Kirgizstan je pre väčšinu ľudí stále veľkou neznámou. Je to krajina plná dokonalých hôr, zasnežených kopcov, nomádov, júrt, koní a zaujímavých miest, kde sa stretávajú prírodné krásy s históriou. Jeho hlavné mesto dnes nesie meno Biškek, no nebolo to tak dávno, kedy mu nikto nepovedal inak než Frunze. Biškek poznačila najmä sovietska výstavba, no korunu krásy mu dali okolité kopce, ktoré na mesto dávajú pozor.
Dnešný Biškek prekvapí svojou živelnosťou. Hlavná ulica zvaná Chui pretína mesto zo západu na východ a sever ohraničujú štvortisícovky Altaju, ktorým ani horúce leto neroztopí snehovú prikrývku. Takmer všetko je situované priamo na hlavnej ulici. Srdcom mesta je bez akýchkoľvek pochýb námestie Ala Too. Dvíha sa z neho snehobiela hranatá budova Múzea histórie, ktoré venuje celé jedno svoje poschodie Októbrovej revolúcii. Kedysi priamo pred múzeom stála obrovská socha Lenina hľadiaca na štíty, no v roku 2003 ju odstránili a dnes stojí skrytá za múzeom. Stále je dominantou, no už nie tak slávnou ako kedysi. Biškek je však jediným hlavným mestom celej Strednej Ázie, ktoré si Lenina ešte nechalo a nezbavilo sa ho úplne. Pred múzeom striekajú fontány a bájny hrdina Manas z rovnomenného eposu cvála na stĺpe na svojom kamennom koňovi. Na druhom konci námestia stojí socha azda najslávnejšieho kirgizského rodáka Čingiza Ajtmatova. Ľudia tu posedávajú v parku, oddychujú pri fontánach, vysadených ružiach a kto túži po väčšom tieni, ten nájde svoje útočisko v Dubovom parku. Patrí k najstarším v Biškeku a domáci hrdo hovoria, že niektoré duby tu majú už 120 rokov, teda sú len o niečo mladšie než samotné mesto. Pod stromami stojí niekoľko stolov na pingpong. Stačí pár somov na zapožičanie si rakety a protivník sa vždy nájde. Susedný Panfilov park je spomedzi parkov najnavštevovanejší, pretože v sebe skrýva zábavný park. Malé deti sa vozia na autíčkach, dospelí nasadli na ruské kolo, mladí s puškou v ruke triafajú farebné balóniky a zovšadiaľ cítiť pohodu. Pár metrov od parku stojí jeden zo symbolov hlavného mesta. Biely dom sa otriasol už pod niekoľkými revolúciami, no pôvodne ho vybudovali ako sídlo komunistickej strany. Obložili ho mramorom, záhrady vysadili ružami, no dnes už kosák s kladivom vymenil polmesiac. Za plot sa nedostane nikto, no z ulice ho môže obdivovať každý. Hlavné cesty zapchali desiatky maršrutiek náhliacich sa na bazár Oš, autobusy, ale aj autá. Pred filharmóniou si ľudia posadali pri fontánu a čakajú kým ich vietor osvieži kúskami vody. Ženy predávajú z bandasiek ľadový čaj, šoro i mliečne nápoje a do toho sa prepletie aj niekoľko potulných predavačov. Je zaujímavé sledovať miestnych ľudí. Kirgizi majú ázijské črty tváre, šikmejšie oči, sú nižší a dievčatá vynikajú nádherne čiernymi vlasmi, často dlhými až po zadok. Do toho sa primiešavajú slovanské črty ruských obyvateľov mesta, pretože stále tvoria nezanedbateľnú menšinu. Kto chce v Biškeku navštíviť najrušnejšie miesto, ten musí prísť na Bazár Oš. Je ako malé mesto poskladané z ulíc a stánkov. Každá štvrť predáva niečo iné a spolu vytvárajú dokonalú harmóniu orientálneho bazáru. Okrúhle chleby, ovocie, jahody, jablká, marhule, zeleninu aj mäso či zvláštne mäsové výrobky zdobia obchodnícke pulty. Miestni sa zdravia, tešia sa z návštevy a radi prehodia vetu či dve. Pod strieškou predávajú všetko sušené ovocie od výmyslu sveta cez oriešky, pistácie až po koreniny a bylinky. Na rohu sa varí čaj a z malého grilu stúpa vôňa čerstvého šašlíku, ktorý patrí k tradičným jedlám nielen kirgizskej, ale aj stredoázijskej kuchyne. Večer sa hlavná ulica zaplní a podniky s parkami sú plné ľudí. Tu vidno ako Biškek krásne dokáže žiť. Divadlá hrajú svoje predstavenia, kiná vítajú na nové filmy a voľná nie je takmer ani jedna lavička. Z Biškeku sa život len tak ľahko nevytrasie.
FOTO: Tomáš Kubuš
