Posledné pondelky v mesiaci v legendárnom bratislavskom Véčku patria legendárnemu Ľubomírovi Feldekovi. V posledný marcový pondelok mal hosťa skutočne exkluzívneho – našu tenisovú jednotku Dominku Cibulkovú, ktorá sa zotavuje po operácii výrastku na päte. Dominika, hocí chodí stále s barlou, nestráca optimizmus a úsmev z tváre, verí, že vo Wimbledone už svoje súperky poriadne popreháňa.
Práve Ľubomír Feldek je majiteľom pomerne intímneho darčeka od Dominiky – uteráka z Wimbledonu. Dominika vo Véčku dostala knihu pána Feldeka – Z dreva vyrezané, Na skle maľované.
Prečo ste sa rozhodli pre operáciu práve teraz?
Balvan s bolesťami, niekedy slabšími, inokedy silnejšími, som tlačila pred sebou už asi tri roky. V päte sa mi objavil výrastok, ktorý sa zväčšoval a bolel, tlačil na achilovku a hrozilo jej roztrhnutie. Menšie zlo bolo nechať to odstrániť.
Mnoho ľudí absolvuje lekárske zákroky v zahraničí, vy ste sa nechali operovať doma, na Slovensku…
Nemám dôvod neveriť slovenským lekárom, vždy je tu o mňa postarané, ja milujem Slovensko. Odkiaľkoľvek priletím a zo Schwechatu sa mi naskytne pohľad na bratislavský hrad, pociťujem príjemné chvenie, že som doma. Tieto silné emócie sú ťažko opísateľné a snažím sa robiť všetko preto, aby čo najviac ľudí vo svete vedelo o existencii Slovenska, nemýlili si ho so Slovinskom.
Ako prežívate voľno, ktoré máte, ste akčná žena?
Robím veci, na ktoré počas turnajov nie je čas. Milujem divadlo, kamarátim sa so Zuzkou Šebovou, takže som navštívila predstavenie nielen v SND, ale aj v GunaGu, v Astorke, som nadšená z toho, čo sa u nás hrá, akých svelých autorov a hercov máme.
Sama ste si vyskúšali herecké umenie…
Áno, prvý raz pred kamerou som len povedala – som Dominika Cibulková, ťažko hovoriť o hereckej skúsenosti (smiech). Druhý raz som zase nehovorila nič, v cykle Moje povstanie som si „zahrala“ partizánku, ktorá beží pred Nemcami. Tam som okúsila skutočné nakrúcanie, štáb, a pričuchla k tomu, ako to beží. Myslím, že aj tenista, rovnako ako herec, je trochu exhibicionista, pretože postaviť sa na kurt a bojovať tam sám za seba pred veľkým publikom, nie je také jednoduché, ale snažím sa byť príjemná a myslím, že publikum vo svete ma má rado.
Občas uvažujete o konci kariéry – čo potom?
Mám 25 rokov, myslím, že ak všetko dobre pôjde, ešte pár rokov si zahrám, no a človek sa stále formuje, ani ja neviem, kam ma život posunie. Mám nadáciu „Aby hviezdy nezhasli“, ktorú podporujem aj vyťažkami z predaja mojej vlastnej módnej značky DOMI, som taká „fashion baba“, tak verím, že niekde tu je moja cesta. No a chcem mať rodinu, deti, po materskej by som už nerada šla na kurty súťažiť, tak najprv pohrám ešte pár rokov a potom uvidím.
Vaše začiatky neboli celkom jednoduché…
Vtedy som si to ani neuvedomovala, lebo naozaj som veľmi chcela byť teniskou, dnes, keď nad tým rozmýšľam, skôr to nemali ľahké moji rodičia. Bola som malá, šťúpla, útla, nikto mi neveril, rodičov odhovárali, aby ma nedávali na tenis, že nemám šance. Som rada, že som dokázala opak.
Pre začínajúce mladé tenistky, ktoré vidia len zárobky, alebo skôr ich rodičia, máte nejaký odkaz, odporúčanie?
V prvom rade to dieťa musí baviť, to je základ úspechu, nenútiť ich nasilu. Ja som to odmalička veľmi chcela, nemala som nič iné pred sebou, v hlave, len že chcem byť profesionálna tenistka. Bavilo ma to a baví stále.
Pomáha vám láska k víťazstvám?
S Miškom sme spolu päť rokov, je mi s ním dobre a je absolútou súčasťou môjho tímu.