Jeden z najkrajších českých hercov súčasnosti Miroslav Šimůnek sa v živote nespolieha len na modré oči, tmavé vlasy či opálenú tvár. Od detstva vedel čo chce robiť, doprial si súkromnú herecko-moderátorskú školu, neustále drie jazyky, aby sa uplatnil a presadil aj v zahraničí, hoci vie, že jeho angličtina nikdy nebude dokonalá, pracuje na sebe. Jeho snom je zanechať čo najväčšiu stopu na zahraničnom trhu, hoci z časti sa mu to už podarilo.
Na Slovensku ho poznáme hlavne z Troškových rozprávok Z pekla štěstí a Z pekla štěstí 2, ale divadlo hrával už ako študent strednej priemyselnej školy. Počas štúdií na vysokej sa objavoval v Národnom divadle v Prahe a svoje divadelné role, podľa kritikov, zvládal excelentne. V apríli oslávil 35. narodeniny a herectvu obetuje veľa času, udržuje sa športom, neustále na sebe pracuje a baví ho moderovanie, v ktorom je tiež skvelý. Stretli sme sa v Prahe, kde moderoval vernisáž výstavy obrazov a šperkov Alexandry Hejlovej a hoci bol prizvaný doslova na poslednú chvíľu namiesto Heleny Vondráčkovej, ktorú skolila choroba, svojej úlohy sa zhostil bravúrne. Bez pomocných papierikov pobavil spoločnosť a zároveň dôstojne otvoril slávnostnú udalosť. Predtým ako sa poponáhľal do divadla na večerné predstavenie pozrieť si alternujúceho kolegu, stihol ešte odpovedať na pár naších otázok.
Dnes ste „zastupovali“ chorú speváčku Helenu Vondráčkovú, ako ste v pozícii jej náhradníka cítili?
Zástupca nie je to správne slovo, predsa ja sa nemôžem s Helenkou porovnávať, nesiaham jej zatiaľ ani po členky. Viem aké je ťažké počas dovoleniek a prázdnin „zohnať“ moderátora a niekoho, kto otvorí podobnú akciu ako bola dnes výstava obrazov a šperkov Alexandry Hejlovej, keď na poslednú chvíľu vypadne z dôvodu choroby hlavná hviezda. Mal som teraz podvečer voľno, s Alexandrou i s mnohými ďalšími prítomnými sa poznám, tak mi to nerobilo problém, som tu ako doma, medzi rodinou.
Váš osobný vzťah k šperkom?
Pre mňa je šperkom žena sama o sebe a aj preto mám k ženám vzťah vrúcnejší a vrelší ako ku šperkom osobne, samozrejme šperk patrí ku krásnej žene vždy polichotí oku muža, nielen ženám. Muži sa dívajú na ženy a šperky inak ako ženy (úsmev). Alexandrine šperky sú originály, väčšinou z prírodných materiálov, v poslednom čase som sa vďaka akciám, ktoré robíme, stretávam s nimi pomerne často a mám ich rád. Všeobecne šperky milujem, ak nestoja tri milióny a nemusím ich kupovať (smiech).
Viete, aký najdrahší ste darovali a potešil?
Nechcem nikoho podraziť, nechcem sa sťažovať, tak budem hovoriť pozitívne. Priateľke som okrem snubného prsteňa kúpil aj iný prsteň, stálo ma to cez 40 tisíc korún, my v Česku máme stále koruny. Bolo to z Talianska, nikdy ho nenosila, nikdy ho nosiť nebude a zrejme ho už aj niekde vyhodila. V čom je teda čaro Swarowského, povedzte mi? Nechcem robiť antireklamu, ale zbytočne drahá bižutéria? Asi som mal kúpiť normálny šperk s malým „diamantíčkom“ a bolo by to vhodnejšie.
Boli ste smutný?
Veľmi som bol smutný, dva dni som ho vyberal, potom som ho už nikdy v živote nevidel ani v byte ani nikde, pravda je, že som v ten večer nevynášal smeti (smiech)…
Prejdime od šperkov k vášmu povolaniu, možno to bude veselšia téma. Vedeli ste od detstva, že chcete byť herec a moderátor?
Áno, ale hanbil som sa za to. Vtedy detské sny, akože budem hercom – spolužiaci, kamaráti, všetci okolo mňa si z toho uťahovali, robili si „srandu“, ale nešiel som na DAMU, lebo to sa mi zdalo trochu zbytočné a asi to bolo aj o kontaktoch, ktoré som nemal. Vybral som si súkromnú hereckú a moderátorskú školu,. Doma to nevedeli, potom prišiel list, že som prijatý, vtedy nastal čas oznámiť to rodičom a povedali mi krásnu vetu – ak toto je jediný spôsob ako si môžeš zvýšiť vzdelanie, tak choď. Nikdy predtým však neverili, že by sa to mohlo stať. Doma som si skúšal etudy po našich úžasných hereckých osobnostiach – Menšík, Sovák, Kodet, Brodský – ako ich stále všetci milujeme, pretože cez televíznu obrazovku „chodili“ k nám večer čo večer do obývačky, až sme ich pokladali za rodinu a toto ma nesmierne bavilo a toto som chcel aj ja. Lebo priznajme si úprimne, nie je o peniazoch, v našich končinách herectvo ťažko niekoho uživí. Takže to bolo rozhodnutie srdca a duše.
Keď už ste sa stali naozajstným hercom, boli na vás rodičia pyšní?
Tak toto dones neviem. Maminka určite áno, aj mi to dávala najavo, otec ma skôr zrážal k zemi, naschvál, k nemu som si chodil po rady, lebo bol skvelým kritikom. Po škole som nastúpil do malého divadla v Mladej Boleslave a hrával som tam veľké role, čo som sa tešil, že sa práve tam vyučím kumštu, pravdou je, že chodili za mnou na moje premiéry a dúfam, že boli aj pyšní.
Vysnívaná postava – mali ste alebo stále máte?
Každý mladý herec sníva o Romeovi pochopiteľne, hral som ho asi trikrát, ale priznám sa, inklinujem skôr k zápornejším postavám. Veľká výzva pre mňa bol Loupežník od Karla Čapka. Veľká postava, stále na javisku, fyzicky náročná, skákal som z dvojmetrovej steny, ale čo sa týka skutočného herectva, to som si splnil v Anglicku vo filme v hlavnej postave, a tá postava mala v sebe všetko – dobro, zlo, v rôznych kombináciách až nakoniec divák sa nevedel rozhodnúť či je hrdina záporný alebo kladný, aj keď urobil zlo, mal sympatie diváka. A to bolo veľké ocenenie. Nie je tajomstvom, že chodím po kastingoch amerických produkcií, dokonca zvažujem, že na nejaký čas by som šiel žiť do Anglicka alebo aj do Ameriky. Mnoho hercov sa presadilo vonku aj v štyridsiatke alebo päťdesiatke, je to o veľkom jazykovom tréningu a splnil by som si herecký sen.
Čím vás lákajú zahraničné produkcie?
Profesionalitou. Je príjemné mať svoj karavan, pobočníka, čo teda mávame aj v Česku. Počas môjho pobytu v zahraničí som si „nabil pusu“, niekedy som nemal ani čo jesť, potom prišla hlavná postava v Anglicku. Ide to, chcem sa porovnať so svetovou produkciou, viem, že to ide.
Nie je za tým túžba po nejakej americkej herečke?
To viete, že aj to je motivačné (úsmev). Profesorka herectva je pre mňa René Zellwegger a profesorom Al Pacino. Každý iným spôsobom, samozrejme tých hercov je viac, ale René je pre mňa veľká herečka. A zahral som si aj so skvelými českými herečkami v divadle, a som na to pyšný, že sa môžem pochváliť – s pani Maciuchovou, Hlaváčovou, dokonca s pani Jiráskovou.
Viete si predstaviť aj trvale žiť v zahraničí?
Veľmi ľahko (smiech). Nie, vždy som sa vracal domov, budem sa vracať. Mám nejaký cieľ, veľa som si preňho vytrpel, vďaka Bohu, ale naozaj neviem zhodnotiť či sa žije lepšie v Londýne alebo niekde v Amerike. Viem jedno, že po návrate do Prahy idem ulicou do centra mesta a pýtam sa, kde som sa to objavil, niekde dvadsať rokov naspäť, potom uvidím to naše krásne centrum, srdce Európy a mám pocit akoby som mal na chrbte ťažký batoh, ktorý ma ťahá k zemi. Nelietam tu, možno je to nejaký blok, kdekoľvek inde dýcham ľahšie. Ale rád sa sem vraciam, tu je môj domov.
Dnes moderujú speváci, herci, nie všetkým to ide, no priznám sa, že vaším výkonom dnes som bola očarená. Ako ste sa k moderovaniu dostali?
Skúšal som to už na škole, ešte predtým, než som natočil svoj veľký film Z pekla štěstí, ktorý bol veľmi úspešný v Česku i na Slovensku, dokonca mi hovoria, že otravujem každé Vianoce. Prvé moderovanie dopadlo hrozne, potom som si to skúsil po návrate zo zahraničia, kde som žil 6 rokov a dostal som ponuku práve na moderovanie. Je to už osem alebo aj desať rokov dozadu a moderovanie mám rád aj preto, že je ťažšie ako herectvo. Improvizácia, nervy, emócie, cítenie s divákom, moderovanie je umenie, rovnako ako herectvo, hoci v herectve sa schováte za postavu.
Nie každý sa dokáže skryť za postavu, priznám sa, niekedy s údivom pozerám v seriáloch mladých hercov, kde vzali drzosť postaviť sa pred kameru, keďže som „odkojená“ na hercoch, ktorých ste spomínali, ale samozrejme aj na našich úžasných slovenských ako Kvietik, Rajniak, Adamovič, Kukura a tak ďalej…
Tiež sa niekedy divím, ale je to skôr drzosť režiséra a produkcie…
Voči vám nemali herci predsudky – čo ten „hezoun“ tu chce, nehodí sa nám ani na kladného, na záporného už vôbec nie?
Asi áno, ale zažil som horšie. Jeden známy režisér, nebudem ho menovať, napriek tomu, čo mi urobil. Prišiel som na kasting, po nakrúcaní so Zdeńkom Troškom a Vláďom Drhom, ktorí sú inak orientovaní, než bežní chlapi a on, profesionál sa ma opýtal, čo tam chcem, nech si idem za tými svojimi homosexuálmi a to som veľmi jemne povedal. Sklamanie od človeka, ktorého som si vážil.
Vžiť sa do postavy, presvedčivo ju zahrať, aby divák uveril, je náročné. Nie je vám ľúto, že za večer moderovania zarobíte niekoľko násobne viac ako za skvelé herecké stvárnenie náročnej postavy?
Všetkým nám je to ľúto, bohužiaľ vyskúšal som si aj divadelné angažmán, nezarobí tam človek ani na nájomné, potom lieta do dabingu a seriálov. Ak to nieje, je to bieda. Vyskúšal som si zájazdové divadlo, kde sa dajú zarobiť nejaké peniaze, ale oproti moderovaniu je to stále almužna. Je to škoda. Divadlo je niečo živé, čo naozaj v danú chvíľu žije a už sa to nikdy nezopakuje v rovnakej forme, dá sa to opakovať, ale vždy je to iné. Vďaka Bohu, že mám ten dar a môžem moderovať bez toho, aby som sa za svoje výkony hanbil.
Foto: Anka Olvecká
