Gruzínci o svojej krajine veľmi radi hovoria, že vlastnia najkrajší kút celého sveta. Príroda ho obdarovala morským pobrežím, vlniacimi sa riekami, jazerami, ale to najkrajšie mu nadelila na severe krajiny. Práve tu sa tiahne pás kaukazských hôr siahajúcich až k nebu. Ich krása okúzlila nejedného návštevníka a každý kto sa tu zastaví si v srdci odnáša pohľad na zasnežený vrchol Kazbegu, kde je podľa legendy prikovaný samotný mýticky Prométeus.
Cesta z hlavného gruzínskeho mesta Tbilisi do oblasti kaukazských hôr pod bájny Kazbeg patrí k najkrajším scenériám v krajine. Mestečko Kazbegi pod horou je vzdialené cca 160 kilometrov a cesta k nemu vedie starou „vojenskou cestou“, ktorú postavili ruskí cári medzi Tbilisi a Vladikavkazom, aby si mohli pomaly a postupne podmaniť oblasť celého južného Kaukazu. Plná maršrutka sa prediera krajinou a za oknom sa mihne posvätné mesto Mccheta so svojimi kláštormi a neskôr aj kláštor Ananuri na brehu rovnomenného jazera. Za ním sa rozprestrie vysočina Kaukazu a nádherné kopce sa predháňajú v tom, ktorý bude najkrajší. Príroda je tu krásna, no drsná zároveň a na mnohých miestach to vyzerá, akoby sa tu zastavil čas. Mestečko Kazbegi si našlo dvoj domov v malebnom údolí rieky Tergi. V dnešnom modernom svete by sme ho na mapách našli ako miesto zvané Stepantsminda, teda Mesto svätého Štefana, pretože tu mal žiť mních Štefan a mal založiť prvý kláštor. Jeho romantickejší názov Kazbegi však z myslí ľudí nevymyslel a volajú ho tak dodnes všetci. Veď práve on ukazuje na to, že sa mestečko ukrýva pod neuveriteľnou kulisou nádherného štítu Kazbeg, ktorý siaha do výšky 5047 mnm. Patrí k najväčším gruzínskym štítom a domáci sú na neho skutočne hrdí. Veľa krát sa stane, že sa ukryje za hustú hmlu, oblaky, ale niekedy sa rozhodne predvádzať. Miestni niekedy kopec prezývajú Mkinvartservi, teda „ľadová hora“, pretože je dvanásť mesiacov v roku pokrytá snehom. Podľa starej gruzínskej legendy, ktorá sa neskôr zmiešala s gréckym mýtom o Prométeovi, bol priamo na hore Kazbeg prikovaný hrdina Amirani. Mal bojovať proti postavám gruzínskej mytológie a dokonca sa opovážil postaviť najvyššiemu bohovi Ghertimu za čo ho potrestal. Aj on mal byť, rovnako ako bájny Prométeus prikovaný ku skale a každý deň si na jeho pečeni pochutnávali dravé vtáky. Nielen zasnežená špička Kazbegu je dominantou okolia, pretože vo výške 2200 mnm stojí na kopci nádherný kláštor Tsminda Sameba. Niektorí turisti nasadnú do džípov a na starých sovietskych autách sa odvezú rozhrkotanou cestou hore, ale kto sa chce nadýchnuť miestnej prírody, ten si môže na kopec vyliezť sám. Bude ho to síce stáť kopec námahy, ale ten pocit, keď sa človek obzrie za seba a pod sebou uvidí celé mesto v náručí skalnatých štítov stojí za každú jedinú kvapku potu. Kláštor Tsminda Sameba stojí na vŕšku ako maják na šírom mori. Krásne na to je, že sa tu nachádza len niekoľko ľudí, skupinka mníchov odetých v čiernych sutanách s dlhými bradami a chladný vánok poletujúci zo zasnežených kopcov. Do vnútra, do posvätného areálu sa vchádza cez malú zvonicu za ktorou sa rozleje neveľké nádvorie. Ako náhle sa rozozvučia zvony, všetky údolia naokolo sa zaplavia kovovým spevom. Kláštor postavili už v 14.storočí a za ten čas sa z neho stal symbol celého Gruzínska a jeden z najfotogenickejších obrázkov krajiny. Výnimočnosť kláštora dokazuje aj to, že behom nepokojného 18.storočia sem veriaci ukryli niekoľko vzácnych relikvií z iných gruzínskych miest. Vo vnútri sa mihotajú plamene sviečok a ich tlmené svetlo jemne osvetľuje kamenné steny kláštora. Tie zdobia vytesané kríže, reliéfy a mnoho iných drobností. Stačí hodinka lesnou cestou a človek sa ocitne nazad v meste. Námestie sa stalo domovom pre sochu Alexandra Kazbegiho, významného spisovateľa, ktorý odtiaľto pochádzal a prepožičal svoje meno celému mestečku. Pár krokov odtiaľto sa ukrýva medzi stromami neveľký kostol s kamennou zvonicou, no takmer nikoho naokolo niet. Podvečer sa ľudia stretnú v podniku pod stromom a na stole pristáva skvelý gruzínsky syr, čochochpiri, polievka z kuracieho mäsa a napokon aj „stakanček“ miestnej vodky. Gruzínska pohostinnosť nemá hranice.
FOTO:Tomáš Kubuš
