Hronský Beňadik. Kláštor, čo písal históriu

Cestujeme neďaleko neho mnohí, ale len málokto odbočí, aby nahliadol do histórie, ktorú v regióne písal aj Kláštor Hronský Beňadik. Hovorili mu aj Perla Pohronia.  Postavili ho na skalnatom výbežku nad úzkym údolím Hrona a svojho času sa tomuto územiu hovorilo Slovenská brána.

V minulosti práve toto miesto totiž bolo vstupnou cestou priamo k bohatým banským mestám. Prvými obyvateľmi kláštora boli benediktíni a prvé záznamy o kláštore sú z roku 1075. Kráľ Gejza I. v nich spomína opátstvo, ktoré sa usídlilo na tomto mieste. Súčasne so zriadením rádu, kráľ v listine priznal novovzniknutému kláštoru majetkové práva a privilégiá. Podľa nej kláštoru patrili rozsiahle majetky okrem samotnej Tekovskej stolice aj v stoliciach Nitrianskej, Ostrihomskej, Novohradskej a ďalších. K privilégiám patrilo napríklad právo vyberania tzv. soľného mýta v Sedmohradsku a mýta z plavenia dreva na Hrone. Archeologický výskum potvrdil, že toto miesto bolo obývané už vo veľkomoravskom období. Z prvotného románskeho komplexu (z r.1075) sa zachovalo veľmi málo, no prieskum už v rokoch 1881 až 1883 odkryl murivá patriace k najstarším kláštorným stavbám na našom území. Boli to pravdepodobne trojloďová bazilika a južne od nej ležiace kláštorné budovy. Tieto stavby tu však jestvovali iba asi tristo rokov.

Nitriansky kódex a najstaršia listina

K stavbe dnešného komplexu budov došlo za vlády kráľa Ľudovíta I. Veľkého z Anjou a rokmi kláštor prechádzal rôznymi úpravami. Významne sa pričinil o rozvoj vzdelanosti a knižnej kultúry. Už od počiatku existencie sa okrem šírenia duchovného slova preslávil aj ako významné centrum stredovekej kultúry a vzdelanosti ale i technického pokroku (napr. zavádzaním nových pracovných postupov v poľnohospodárstve). Významné pamiatky výtvarného umenia, liturgie, hudby a teologických prác mali svoj pôvod práve za múrmi beňadického kláštora. Odtiaľ pochádza i Nitriansky kódex, latinský evanjeliár i najstarší text napísaný v latinčine na našom území. Kláštor bol tiež jedným z tzv. hodnoverných miest. Do jeho kompetencie patrilo vydávanie, potvrdzovanie a overovanie dôležitých listín a písomností, na tunajší konvent sa ľudia obracali so žiadosťami o vyriešenie sporov v majetkových záležitostiach. A uchovával i archívy a cennosti.

Hraničná pevnosť

Keď pribúdali vpády Turkov, začali po roku 1537 robiť v kláštore úpravy ktorých cieľom bolo zabezpečiť ho pred vonkajšími nepriateľmi. Výsledkom bolo prebudovanie kláštora i kostola na renesančnú pevnosť a majiteľom objektu sa stala ostrihomská kapitula. Súčasťou kláštorného areálu sa stali mohutné hradby a delové bašty a kláštor samotný sa zaradil do sústavy pevností chrániacich stredné Slovensko, dokonca bol priamo hraničnou pevnosťou počas tureckej okupácie Levíc. Tragickým dňom pre kláštor bol 21. júl 1881, keď budovy kláštora zachvátil požiar. Poškodil objekt natoľko, že kapitula v Ostrihome bola nútená pristúpiť k rozsiahlym úpravám, ktoré znamenali ďalší úbytok dovtedy pomerne dobre zachovaných častí. Odstránili vstupnú bránu s padacím mostom a niektoré prvky gotického mobiliáru našli nové umiestnenie v Diecéznom múzeu, v dnešnom Kresťanskom múzeu v Ostrihome.

Rehoľníci a rehoľníčky

V novodobých dejinách sa v kláštore usídlili saleziáni, no v pohnutých rokoch 1950 a 1951 ich doslova odvliekli a kláštor sa stal miestom, kam dočasne umiestnili rôznych rehoľníkov, keď sa vláda totalitného režimu pokúšala ich zlikvidovať.  Mužské rehole boli v kláštore v Hronskom Beňadiku do augusta roku 1951. V novembri toho istého roku v ňom sústredili rehoľníčky z celého Slovenska. V roku 1970 bolo opátstvo vyhlásené za Národnú kultúrnu pamiatku. V podstate od roku 1927 až do roku 1999 v ňom s prestávkami pôsobila rehoľa saleziánov. V súčasnosti v kláštore pôsobí rehoľa pallotínov.

Organ, krstiteľnica a sochy

Inventár kostola je dnes pomerne skromný. Mnohé vzácne artefakty sa nachádzajú v múzeách v Maďarsku. Z pôvodného vybavenia sa zachovalo iba niekoľko sôch, relikvia Božej krvi, neskorobaroková krstiteľnica z pôvodného románskeho kostola z konca 18. storočia a krypta rodiny Koháryovcov. Vzácnou pamiatkou je chrámový organ z roku 1714, patrí k najvzácnejším u nás. Okrem veľkých pivníc, ktoré v nedávnej minulosti slúžili ako vinárske sklady, podzemie pretkávajú aj záhadami opradené tajné chodby. Jedna mala viesť až do Ostrihomu. Traduje sa, že v okolí Podhájskej sú v nej zakopané poklady beňadického kláštora, pretože vozy, ktoré ho viezli, sa pokazili a nemali ich ako dostať von, tak ich zasypali. Druhá chodba má ísť k radnici v Novej Bani a ďalšia do Nitry pod Zobor. Tá mala byť taká veľká, že ňou vraj prešiel koč so štvorzáprahom. Chodby sa doteraz nepodarilo objaviť, iba z času na čas sa kde-tu objavujú ich časti.

Relikvia Kristovej krvi

Kláštorný komplex dnes ohromuje návštevníkov svojou monumentálnosťou a je ojedinelým spojením stavieb sakrálnych a fortifikačných ako i symbiózou jednotlivých stavebných slohov – gotiky, renesancie a baroka. Kláštor sa dnes využíva ako charitný domov, ale i ako miesto krátkodobého pobytu. Najväčšou jeho pozoruhodnosťou je  relikvia Kristovej Krvi, ktorú kostolu daroval uhorský kráľ Matej Korvín. Dostal ju za hrdinstvo v boji proti Turkom od pápeža Pavla II. Medzi najnovšie významné udalosti patrí povýšenie Chrámu svätého Benedikta na Baziliku minor. Urobil tak  Svätý Otec František 4. marca 2019. Získaným titulom Bazilika minor nadobudol farský kostol uchovávajúci relikviu Kristovej krvi zvláštne privilégiá a možnosti získania odpustkov.

Autor: -aka-