Marocké kráľovstvo skrýva vo svojej krajine niekoľko lákavých prekvapení. Starobylé mesto Fez patrí medzi ne a kto tvrdí, že sa nedá cestovať v čase, tak ten sa dosiaľ neocitol v úzkych uličkách starej mediny, kde medzi obchodíkmi, trhovníkmi, remeselníkmi, s tovarom naloženými koňmi či somármi, stále pulzuje stredovek.
Marocký Fez pripomína neskutočné miesto. Leží v úrodnom údolí a na jar kvitne do krásy. Labyrint starého mesta starostlivo ukrytý za hradby, je poskladaný z 9000 uličiek. Stačí prísť ku niektorej z brán a atmosféra sa už postará o to, aby človeka vtiahla dnu a previedla ho tajomným svetom.
Za bránou Bab Boujeloud, ktorá sa stala akými symbolom mesta, ešte stoja malé kaviarničky či čajovne, kde domáci aj turisti popíjajú sladký mätový čaj. Ale ten kto sa ponorí hlbšie, ten nestihne všetko okolo vnímať. Ulicou sa rozlieva trh plný zeleniny, ovocia, byliniek, čerstvej voňavej mäty a vône, v zlomku sekundy prejdú v zápachy z priľahlých predajní rýb a mäsiarstiev, kde sa na hákoch hojdajú neforemné kusy mäsa. Dostať tu aj ťavie mäso a chlapík sa s predavačom dohaduje na cene.
Niektoré uličky mediny sú tmavé, inde sa sem-tam prederie slnečné svetlo, no jedno majú spoločné a to, že takmer nie sú označené a orientovať sa v nich, vedia bez problémov ,len domáci.
Fez je mestom starých remesiel a niektoré štvrte sú dodnes vyhradené len pre mužov pracujúcich priamo na ulici. Tu ponárajú nite a bavlnu do kadí, aby ich zafarbili a o ulicu ďalej z kostí zvierat strúhajú hrebene. Tupé údery nástrojov doprevádzajú kováčov, ale aj rytcov, ktorí svojou detailnou prácou skrášľujú mosadzné nádoby.
V medine nejazdia autá a preto sú najlepšími spoločníkmi obchodníkov vŕzgajúce vozíky a somáre, či kone. Naložia na ne tovar a rýchlym krokom sa presúvajú labyrintom uličiek, pričom tu platí nepísané pravidlo, že zviera má prednosť. Domáci sa šikovne uhnú, no turisti uskakujú v poslednej sekunde, kedy už s plne naloženým zvieraťom neodvratne hrozí zrážka.
Za rohom sa odrazu otvorí honosná brána vedúca do Kairuanskej mešity so slávnou Univerzitou. Založili ju tu ešte v roku 859, čím sa stala najstaršou univerzitou celého sveta v dobách, kedy sa o Oxforde či Cambridgi ešte ani nesnívalo. Mešita sa dá obdivovať len z nádvoria, pretože prísny strážnik odetý v tradičnom kaftane s kapucňou na hlave a s koženými, farebnými papučami bebúš na nohách, nikoho nevpustí dnu.
Do medresy Attarine sa našťastie vstúpiť dá. Pochádza zo 14.storočia a stále v nej cítiť atmosféru zabudnutých čias. Pracovali na nej najlepší umelci a z cédrového dreva dokázali vyčarovať nádherný strop. Celé nádvorie obieha dookola precízna výzdoba vytesaná do sádry a nechýbajú ani verše z Koránu či kaligrafia. Rovnaký štýl je aj v slávnej Alhambre. Z prázdneho nádvoria sa vchádza von do ulice a prúd ľudí každého stiahne so sebou.
V malých podnikoch sa obeduje. Podáva sa kuskus, voňavý tadžín s kuracím mäsom a zeleninou., ale najväčšou lahôdkou Fezu je jedlo zvané pastilla. Aj ono je umeleckým dielom a pozostáva z tenučkých vrstiev cesta medzi ktoré je vložená zmes z kuracieho či holubičieho mäsa, ochutené s orieškami, napokon sa jedlo zapečie a posype škoricou. Chuťové bunky sa roztancujú.
Až teraz je ten správny čas vydať sa na jedno z najkrajších, najznámejších a najfotogenickejších miest celého Fezu. Preslávilo ho ručné spracovávanie kože a dodnes niektoré štvrte žijú jej výrobou. Garbiareň Chouara leží na okraji mesta pri riečke a prezradí ju jemný zápach koží. Každý dostane pri vstupe maličkú vetvičku mäty, ktorá prenikavo rozvoniava. Stačí vyjsť zopár schodov a odrazu sa odkryje nádvorie vyplnené kaďami. V prvých sa koža namáča, aby sa oddelili nečistoty a vo farebných kadiach sa farbí. Chlapi stoja po kolená vo farbách a robia všetko ručne, tak ako pred stovkami rokov.
Aj preto sa tu cestuje v čase, pretože tu stále žije svet o ktorom si človek myslel, že už neexistuje.
FOTO: Tomáš Kubuš
