým, že si neuvedomuje vlastnú identitu, aj po prestrihnutí pupočnej šnúry sa cíti ako súčasť mamy. Preberá na seba všetky pocity svojej mamy, napodobňuje ju mimikou, gestami a mama robí prirodzene to isté. Medzi mamou a dieťaťom nastáva tzv. zrkadlenie a vytvára sa jedinečné puto. Neskôr, vo veku 3-5 rokov si dieťa začína uvedomovať svoju osobnosť, to, že dokáže robiť aj vlastné rozhodnutia, a vo veľkom to skúša, presadzuje si svoje názory – hovoríme tomu obdobie vzdoru.
„Kopírovanie“ mamy, jej pocitov, prežívania však nikdy neskončí. Záleží to od stupňa empatie každého z nás, ale až do konca života už budeme zdieľať emócie druhých ľudí, predovšetkým svojej mamy. Funguje to aj naopak, preto mama aj na diaľku cíti, keď sa jej dieťaťu, žijúcemu na druhom konci republiky nedarí. A aj my cítime vnútorný nepokoj skoro vždy, keď niečo trápi našich rodičov, aj keď o tom ešte nevieme. Puto medzi dieťaťom a matkou je nedeliteľné a večné.
Autor: Eva
