Naša skvelá tenistka je krásna, úspešná, hovorí, že má v živote veľké šťastie – vynikajúcu rodinu okolo seba, tenis, ktorý miluje a môže hrať, preto je priam jej povinnosťou nielen brať, ale aj dávať. Daniela má svoju vlastnú nadáciu, podporuje deti postihnuté HIV v Kambodži, Tri roky je tvárou projektu spoločnosti Oriflame Slovensko – Farebné nemocnice, ktorý má za cieľ spríjemňovať prostredie malým pacientom, odkázaným na nemocničné lôžko.
Spomínate si ešte na svoju prvú aktivitu v oblasti charity?
Úplne prvá bola počas US Open, keď sme hrali exhibíciu Federer, Nadal, Serena a ja. Vyhrala som 20 tisíc dolárov, ktoré som mohla venovať nemocnici v USA, podľa vlastného výberu.
Žiadosti o pomoc dostávate hádam denne, naleteli ste niekedy v rámci pomoci iným?
Nie je to ľahké vyberať komu a prečo pomáhať, preto som si už na začiatku založila vlastnú nadáciu a mám prehľad, ktorým konkrétnym ľuďom idú moje peniaze. Čas mi dáva za pravdu, že som urobila dobre.
Čím vás oslovil projekt spoločnosti Oriflame Farebné nemocnice natoľko, že ste sa stali jeho tvárou?
Hlavne myšlienkou, že nie je sústredený na jednom mieste, ale na celé Slovensko. Dnes sa stretávame v nemocnici vo Zvolene, nabudúce to bude Rimavská sobota a teším sa samozrejme na každú nemocnicu, ktorej detské oddelenie zrekonštruujeme spoločne a aspoň trochu pomôžeme takto prekonať choroby detičkám odkázaným na nemocničný pobyt. Každoročne vieme do čoho ideme, pre koho to robíme, aká suma a na čo je venovaná.
Aký pacient detský ste bola vy?
Otázka skôr na moju maminu, i keď okrem klasického očkovania si na žiadne choroby nespomínam, musím priznať, že som mala po zdravotnej stránke veľké šťastie a nemusela som tráviť čas v nemocniciach.
Máte za sebou úspešnú sezónu, jej najsilnejšie momenty?
Bolo ich viac, určite víťazstvo v Birminghame, po jedenástich rokoch som vyhrala štvrťfinále v New Yorku, veľa, veľa skvelých zápasov, príjemný pozitívny rok, ktorý je motiváciou ďalej usilovne trénovať.
Tušíte už kde a s kým budete tráviť Vianoce 2013?
U mňa budú možno Vianoce tento rok trochu chaotické, možno budem niekde na ceste do Austrálie, lebo prvý turnaj začína 30. januára, takže ak nie celkom fyzicky, myšlienkami určite niekde na pol ceste.
Vysnívaný vianočný darček?
Veľa času s rodinou, s najbližšími a hlavne veľa zdravia pre všetkých.
Slabôstky, ženské rozmary, ktoré si rada doprajete?
Už je to o mne známe, netajím sa, že nedokážem odolať topánkam a kabelkám (smiech). Tým, že toľko cestujem a mám možnosť byť v najväčších, najlepších mestách a miestach, niekedy si nedokážem povedať „nie“ a odolať návnadám z tejto oblasti.
Priznáte hriešne drahú?
Je ich viac, nemám potrebu hovoriť o konkrétnych značkách a sumách.
Keď vidíte skvelý kúsok, riešite značku?
Nie, buď ma osloví na prvý pohľad, samozrejme skúmam potom kvalitu, ale značka nie je rozhodujúca. Musí to byť taká tá láska na prvý pohľad, ten výkrik kabelky, či topánok – Daniela, som tu pre teba, zober si ma! (smiech).
Dnes tu okrem iného, padla reč aj o zdravej strave. Stáva sa vám, že s chuťou a rada zhrešíte v rámci jedálnička, ktorý ako vrcholová športovkyňa, predsa len máte trochu iný ako bežný smrteľník?
Áno, jedálničkové prehrešky si doprajem napríklad po skvelom turnaji, pretože pred turnajom som veľmi disciplinovaná. A samozrejme aj vianočné sviatky sú dôvodom porušovania stravovacej disciplíny a vôbec návštevy doma, u mamy. Odolať jej pareným buchtám, slivkovým knedliam či palacinkám s nutelou – to jednoducho nejde, ale inak nepociťujem potrebu výrazne hrešiť v rámci jedla. A ešte maminu bábovku nenájdem vo svete, aj keď tie palacinky s nutelou sú k dispozícii skoro všade. Inak stravovať sa disciplinovane v mojom prípade je náročné aj preto, že cestujem po svete, prechádzame rôznym gurmánskymi kultúrami, ale za tie roky sme si spoločne s mojím tímom našli cestičky, kde a ako sa dobre najesť.
Vedeli ste odmalička, že chcete byť tenistkou?
Od piatich rokov.
Ako ste na to prišli?
V roku 1988 vyhral Miloš Mečíř olympiádu, vtedy som sa stretla s tenisom prvýraz, bola som fascinovaná a vedela som, že toto chcem robiť aj ja. Poprosila som našich, aby mi kúpili raketu a mala som šťastie. Tenis hral aj môj brat, rodičia to brali ako spestrenie našej pohybovej aktivity. Ja som však bola tá, ktorá ich uprosila, že sa chcem na kurtoch zdržiavať vždy dlhšie a dlhšie, oni to akceptovali. Prvou mojou trénerkou bola moja stará mama, ktorá mi dala neuveriteľné technické základy, potom pán Bulko a a títo dvaja skvešlí ľudia mi postavili moje tenisové piliere, na ktorých hrám dodnes.
U športovcov je ťažko hovoriť o plánoch, príde zranenie a už zajtra môže byť všetko inak, máte nejaký horizont, kedy by ste chceli skončiť s tenisom?
V športe je všetko veľmi premenné, presne ako ste povedali. Samozrejme mojím snom je mať j rodinu, ale pokiaľ sa zobúdzam s tým, že som zdravá, baví ma to a ešte sa aj darí, nevidím dôvod, prečo by som mala skončiť…
Na športoviská sa vracajú aj ženy po pôrode a skĺbia športovú činnosť s rodičovskými povinnosťami…
Priznám sa, radšej by som potiahla a potom sa venovala rodine, mala priority tam.
Mnohí športovci majú ambície po skončení športovej činnosti trénovať, budete sa uberať aj vy týmto smerom?
Absolútne nie. Oslovuje ma viac cesta charity, pretože ja som mala a stále mám obrovské šťastie a považujem za svoju povinnosť podeliť sa a venovať tomu ešte viac času ako doteraz. Druhá vec čo ma nesmierne baví a fascinuje je móda, prichádzam s vlastnou kolekciou šiltoviek, tričiek, šiltov, ďalší kalendár na budúci rok.
Foto: Anka Olvecká
