Filipínske mesto Baguio ležiace na severnom ostrove menom Luzon sa v minulosti preslávilo ako letné hlavné mesto celej krajiny. Vždy na niekoľko najhorúcejších mesiacov sa administratíva Filipín pod vedením USA sťahovala z Manily sem do mesta rozťahaného na pahorkoch v obklopení lesov.
Každý kto sa ocitol v Manile na brehu Manilského zálivu si užil horúčavy a vlhkosť, ktorá sa po čase stáva neznesiteľnou. To isté napadlo Američanov, ktorí sa po porážke Španielov stali novodobými kolonistami ostrovnej krajiny a v roku 1900 založili nové mesto, ktoré pomenovali Baguio. Leží niekoľko hodín severne od Manily, no kto sa sem vyberie, ten objaví úplne odlišný, filipínsky svet. V momente ako sa začnú dvíhať pahorky predhoria Filipínskych Kordiler, človek tuší, že onedlho sa pred ním za niektorým kopcom objaví Baguio. Nie je historickým klenotom, ale pohľad na neho poteší nejedného návštevníka. Mesto sa ťahá na niekoľkých pahorkoch a domy sú takmer úplne všade. Od vrcholkov až po samotné údolia. Pred tým, než sa sem Američania rozhodli nasťahovať tu existovala menšia osada miestneho kmeňa, ale tá sa časom stratila a dnes tu vyrástlo mesto, ktoré má viac než 300 tisíc obyvateľov. So svojou polohou, ktorá prekračuje 1500 mnm sa o Baguii hovorí ako o jedinej americkej „hill station“ v celej juhovýchodnej Ázii. Briti, tradiční kolonisti týchto oblastí ich mali niekoľko či už v Malajzii, vtedajšej Barme alebo dokonca v Indii, ale Američanom sa podarila založiť len táto jediná horská stanica. Pamiatky, ktoré v Baguii zostali sú roztrúsené po meste a chvíľku trvá kým sa medzi nimi návštevník prepraví. Medzi obľúbené miesta domácich patrí Vojenská akadémia, ktorá je najvýznamnejšou akadémiou svojho druhu na celých Filipínach. Sú tu kasárne, žijú to vojaci, kadeti, ale Filipínci si z tohto miesta spravili obľúbený výletný cieľ, kde sa môžu poprechádzať pomedzi stromy, upravené parky a výstaviská vojenskej techniky. Baguio sa ocitlo na svetových historických stránkach počas 2.svetovej vojny, kedy tu prebiehali významné bitky medzi Japoncami na jednej strane a koalícii Filipíncov a Američanov na strane druhej. Bolo to dokonca práve tu, kde japonský generál Yamašita kapituloval a jeho čin tak dal 3.septembra 1945 finálnu bodku za druhou svetovou vojnou. Park je prešpikovaný starými vrtuľníkmi, stíhačkami, tankami, ťažkými zbraňami, ale aj pomníkmi s menami tých, čo sa nedožili konca vojny. Pár stoviek metrov odtiaľto, na susednom pahorku ukrytom za hustým borovicovým porastom stojí kemp John Hay s krásnou budovou, ktorej dnes nikto nepovie inak než Bell House. Pomenovali ju podľa generála J.Franklina Bella a v čase svojej najväčšej slávy slúžila ako miesto pre oddych generálov či vysoko postavených predstaviteľov armády. V parku dokonca stojí imitácia Sochy slobody a takmer žiaden Filipínec nevynechá možnosť spraviť si s ňou fotku. Bell House je typický americký dom postavený z dreva, ktorý prekvapí svojou priestrannosťou. Človek si hneď samého seba predstaví akoby by vysedával na priedomí v drevenom kresle a pri knihe dýchal čerstvý vzduch v obklopení stromov. Dobový nábytok dýcha začiatkom 20.storočia a je tu veľmi príjemne. Najväčší ťahák však Baguio skrýva vo svojom centre. Cesta k nemu vedie okolo niekdajšieho Prezidentského paláca, ktorý je neprístupný verejnosti, ale dá sa k nemu priblížiť a pozrieť si ho aspoň z diaľky. Stojí za bránou, ktorá je replikou brány z Buckinghamského paláca a stavba samotná v sebe namiešala nádhernú, španielsku koloniálnu architektúru. Až teraz je ten správny čas pobrať sa do centra, kde sa nad ulicami a námestiami objaví krásna Katedrála s dvomi zašpicatenými vežami. Dokončili ju len v 1936, ale stala sa ikonou Baguia a miestom príjemných stretnutí. Tu na nádvorí sa Filipínci stretávajú, sedia, zhovárajú sa a keď sa začne omša, katedrála sa zaplní do posledného miesta. Večer sa rozžiari, jej zvony zaplavia okolie a ľudia sa rozpŕchnu do ulíc, pulzujúcich životom. Baguio nebude nikdy obyčajným filipínskym mestom.
FOTO: Tomáš Kubuš
