Už dávno túžila napísať knihu, ktorá by si dokázala získať srdcia čitateliek a čitateľov nielen zaujímavým dejom, ale aj erotickým šteklením, ktoré si bleskurýchlo podmaní zmysly človeka. Dlhé roky v sebe túto túžbu potláčala, pretože sa obávala tradičných predsudkov typu: čo na to povie mama, otec, babka, sesternica z piateho kolena či suseda z druhého konca dediny… . Nakoniec predsa len nabrala odvahu, odložila bokom všetky nezmyselné emocionálne brzdy a začala písať. V knihe s názvom Slzy predaných dievčat, ktorá onedlho vyjde, opísala príbeh mladého filipínskeho dievčaťa, ktoré sa za katastrofálnych podmienok dostane do Dubaja, nazývaného aj mestom snov… Monika WURM.
Vaša kniha Slzy predaných dievčat je plná emócií, jedinečná, ale aj dosť šokujúca. Venujete sa v nej atraktívnej, no vážnej, náročnej téme – obchodu s bielym mäsom a ťažkým osudom mnohých bezbranných ázijských žien. Ako ste k takej téme prišli?
Klamala by som, keby som tvrdila, že som dej knihy vymyslela len tak, zo dňa na deň. Prvým impulzom na napísanie tohto príbehu bol krátky rozhovor s filipínskou upratovačkou dámskych toaliet v Dubajskom nákupnom stredisku. Zaujali ma jej zjazvené ruky. Otvorene som sa jej spýtala na pôvod toľkých jaziev. Ženu dojal môj nečakaný záujem natoľko, že sa v prvom momente rozplakala. Rozprávala mi o tom, ako dlhé roky pracovala na smetisku, na ktorom sa veľakrát zranila, i o tom, ako sa prostredníctvom pracovnej agentúry dostala až sem. Šokovaná jej spontánnou výpoveďou som sa o nej zmienila priateľom žijúcim v Dubaji. Vďaka nim som sa mohla stretnúť a zhovárať s viacerými ženami pochádzajúcimi práve z Filipín. Ich bolestivé príbehy som vyskladala do jedného celku. Jedna z tých žien sa volala Malaya, tak ako hrdinka mojej knihy.
Pri čítaní knihy sa od deja nedá odtrhnúť, čitateľ má chvíľu zimomriavky vášne, ale aj hrôzy z osudu hlavnej hrdinky Malaye, potom sa mu zasa slzy tisnú do očí… Kniha je preplnená emóciami. Aké posolstvo ste knihou chceli priniesť čitateľom?
Svojou knihou som v nich chcela vyvolať emocionálnu búrku, plnú často protikladných pocitov. Chcem, aby plakali, nenávideli, ale zároveň sa usmievali, či dúfali alebo i červenali pri čítaní šteklivých scén s erotickým podtónom.Posolstvo, ktoré som do deja zakomponovala, je najmä v tom, aby si každý z nás uvedomil, pod akou šťastnou hviezdou sa narodil. Jednoduché veci každodenného života Európanov sú stále pre mnohé krajiny nedosiahnuteľnou métou budúcnosti. Preto si treba vážiť aj také veci, na ktoré neustále nadávame, ako vzdelávanie, zdravotníctvo, bezpečnosť našej krajiny, či hodnota ľudského života.
Román obsahuje aj sexi scény – ako sa vám podarilo odosobniť sa tak, aby ste nemysleli na reakcie okolia pri čítaní knihy, ale napísali ich tak otvorene, ako ich cítite?
(smiech) Uff, to nebolo vôbec jednoduché. Ale nakoniec som si povedala, že erotika patrí k životu každého človeka. Chce mi azda niekto oponovať? Kto si trúfne? (smiech) Verím, že práve tieto vzrušujúce chvíle, ktoré čitateľkám a čitateľom ponúkam, ich vytrhnú zo stereotypu uponáhľaného a vôbec nie jednoduchého života popri škole, zamestnaní či rodine.
Námety do svojich kníh čerpáte z krajín orientu – v tomto diele, aj vo vašej prvej knihe Pakistanská princezná. Prečo? Často ich navštevujete? Čo vás tam najviac fascinuje?
Už ako malé dieťa ma fascinovali cudzie krajiny. Tie s nádychom nepoznaného tajomna, divej a nespútanej krásy. Niežeby som v nich túžila žiť natrvalo, skôr som bažila po odhaľovaní ich tajomstiev… Keďže cestovanie je mojím koníčkom a múzou, venujem sa mu tak často, ako mi to čas a financie dovoľujú.
Pochádzate z okolia Bánoviec nad Bebravou, ale žijete vo Viedni, ako sa tam máte? A chodíte na Slovensko často?
Viedeň je mojím druhým domovom. Vediem život v prekrásnom veľkomeste, po ktorom som vždy túžila. Prežila som tam už tretinu svojho života, ale rodné Slovensko je mojou vlasťou a navždy aj ostane. Keďže to zo susedného Rakúska naozaj nemám ďaleko, som na Slovensku minimálne raz do mesiaca.
Milujete cestovanie. Z ktorého miesta alebo krajiny máte najsilnejší zážitok a kam chodievate najradšej?
Najsilnejší zážitok mám rozhodne z Pakistanu. V pozitívnom zmysle. Nikdy by som si nemyslela, že táto krajina ponúka tak veľa, hoci je veľmi chudobná a sčasti aj nebezpečná, a to je na nej to lákavé! Nie je to typická dovolenková destinácia. Človek sa musí prispôsobiť, aby sa dostal tam, kam chce, ale mne to za to rozhodne stálo. Najradšej sa zas vraciam do Dubaja – jednoducho, láska na celý život… Zakaždým sa v ňom dozviem alebo objavím niečo nové. Je to krajina plná brutálnych kontrastov, z ktorých niektoré opisujem aj v mojej knihe Slzy predaných dievčat.
Foto: archív M. Wurm
