Na samom východe Turecka leží unikátne, dosiaľ veľmi turistami neobjavené miesto. Jeho meno je Ani a predstavuje niekdajšie hlavné mesto veľkej Arménskej ríše. Tá sa rozpadla, stratila z máp, no jej monumenty a spomienky zostali ležať v anatólskej krajine. Len rieka Ahuryan delí Turecka od Arménska a celým priestorom sa vznáša tajomné ticho.
Do mesta sa už od pradávna vchádzalo hlavnou bránou Arslan Kapi pomenovanou po seldžuckom sultánovi Arslanovi, ktorý v roku 1064 obsadil Ani. Jej druhý názov je pre zmenu Aslan Kapi, čo sa dá preložiť ako Levia brána. Pohľad aký sa návštevníkovi ponúkne pár krokov za bránou sa ťažko opisuje. Z miesta v ktorom kedysi žilo 100 000 ľudí zíva prázdny priestor vyplnené trávou a ruinami niekoľkých roztrúsených po celom areáli. Mesto duchov by bola tou správnou prezývkou pre dnešné Ani. Obrovská plocha dá predstavu aké muselo byť mesto obrovské, ale ani fantázia nedokáže v hlave dokresliť všetky budovy, cesty či obchody, ktoré tu žili. História Ani siaha až do 10.storočia, kedy sa kráľ Ashot III. v roku 961 rozhodol spraviť z neho svoje hlavné mesto. Jeho dvaja nástupcovia Smbat II. aj Gagik I. sa ešte tešili prosperite, ale na konci Gagikovej vlády sa začína rozpínať mocná Byzantská ríša až nakoniec mesto pohltila. Ich panstvo trvalo necelých 20 rokov, kým pricválali Seldužkovci a nad kresťanskými kostolmi sa prvý krát rozprestrel polmesiac. Ani sa postupne strácalo pred očami pretože o jej priazeň sa neuchádzali len Seldužkovci, ale aj Gruzínske kráľovstvo či miestne kurdské kniežatá. Podľa starej pravdy, kde sa dvaja bijú, tretí víťazí sa v roku 1239 z východu prihnali mongolské hordy a začali sa písať dejiny konca Ani. Niekoľko zemetrasení len dokončilo to, na čo dobyvačné vojská nestačili. Vyšliapané cestičky pomedzi vysokú trávu vedú k jednotlivým miestam alebo najvýznamnejším kostolom. Kostol Krista Spasiteľa patrí k symbolom celého mesta. Neupúta svojou veľkosťou ani obdivuhodnou výzdobou, ale tým aký je netradičný. Ak sa na neho človek pozrie z prednej strany pôsobí na neho ako mnohé iné arménske kostoly bez nejakej zvláštnosti. Ako náhle zmeníme uhoľ pohľadu zistíme, že z neho stojí len jedna polovica. Akoby ho obrovská ruka rozsekla na dve presné polovice. Jeho osud však nespečatil človek ako by sa mohlo zdať, ale sila prírody. V roku 1957 do kostola udrel blesk a odvtedy je druhá polovica len hŕba naskladaného kamenia. Postaviť ho mali už okolo roku 1034 preto, aby mali kam ukryť vzácnu relikviu z Kristovho kríža, ktorú dovtedy uchovávali v Konštantínopole. Neďaleko odtiaľto sa rieka Ahuryan alebo turecká Arpa Çayi zarezáva do nádherného kaňonu. Na druhom brehu je Arménsko, kde si Arméni vybudovali vyhliadku, aby sa mohli pozrieť aspoň z diaľky na niekdajšie hlavné mesto ich ríše. Pod kopcom sa nenápadne ukrýva kostol Tigran Honentz. Zasvätili ho svätému Jurajovi a pôsobí nádherne zasadený v tejto krajine. Z úrovne, kde stoja všetky ostatné kostoly je prakticky neviditeľný. Aj napriek tomu, že špička strechy dávno zmizla je najzachovalejším kostolom celého Ani. Pozorovaním nádherných detailov starých fresiek, by sa tu dalo stráviť celé dopoludnie. V centre niekdajšieho mesta, ktoré prirovnávali k rozprávkovému Bagdadu, Konštantínopolu či Káhire stojí Katedrála a mešita Fethiye. Mohlo by sa zdať, že ide o dve stavby, ale pravda je niekde inde. V 11.storočí došlo k zlomu, kedy kresťanstvo na piedestáli vystriedal islam a bývalú Katedrálu jednoducho prerobili na mešitu Fethiye. Seldžucký sultán Arslan nechal sňať kríže, nahradil ich polmesiacmi a odrazu vznikla „víťazná“ mešita Fethiye. S opätovným návratom kresťanstva sa význam stavby znovu premenil a tak ju majú dnes v úcte ľudia vyznávajúce obe náboženstvá. Cestou k hradbám sa chodník kľukatí okolo ďalších nemenej zaujímavých pamiatok. Jedinou ako tak celistvou stavbou je kostol sv.Gregora, ktorý postavil ten istý architekt ako spomínanú Katedrálu. Jeho steny ešte stoja, ale kupola sa už dávno rozpadla. Osamotené stavby roztrúsené v nehostinnej krajine padajúcej do hlbokého kaňonu má svoje osobité čaro.
FOTO: Tomáš Kubuš
