Turecký Istanbul má okolo seba takú neskutočnú auru, že mnohí si myslia že je hlavným mestom Turecka. Opak je pravdou, pretože hlavným mestom je Ankara, ležiaca v centrálnej časti obrovskej krajiny. Dlhé desaťročia sa ukrýva v istanbulskom tieni, hoci sama je prepletená krásnymi bazármi a fantastickými miestami so zaujímavou históriou.
Symbolom dnešnej modernej Ankary sa stalo mauzóleum ležiace na vrchole pahorka nad mestom, kde je uložené telo „otca Turkov“, milovaného Atatürka. Anitkabir ako miestni mauzóleum volajú sa stráca v záplave zelene, no keď je mu človek na dosah, krásne sa pred ním vyrysuje, aby vedel kam má ísť. K rozľahlému námestiu s mauzóleom vedie široká dláždená cesta. Po oboch stranách rastú biele a červené ruže vo farbách tureckej vlajky a tie tu svojimi nehybnými pohľadmi strážia kamenné levy. Veľké múzeum je skryté pod námestím a celou stavbou pieskovej farby predstavujúcou mauzóleum. Siene múzea naplnili Atatürkove osobné veci, staré fotografie, slávnostné uniformy aj zlaté dýky. Pred vchodom do hrobky držia čestnú stráž mladí vojaci v tradičných uniformách a prázdnemu priestoru dominuje skromný mramorový sarkofág. Kto by čakal okázalú hrobku veľkého človeka, odchádzal by sklamaný. Azda každý Turek túži odfotiť sa práve na tomto mieste. Z námestia Ulus ležiaceho v srdci mesta vybieha cesta nahor na kopec s Citadelou. Je veľmi príjemné, že Ankara nie je len spleť moderných sklobetónových budov. Mestom sa tiahne niekoľko pahorkov posiatych prenikavo farebnými domčekmi. Tu na úpätí Citadely si našli svoj domov chudobnejší obyvatelia mesta a často niektoré z drevených domčekov držia len silou vôle. Park plný mäkkej trávy sa okolo obeda mení na miesto piknikov a príjemných stretnutí. Rodiny s malými deťmi si rozložili na tráve deky a spoločne si zahryzujú doma pripravené dobroty. Citadelu chránia kamenné hradby, ktoré postavil ešte v 9.storočí byzantský cisár Michal II. Z parku s výhľadom na nekonečnosť Ankary vedú krivolaké uličky až k zvyšku starovekého chrámu cisára Augusta. Odrazu sa človek ocitne uprostred bazáru plného zeleniny, ovocia, korenín, sušených plodov a rýb. Rybár v kockovanej košele predvádza čerstvosť svojich rýb a napokon zapózuje pričom svoj prísny pohľad upiera do diaľky. Drevené stoly doslova praskajú pod ťarchou čerstvého ovocia. Broskyne sú tak zrelé, že sa človek na ne len pozrie a v ústach cíti ich príjemnú sladkastú chuť. Marhule pochádzajú z Malatye, orechy z Yalovy a miestami to vyzerá akoby sa celé Turecko stretlo priamo na tomto mieste. Spoza stromov sa vynoril vysoký minaret. Patrí k malej mešite Hac? Bayram a hneď vedľa nej stojí stena Augustovho chrámu s Res Gestae Divi Augusti, alebo teda činmi božského Augusta vytesanými do tvrdého kameňa. Je však zatvorený a jeho ruiny môžeme obdivovať len cez mreže. Mešita nesie meno moslimského svätca Hac? Bayrama, ktorý založil začiatkom 14.storočia v Ankare dervišský rád. Vidno, že je obľúbeným pútnickým miestom, pretože stále sa v jej okolí potuluje niekoľko ľudí a takmer každú chvíľku niekto vchádza a vychádza z mešity. Námestie Ulus s pribúdajúcimi hodinami ožíva a takmer sa zapchá ľuďmi a autami. Mnohí utiekli hľadať pokoj do neďalekého parku Genclik, ktorý zrekonštruovali len pred tromi rokmi. Kto by chcel, ten sa ešte môže vydať objavovať ruiny rímskych kúpeľov, ale mnohí radšej podľahnú vábeniu tureckej kuchyne. Nielen kebab patrí k tradičným tureckým jedlám a preto s oplatí ochutnať lahmacun či mäsové guľôčky köfte. Lahmacun pripomína placku podobnú pizze, len cesto je niekoľkonásobne tenšie a na vrchu sa ozdobí zmesou mletého mäsa a zeleniny, pridá sa k nemu kyslá nakladaná kapusta, pokvapká citrónom a zabalí sa to do seba. Köfte grilujú na starom grile na drevenom uhlí a jeho vôňa zaplaví celý priestor. Večer sa už len stačí presunúť do čajovne pod veľký košatý strom a vychutnávať si silný čierny alebo aromatický jablkový čaj z malých sklenených pohárikov. Tomu sa povie, krásny turecký večer.
FOTO: Tomáš Kubuš
