Blízky Východ je vriacim kotlom kultúr a histórie, preto nemôže človeka prekvapiť ak číta o tom, že sa tu zastavil takmer každý národ, ktorý v európskej či ázijskej histórii niečo znamenal. Krajina biblickej Palestíny v sebe ukrýva nielen pútnické či staroveké miesta, ale dodnes v sebe nosí odkaz legendárnych Križiakov, ktorí chceli svojho času oslobodiť Jeruzalem. Žiadne iné mesto nepôsobí autentickejšie než práve prímorské Akko.
Akko na brehu Stredozemného mora bolo odjakživa prístavom. Kedysi sem prichádzali lode Feničanov, neskôr Grékov či Rimanov a kým niektoré lode prichádzali naplnené tovarom, na iných rinčali zbrane a ťažké brnenia. Akko sa dodnes spája s históriou križiackych výprav, ktoré sužovali Svätú zem viac než 200 rokov medzi 11. a 13.storočím. Vďaka svojej polohe sa stal dôležitou baštou kresťanských Križiakov a do histórie vošiel aj tým, že neskôr to bolo posledné pevninské miesto, odkiaľ museli Križiaci utiecť. Starobylosť mesta dýcha za stredovekými hradbami obopínajúcimi mesto. Sú vysoké, kamenné a impozantné a keby vedeli rozprávať, ich príbehy by boli neskutočné. Už z diaľky sa mesto krásne vyrysuje na výbežku smerujúcom do mora a človek rozoznáva kamenné veže hradieb či minaretov. Hoci sa v 20.storočí pomery vo Svätej zemi zmenili, Akko je aj napriek tomu dnes prevažne moslimské miesto a preto jeho ulice zdobia zahrotené minarety fotogenických mešít a pod okenicami domov pulzuje pravý arabský bazár a chaos. Medzi prvé miesta, kam návštevník v Akku zavíta je obrovská pevnosť, ktorú rytieri obývali. Na prvý pohľad pôsobí nedobytne. Za jej múrmi sa rozleje príjemná záhrada ozdobená stromami a niekoľko chodieb strácajúcich sa v prítmí. Jedna taká vedie priamo na nádvorie v tieni hlavnej veže. Dnes je tu ticho, no nie je ťažké si predstaviť rachot ak sa rytieri pripravovali na útok či odchod z pevnosti. Vo vnútri drží strop niekoľko hrubých stĺpov ozdobených erbmi a gotické oblúky sa po ňom rozutekali akoby ho chceli premeniť na umelecké dielo. Akko vie ako narábať s turistami a tak na kamenné steny premietajú postavy koní, rytierov, pevnosti a iné zaujímavosti, ktoré miestami pripomínajú gotické vitráže katedrál. Je to krásne a opäť platí ono povestné „radšej raz vidieť ako sto krát počuť“, pretože architektúra križiackych pevností je skrátka neopakovateľná. Hlbšie v meste sa prelínajú bazárové uličky s malými obchodíkmi a zvolávanie predavačov tu je na dennom poriadku. Drevené kade sú naplnené olivami, nakladanou zeleninou, orieškami, koreninami, čajom, sušeným ovocím a nechýba tu ani tabak do vodnej fajky, ktorá je stále neoddeliteľnou súčasťou arabského sveta. Tiché uličky vedú k mešite Jazzar. Pomenovali ju podľa osmanského pašu Jazzara, ktorého prezývka znamená „mäsiar“ a nie kvôli tomu, že by miloval porciovanie mäsa. Vznikala v tradičnom osmanskom štýle a tak by sa svojim zjavom pokojne stratila aj v Istanbule. Na nádvorí sedí niekoľko mužov, no interiér je prázdny. Vypĺňa ho však nádherná výzdoba a zem pokrytá mäkkým kobercom. Na Akku je fascinujúce to, že človek len kráča jeho ulicami, nemusí hľadať a tie najkrajšie pamiatky sa pred ním odrazu z ničoho nič objavia. Tak je to aj s bývalým obchodným domom Ksar al-Omdan. Kedysi ich tu bolo niekoľko, ale mnohé sa nedočkali nového milénia. Ksar al-Omdan sa tak stal symbolom toho, že Akko bolo odpradávna obchodnícke miesto, kde sa miešal tovar a vplyvy zo všetkých svetových strán. Jeho nádvorie už takmer spustlo a len kamenná veža pripomínajúca minaret na všetko hľadí z výšky. Pred kovovou bránou sedí niekoľko detí a zvyšok behá za futbalovou loptou. Tento šport sa musí hrať asi naozaj všade. Akko nezaujme len pamiatkami, ktoré sú nad úrovňou zeme, no fascinuje aj pokladmi pod ňou. Templársky tunel pod mestom dodnes vydáva príbehy o sofistikovaných rytieroch, ktorí pred strachom z útočníkov podkopali mesto sústavou tunelov. Tie viedli z úplného centra až priamo do prístavu, kde sa v prípade nebezpečenstva vedeli rýchlo dostať k svojim lodiam. Tunel je miestami veľmi stiesnený, no v iných častiach sa rozširuje natoľko, že sa vedľa seba postavia traja či štyria dospelí muži. Tunel aj dnes vedie do prístavu a k hradbám Akka. Nebezpečenstvo tu nehrozí, no aj tak je príjemné ocitnúť sa v jeho útrobách a nechať ho, aby Vás vyhodil na brehu mora. Stačí už len vyliezť na hradby a vychutnávať si pohľad na ruiny niekdajšieho prístavu talianov z Pisy či protiľahlý breh na ktorom sa v diaľke niekoľkých kilometrov objavia domy izraelskej Haify.
FOTO: Tomáš Kubuš
