Novinár a spisovateľ Jozef Kollár pracuje 22 rokov v najčítanejšom slovenskom denníku, najskôr ako redaktor a investigatívny novinár, v súčasnosti ako editor. Písanie je jeho veľkým koníčkom, o čom svedčí aj jeho bohatá tvorba. Na vianočný trh prichádza s interesantnými príbehmi neobyčajných emigrantov. Ale o tom už porozpráva v našom rozhovore.
V prvom rade si novinár, spomínaš si na moment, kedy si si uvedomil, že novinárčina je pre teba pritesná a potrebuješ rozprestrieť krídla na písanie kníh?
V rámci reportáží, ktoré som písal, a ktoré – si neskromne myslím, boli zaujímavé, som sa musel držať faktov. V časoch, keď som sa naozaj intenzívne venoval novinárčine sme robili aj investigatívu, čo mi dnes chýba. Keď vyšla reportáž, mal som pocit, že mi vždy ešte niečo ostalo, čo by mohlo byť zaujímavé, čo by sa mohlo rozvinúť, pridať trochu fantázie, pretože naozaj sa mi podarilo nájsť ľudí, s príbehmi ktoré sa dali variovať. Vznikali príbehy a poviedky, v ktorých sa niektorí ľudia už potom ani nenašli. Potreboval som uvoľniť ventil a urobiť viac ako fakty. A to som našiel v poviedkach.
Pracoval si s ľuďmi, ktorí neboli mediálne známi, ale ich osudy boli rozhodne zaujímavé. Máš niekoho, na kom ti mimoriadne záležalo, aby sa jeho osud dostal na verejnosť alebo sa ťažko vyberá?
Jedna z mojich prvých reportáží, nezabudnuteľná, keď som sa ako 24-ročný pacient dostal do nemocnice na geriatrické oddelenie lebo nikde inde nebolo miesto. Pobudol som tam asi dva dni. Jeden veselý pacient zo Záhoria mi tam porozprával o Walterovi Smyčkovi z Myjavy, ktorý tesne po vojne prišiel o nohu a nepoddal sa osudu, nenariekal, ale vyrobil si špeciálnu sedačku a opravoval kopule kostolov. Silný, tvrdý kopaničiar. Na základe mojej reportáže vznikol potom o ňom aj televízny dokument. Myslím, že práve on odštartoval môj záujem o ľudí, o ktorých sa málo vedelo, ale zaslúžia si našu pozornosť.
Stretli sme sa, lebo ti vyšla ďalšia kniha – aj vieš koľká v poradí?
Nerátam, hádam trinásta alebo štrnásta?
Nie si samoľúby autor, ktorý má doma na poličke naskladané na čestnom mieste svoje výtvory?
Nie, niektoré knihy ani nemám, dokonca som práve jednu svoju našiel nedávno v internetovom antikvariáte, tak ju dostanem pod stromček (smiech).
Kniha, o ktorej sa budeme dnes baviť ti vyšla po štyroch rokoch a volá sa 55 minút medzi životom a smrťou…
Príbeh som spoznal už skoro ako legendu, lebo každý skutočný príbeh sa časom mení na legendu. Príbeh cyklistického pretekára Roberta Hutyru je podobný, počul som o ňom hovoriť môjho otca, že uletel balónom za hranice s manželkou a dvoma deťmi. Potom som sa od kamaráta z Brna dozvedel, že je to pravda, že ten človek naozaj žije a v roku 1983 opustil republiku takýmto spôsobom. Striedavo žije v Colorade a v Luhačoviciach, podarilo sa mi s ním skontatovať a porozrával mi svoj príbeh. Fascinoval ma technickou zručnosťou, pretože ja mám problém zabiť klinec do steny. Zostrojil vlastnoručne teplovzdušný balón, ktorý jeho manželka ušila, postavili sa do neho aj s dvoma deťmi a vydali sa doslova napospas osudu, bez akýchkoľvek skúseností s lietaním, bez skúšok, rovno na prvú ostrú. Je to človek, ktorý má dnes asi sedemdesiat rokov a je veľmi nebojácny, dvakrát bol majster Československa v cestnej cyklistike, povyhrával množstvo veľkých zahraničných pretekov. Do všetkého šiel so sto percentným nasadením. Dokonca aj o svojom úteku hovorí, že ak by nebol presvedčený na celých sto percent, že sa to podarí, keby čo len jedno percento chýbalo, tak by do toho nešiel.
Aké bolo vaše prvé stretnutie, ten moment, keď si mu oznámil, že chceš o ňom napísať knihu?
Veľmi zaujímavé. Šiel som vlakom do Nového mesta nad Váhom, kde ma čakal autom, hneď si so mnou potykal, čím vznikol fantastický kontakt a opýtal sa ma: Čo si mi doniesol? Ja – že zatiaľ len dobrú náladu – a hneď v ten deň sme nahrali väčšiu časť príbehu. Večer mi poukazoval Luhačovice, navštívili sme niekoľko miestnych kúpeľných tancovačiek, skvele tancuje, je plný radosti zo života.
Prečo si vybral po Colorade práve Luhačovice?
Starý otec mu povedal, že žiť treba tam, kam chodia ľudia na dovolenky, lebo tam sú usmiati ľudia, ničím nezaťažení. Ovplyvnilo ma to až natoľko, že zvažujem na dôchodok odchod z Bratislavy do nejakého kúpeľného alebo dovolenkového mestečka (smiech).
Sleduje pán Hutyra vývoj a súčasnú situáciu slovenskej cyklistiky?
Veľmi pozorne, pozná všetkých, od Petra Sagana, cez Kolářa, bratov Velitsovcov… Rozoberali sme spolu úspech Sagana na Majstrovstvách sveta v Richmonde, tie posledné kilometre. Vysvetľoval mi ako sa tí dvaja cyklisti, ktorí išli za ním, pozreli po sebe, aby sa rozhodli, či ho predbehnú a vtedy Sagan získal víťazné metre. Samotný Robert má doteraz bicykel, na ktorom jazdil, lebo aj ten letel s ním v balóne, keď opúšťali republiku. V súčasnosti už príliš nebicykluje, ale občas si predsa zaspomína. V Luhačoviciach má zákrutu, do ktorej jazdí sklopene ako pretekári. Je pre neho zaujímavé sledovať vodičov, ako si klopkajú prstami po čele (smiech).
Úžasná musí byť aj jeho manželka, keď išla s ním do toho, že deti v balóne…
Trvalo jej to trochu dlhšie, lebo podľa Robertovych slov, bola silne naviazaná na mamičku, ale potom sa im stali rôzne krivdy, najmä, keď jej manžel odmietol spoluprácu s ŠtB. Vtedy pochopila, že ich miesto je niekde inde a dala sa nahovoriť na úlet z republiky. Sama dokonca ušila balón. Šila po nociach, keď deti spali a absolútne verila manželovi a pomáhala mu. V noci aj leteli a najprv nevedeli, či naozaj pristáli v Rakúsku, pretože v tme sa to nedalo zistiť, napokon podľa drevených stĺpikov vo vinohrade pri dedinke Falkenstien zistili, že sú v Rakúsku, lebo v Československu sa používali betónové. Mám výpoveď aj miestneho občana, ktorý opravoval okná na rodičovskom dome a myslel si, že nad ich obcou pristálo UFO.
Hovoríš o knihe s nadšením a pritom z názvu priam mrazí…
Ono to bolo mrazivé, skutočných 55 minút medzi životom a smrťou. Zdola mali kôš balónu obitý plechom, keby náhodou pohraničníci strieľali. Nestrieľali na nich len preto, lebo v noci nevideli, či sú ešte nad našou krajinou alebo už sú nad Rakúskom. V knihe je viac príbehov nevšedných útekov, ale Hutyrov je dominantný. Tento človek zanechal vo mne hlboký dojem na celý život. Verím, že natočia o ňom film.
Ty tiež bicykluješ…
Samozrejme, dokonca istý čas som ako mladší dorastenec jazdil aj za Slovan. S mladším synom Michalom bicyklujeme po celej Európe, bicykle už s nami boli zopárkrát aj v lietadle. Je to moja celoživotná vášeň.
Autor: Anna Olvecká
