Univerzálna tvorivá osobnosť Daniel Hevier sa venuje textom piesní pop music, píše básne, prózu, tvorí pre deti, okrem „pera“ ovláda aj výtvarné umenie, intepretuje vlastné diela a prekladá z angličtiny a češtiny. S deťmi spolupracuje obzvlášť rád aj preto sme ho pri príležitost prezentácie „hymny“ pre hemofílikov požiadali o rozhovor.
Prezraďte nám, ako ste sa dostali k spolupráci s deťmi, ktoré trpia hemofíliou, dokonca až tak, že ste im napísali text k hymne Hemo-Hymna – Máme život v krvi?
Bolo to asi pred dvoma alebo troma rokmi, keď ma oslovili organizátori tábora pre deti s touto diagnózou, spolu s farmaceutickou firmou Bayer, ktorá už predtým vyvíjala aktivity v tomto smere. Vtedy som dostal nápad, aby sme spolu napísali rozprávkovu knihu, ktorá prijateľnou formou pre deti poinformuje o chorobe a o tom, že sa jej až tak netreba báť. Kniha KRV vyšla, potom sme plynule, na základe už vzniknutého priateľstva, riešili ďalšiu spoluprácu ateraz sme vám predstavili hymnu. Nie je to len pieseň, ale aj videoklip, ktorý vznikol počas 23. letného tábora Slovenského hemofilického združenia.
Čo ste vedeli o hemofílii predtým, ako ste vstúpili do projektu?
Skoro nič (smiech). Tušil som, že to má niečo spoločné s krvou, že sa jedná o zrážanlivosť krvi, potom som to naštudoval, kúpil som si aj odbornú literatúru, ale samozrejme najviac som sa dozvedel od samotných detí. Videl som ako si pichajú injekcie, ako si aplikujú látky, ktoré sú potrebné, a keď sme robili robili turné ku knihe, chodil s nami pán doktor – sám hemofilik – ktorý hovoril deťom o tom a na mňa sa tiež niečo nalepilo.
Okrem tohoto projektu vraj chystáte nové CD so skupinou TEAM…
Zatiaľ len single, presne po tomto večere sa idem stretnúť s Paľom Haberom ako za starých čias, on bude hrať na gitare a spoločne budeme skladať. Tiež pracujem na veľkom muzikále o Fride Calo, kde hudbu robí Rudo Geri, ktorý by mal mať premiéru už v septembri, takže ďalej budem v hudobnom svete až po uši. Baví ma to stále.
Kde čerpáte na texty námety toľké roky, máte na konte nespočetné množstvo textov, okrem približne stovky vlastných titulov, ktoré vyšli vo vašom vlastnom vydavateľstve Hevi?
Priznávam, je to čoraz ťažšie. Témy sa vyčerpávajú a zvlášť ak mám práve takého náročného partnera ako je Habera, ktorému nestačí dať len tému, ale musia tam byť dĺžky a všetky hudobné veci. Vždy sa však niečo nové nájde… a potom je tu téma, ktorá je nevyčerpateľná… láska… s ktorou sa dá neustále variovať.
S kým ešte v súčasnosti spolupracujete, prípadne na čo sa môžeme tešiť, aj keď muzikál a Habera asi dajú zabrať?
Pri projekte hymny pre hemofilikov sme sa zoznámili s Rasťom Dubovským a založili sme kapelu pre deti a ich rodičov, chceme robiť také veselé rodinné pesničky a verím, že bude aj CD. Dúfam, že do Vianoc to stihneme a nakrútime aj zopár videoklipov.
Ako vnímate iniciatívu Joža Ráža a Maťa Ďurindu v rámci boja za percentuálnu hranosť domácej tvorby v slovenskom éteri a myslíte si, že naozaj u nás je toľko zlej hudby, že ju nemožno hrať v rádiách?
Celé je to diskutabilné, hoci je to mne veľmi sympatická iniciatíva, pretože aj veľké kultúry si chránia svoju domácu tvorbu. U nás sú v šoku cudzinci, keď prídu na Slovensko, pustia si rádio a počujú len angličtinu s pár výnimkami. To neexistuje ani v Chorvátsku, ani v Poľsku ani vo Francúzsku a mohol by som menovať mnohé iné krajiny. Na jednej strane to samozrejme ako slovenský autor podporím, na druhej strane je smutno, že nejaký úradník určuje percentá, kvóty hranosti, nie je to v poriadku. Najlepšie by bolo, keby si to ľudia „vydupali“, že chceme počúvať pesničky o živote u nás, našich intepretov.
Podľa mňa ľudia to chcú, len v rádiách hlas ľudu ignorujú… Bežne sa stáva, že kapela, ktorá neznie z rádia má vypredaný koncert a ľudia si spievajú pesničky s nimi…
Som opatrný, aby sa to nezneužilo, ale ako som spomenul – podporujem.
