Neodmysliteľná tvár Slovenskej televízie, či už ako hlásateľka alebo moderátorka relácií, kde predstavovala a stále predstavuje skutočné osobnosti. Obrovský divácky záujem si získali jej autorské projekty: talkshow Siesta, Babinec (spolu so Soňou Mullerovou), cestopisný seriál Cestovná horúčka, Soireé z Mlynskej doliny, Anjeli strážni, ktorí sú na televíznej obrazovke dodnes.
V súčasnosti prijala post riaditeľky Slovenského inštitútu vo Viedni, kde bude prezentovať slovenskú kultúru, slovenský turistický ruch, spoločenský život na Slovensku, slovom všetko, čo robí Slovenskou úžasnou citlivou krajinou v srdci Európy.
Stretávame sa doslova a do písmena na prahu vašej novej životnej etapy, plánovali ste ju?
Skôr som sama prekvapená. I keď je pravdou, že ak ste sama vyše tridsať rokov súčasťou života okolo kultúry, zákonite sa podvedome pripravujete na to, že svoje kontakty, skúsenosti, stretnutia s ľuďmi, posuniete aj za hranice našej krajiny. Keď sme začali hovoriť o prezentácii slovenskej kultúry v zahraničí, som celkom rada, že som sa dala nahovoriť, napokon je to vzrušujúca práca s mladými ľuďmi, ktorí už vidia Slovensko a slovenskú kultúru trocha inak a inde ako sme to videli my, čo sme vyrastali za železnou oponou a mnohé veci sa nám zdali nemožné.
Máme úctu k tradíciám?
Myslím, že sa snažíme. Zachovanie si našej histórie, hodnôt, ktoré vybudovali duchovne aj materiálne naši predkovia – to je naším poslaním. Udržanie si toho, čo nás odlišuje od iných národov a zároveň podčiarkuje našu originalitu, jedinečnosť a robí nás atraktívnymi pre tých ostatných.
Napriek tomu, že ste v slovenskej kultúre i na televíznej obrazovke mali svoju stálu a výbornú pozíciu, nezaspali ste na vavrínoch slávy, ale neustále ste sa vzdelávali, pracovali na sebe, študovali jazyky – je to ovplyvnené detstvom, rodičmi, výchovou alebo ste sama nadobudli presvedčenie, že toto je cesta ktorou treba ísť?
Moje detstvo bolo krásne, ale zároveň aj tvrdé. Na jednej strane nás starí rodičia vychovávali v zdravom, vzhľadom na svoj vek v monarchistickom duchu, dedko počúval rakúske stanice a jódloval, babička spomínala na tirolské púte a šparglové festy , a tak ma vlastne nenápadne priviedli k nemčine. Na druhej strane sme mali s bratom tvrdú disciplínu, krúžky, športy, rodičia nás viedli k pracovitosti, vzdelaniu. Mama vždy hovorievala, že to, čo vieš, ti nikto nikdy nezoberie. A ja by som dnes dodala, že vzdelanie a poznanie dáva človeku aj osobnú slobodu. Môže komunikovať, podeliť sa o svoje názory, skúsenosti. S bratom sme s rodičmi chodili po výletoch, kultúrnych pamiatkach, všade, kde sa niečo dialo, tam sme nechýbali. Veľa sme čítali, sledovali historické filmy… Mamka bola učiteľka dejepisu, viedla nás k úcte a poznaniu dejín. A tak sme si zvykli zamestnávať sa vždy niečím, čo je zmysluplné, čo nám dávalo pocit osobnej slobody, ľudského dobra, komunikácie. Nemčina sa vtedy na školách bežne neučila, ale mama mi zabezpečila učiteľku, ku ktorej som chodievala zo školy nielen na nemčinu, ale aj na koláč a bielu kávu (úsmev). Prázdniny som trávila v Nemecku, v rodine, kde mali dcérku v rovnakom veku.
Ako vás vnímali spolužiaci, kamaráti?
Možno sme boli s bratom pre nich nudní, pretože sme nezačali tak skoro fajčiť ako oni, hoci tiež nás to postretlo neskôr a v menšej miere (smiech).
Významné miesto vo vašom živote však mal aj tanec…
Ako stredoškoláčka som tancovala v Trenčane – v študentskom folklórnom súbore, kde nás šéfka súboru, pani profesorka Kubalová, dnes takmer storočná dáma, naučila dve dôležité veci : nebáť sa a prezentovať svoje umenie s úsmevom na javisku. To sa mi zišlo veľa krát v živote – a potom to bola šanca vidieť svet. Športovci a folkloristi mohli vtedy vycestovať aj za železnú oponu! Cudzie jazyky sa stali pre mňa samozrejmosťou, mohla som si dopisovať s ľuďmi, s ktorými som sa zoznámila na zahraničných festivaloch. Neboli maily, mobily, tak sme si písali listy s Holanďanmi, Američanmi, nielen s Rusmi, ako to bolo bežné. Okrem toho v Trenčíne sme mali vynikajúcich profesorov, spomínam si na pána profesora angličtiny Weingarta, ktorý nás svojím šarmom a vedomosťami tak nadchol, že sme všetci chceli študovať angličtinu. Vyštudovala som ju spolu so slovenčinou na FFUK, zdokonaľovala som sa v nemčine aj ruštine, čo mi vždy veľmi pomáhalo v mojej profesii
Podobnú výchovu ste dopriali aj svojim dvom dcéram…
Odmalička chodili do Rakúska do základnej aj strednej školy, dnes sú to veľmi šikovné mladé dámy, hovoria nemecky, anglicky, taliansky a prišlo na slová mojej mamy – s jazykom, ktorý ovládaš, môžeš čokoľvek robiť, vždy nejako prežiješ. Sú obe zdravé, spokojné a to je podstatné. Pravdou je, že mali množstvo povinností, dokonca niekedy som aj ja mala pocit, že sú preťažené, ale ony boli vždy malé hrdinky, nikdy sa nesťažovali…
Matematika, biológia, chémia vám nehovorili nič?
Tak v tomto som nikdy nevynikala! Bola som vždy typické dievča, ktoré rado rozprávalo, recitovalo, hralo divadlo, slovom všetko, čo súvisí so ženskými témami. Čím lepšie som komunikovala, tým viac som sa dozvedela o ľuďoch, tým viac som mohla ponúknuť aj televíznym divákom. Relácia Anjeli strážni bola na obrazovke jedenásť rokov. Ľudia ma nesmierne zaujímajú – ich postoje, koníčky, názory, rodinné anamnézy, zážitky. Porozprávať sa s Omarom Sharifom, Jeremym Ironsom, José Curom, alebo Lisou Stansfield, či Waris Dirií je zážitok… a naše slovenské osobnosti z rôznych oblastí – majú rovnako čo divákom povedať. Mala som veľké šťastie, že som stretla takýchto ľudí a mohla sa s nimi pred kamerami porozprávať…
Nemali ste šťastie, tvrdo ste na sebe pracovali…
To je pravda, ale prichádza to jedno s druhým, aj na Titanicu vraj boli všetci zdraví a chýbalo šťastie… Veľa vzdelaných a dobrých ľudí nie je zdravých, ale môžu byť šťastní…preto tichou radosťou pre človeka je, keď všetko funguje, ako má.
Dcéry sa neohradzovali, že sa chcú blázniť so slovenskými kamarátmi a nie drieť v rakúskej škole?
Ak vás raz vlastní rodičia nastavia, že vzdelanie je istý rozmer duchovnej slobody, tak to posúvate ďalej do vlastnej rodiny. S manželom sa nám zdalo múdre využiť, že rakúske Kitsee je blízko, že tamojšia UNESCO Schule umožňuje slovenským deťom štúdium na rakúskej škole a tak sme ich obe prihlásili. Naučili sme sa skoro ráno vstávať, učiť sa s deťmi, variť každý deń teplé večere… bolo to vyčerpávajúce.. Viedeň bola tvrdšia v tom, že každý deň dochádzali vlakom a tak sme dlhé roky vstávali o pol šiestej ráno, pripravovali desiatu… Deti to zvládali a kým sa nenaučili jazyk, nosili horšie známky,vtedy sme oslavovali každú štvorku. Nedali sme im nikdy najavo, že ide o známky, išlo o to, aby sa veľa naučili, aby mali dobrý pocit zo života… V Rakúsku je veľmi prepracovaný základný školský systém. Majú praktické predmety ako napr. aj varenie, pečenie, servírovanie, každodenne cudzie jazyky., príprava na život je tam tvrdšia. Majú viac vyučovacích hodín a vtedy mali dokonca vyučovanie aj v sobotu.
Hovoríte im do vzťahov?
Som presvedčená o tom, že láska je najsilnejší cit, energia, ktorá prichádza na človeka zhora…zošle ju asi sám Boh a človek nemá právo druhému do vzťahu zasahovať. V tom som trochu fatalistka. Myslím si, že každý musí sám dospieť k rozhodnutiu, či je vzťah perspektívny, silný alebo nie. Zatiaľ to všetko funguje podľa božích a prírodných zákonov. Akceptujem.
Vyrastali ste v čase, keď u nás nebolo blahobytu, ešte aj na banány sme si vystáli rady, aký je váš vzťah k materiálnym záležitostiam?
Myslím si, že v našej rodine žijeme stále pomerne skromne. Zvykli sme si na jednoduchší život, lebo spočiatku sme s manželom nemali žiadne špeciálne výhody. Bývali sme v petržalskom paneláku, varili sme si , piekli, keď boli deti malé, striedali sme sa pri domácich prácach, aj pri deťoch. Skôr som mala pocit, že som bola akoby občan „B kategórie“, nakoľko som nebola v komunistickej strane a tak sa mi všetky ocenenia, aj pocty, či lukratívne ponuky vyhýbali. Po 89-tom sa mi otvorilo veľa možností, bola som slušne jazykovo pripravená, a musím povedať, že aj za moju prácu aj slušne finančne ohodnotená.
Takže vaše výskanie, keď padla železná opona bolo počuť riadne ďaleko…
Čakala som Barborku, bola som v najťažšom – treťom mesiaci a trpela som najmä kvôli ranným ťažkostiam – revolúciu som prežívala hlavne vo svojom vnútri (smiech). Pamätám si však, ako niektorí kolegovia mizli z televíznej obrazovky a vytratila som sa aj ja, kvôli rizikovému tehotenstvu. Vtedy ma prekvapila priateľka Vierka Antošková, ktorá robila reláciu Nad listami divákov s tým, že by som sa mala aspoň ukázať na obrazovke, lebo divákom chýbam – a tak som sa v mojom deviatom mesiaci tehotenstva ledva zmestila do našej malej hlásateľne na pár minút vysielania, ale bola som šťastná, že na mńa moji skalní nezabudli…
Po materskej ste sa však dočkali zadosťučinenia aj množstvom práce, aj cestovaním…
Nevnímala som to ako zadosťučinenie, jednoducho – dostala som šancu moderovať turné našich umelcov po celom svete, uvádzať naše prezentačné programy na olympijských hrách…nakrúcať a veľa cestovať, vybrali si ma ako tvár kampane pre kávu- fotografovala som v Keni, Brazílii aj Kolumbii… vznikali nové programy, v ktorých som dostávala príležitosť, bolo to iné, a oveľa krajšie.
O tom, že ste cítili odsunutá vlastne hovoríte len tak, bez hnevu, bez zloby, nenosíte žiadne krivdy v sebe a vždy ste mali úsmev, pozitívny pohľad na to, čo vám život ponúkol, hoci nebolo vtedy literatúry o osobnom rozvoji a podobných veciach ako dnes?
Mám asi šťastie , že mám takú povahu. Niečo mi vyšlo, niečo nevyšlo, niekedy bolo ťažko a ešte ťažšie, ale nikdy nešlo o život…Náš známy horolezec Zolo Demján, s ktorým som bola na treku v Nepále a od ktorého som sa veľa naučila, to pekne vyjadril – čo nemáme, to nepotrebujeme. Uvedomila som si, že s tým žijem odmalička, nikdy som nemala prehnané ambície, túžby boli a stále sú, ale nie s pocitom hystérie, že niečo musím nevyhnutne byť a mať. Hoci som vcelku cieľavedomý a pokojný človek, nezostávam nič dlžná znameniu, v ktorom som sa narodila- som typický Baran, disciplinovaný, vodcovský a tvrdý, ale mám v sebe aj ovečku podľa čínskeho horoskopu, ktorá je plná obety, charity, lásky, čo si myslím, je slušná kombinácia pre pekný život.
Všetko, čo ste spomenuli pretavujete aj do svojej práce, s radosťou ste popri televíznej práci založili Herial Ladies Club, ktorý združuje lekárky, podnikateľky, novinárky, manažérky, slovom ženy všetkých povolaní.
Už bolo dvadsťdva stretnutí! Pri založení klubu bola skúsenosť z televíznej relácie Babinec, ktorú sme mali spolu so Soňou Mullerovou. Počas dlhých rokov vysielania sme spoznali množstvo úžasných žien, napadla mi napr. Editka Sipeky, ktorá mi mimochodom veľmi chýba. Na začiatku klubov som mala pocit, že práve tieto skvelé ženy, ktoré som spoznala, aj mnohé ďalšie by si zaslúžili mať priestor na prezentáciu, medializáciu, výmenu skúsenosti a možnosti vytvárať spoločné projekty… Prvý klub vznikol v spolupráci s podnikateľkou a návrhárkou šperkov z Káhiry so slovenskými koreňmi Darinou el Tahawyi v hoteli SET, ktorý som krstila a už vtedy som sa zaviazala, že pre moje „ krstňa“ niečo urobím – naša prehliadka šperkov, polodrahokamov, a stretnutie dám malo veľký úspech. A dnes je to tradícia – prenikli sme už aj do zahraničia, spoluorganizovali sme konferencie pre ženy v Afrike, Amerike a neustále sa „rozširujeme“ a prinášame emócie, zážitky zo stretnutí.
Napriek tomu, že sa snažíte upozorniť na úspešné ženy, nehovoríme o feminizme..
Vôbec. Feministky majú okruh svojich tém, ale moderná žena, ktorá má manžela, deti a chce sa realizovať na dámskom klube, je z úplne inej kategórie.
Prevláda ešte na Slovensku názor, že nie je možné zvládnuť kariéru, domácnosť, manželstvo, lebo vám sa to podarilo, aj keď možno nie vždy bolo len slnečno vo vašom živote?
Na to treba dvoch. Veľkým šťastím je nájsť človeka, ktorý to spoločne s vami ťahá v dvojkariérovom manželstve! Potiahnuť, keď treba za toho druhého, postrážiť deti, prebaliť, držať choré dieťa za rúčku, keď práve mama zarába. Recept na to, ako sa to podarilo mne, asi neexistuje. Zažili sme všeličo, neistoty aj pády, ale dnes sú už dievčatá veľké, samostatné, máme z nich radosť. A dnes ma ony občas vychovávajú, radia, čo kúpiť, urobiť…
Všetky tri dámy vašej domácnosti sú štíhle, prezraďte – jete len šalátové listy?
(Smiech). Jeme všetko, čo nezje nás, ale s mierou. Ako hovorievala Editka Sipeky, treba sa mať rád, mať zdravú sebaúctu, sebalásku a nedovoliť, aby sme sa prestali páčiť samy sebe. Sme žienky domáce, varíme, pečieme…jeme zdravo, väčšinou domácu stravu. Rada sa hýbem, ráno začínam piatimi Tibeťanmi, dlhé roky sme mali psíka, chodili sme s ním na prechádzky, pohyb je pre mňa úplne prirodzený, takže asi to najjednoduchšie pre udržanie štíhlej línie – koľko kalórií prijmeš, toľko vydáš..
V televízii je stále spomenutá relácia Anjeli strážni – ste autorkou a moderátorkou, považujete ju za vrchol televíznej kariéry u vás?
Myslím si, že každý moderátor má sen- mať vlastnú tak show. Dôvera, že si môže postaviť vlastný formát, pozývať si hostí, sobotný vysielací čas – to je naozaj naplnenie tejto ambície. Vyžaduje si to čas, roky praxe, pocit, že moderátor je vždy v relácii číslo dva a hosť je dominantný. Keď je moderátor dobrá dvojka, dokáže hostí doslova otvoriť, dostať z ních emócie, zážitky, maximum a vtedy je relácia plná pohody.
Najsilnejší hostia pre vás za tých jedenásť rokov?
Bolo ich veľa a neboli len zahraniční. Dobre mi padlo, keď som po rokoch uvidela v repríze Václava Havla, žiaľ, bolo to po televíznom prenose jeho pohrebu, relácie s pánom Chudíkom, s našimi olympionikmi, alebo s Jeremy Ironsom, ktorého som obdivovala v postave Estebana v Dome duchov…Bolo ich veľa….
Človek nie je tvor spokojný, vy určite nie, ale úspech prináša do vášho života nové výzvy. Koho by ste chceli ešte privítať?
Napr. Michaila Gorbačova. Myslím si, že práve on zmenil svet, pod jeho vplyvom zbúrali berlínsky múr, ale zaujímal by ma aj jeho privátny život s Raisou. Alebo Baracka Obamu, ktorý dokázal presvedčiť Ameriku, kde pretrvával apartheid ešte v minulom storočí, o kvalitách a charizme človeka s africkými koreňmi, Barbru Sreisand – bolo by ich veľa…
Oprah Winfrey – cítim ju z vás, sledujete ju?
Mám ju rada. Páči sa mi na nej to, čo ja asi nikdy nedokážem– ako vie hovoriť o svojich najtemnejších zákutiach duše, ako ju napr. niekto znásilnil, čo všetko prežívala… Vie plakať a vie sa aj z celého srdca smiať – vie úžasne komunikovať s obecenstvom, hosťami a je výborná aj v pomoci slabším, zakladá školy v Afrike… Keď som raz chcela skončiť s moderovaním, lebo mala som pocit, že už som pristará na obrazovku (smiech), mi moja Tamarka, ktorá práve vtedy študovala v Utrechte, darovala na Vianoce 5 DVD s Oprah, ktoré vydali k jej 50-tke!. Pozreli sme si ich spolu a vtedy som si povedala, že kým ma z televízie nevyhodia, dobrovoľne neodídem! (smiech).
