Drsný a zároveň nežný príbeh o veciach, ktoré ničia rodinný život. A o tom, ako nájsť šťastie medzi zodpovednosťou a slobodou.
Tildine dni sú presne načasované: škola, práca, starostlivosť o mladšiu sestru Idu.. Bývajú v malom meste, ktoré Tilda neznáša. Jej kamaráti dávno odišli, len Tilda ostala. Niekto totiž musí ostať s Idou. Otcov, ktorí by stáli za zmienku, niet, matka je alkoholička. Jedného dňa však Tilde ponúknu doktorandské miesto na univerzite v Berlíne. Navyše sa objaví Viktor, ktorý – presne ako ona – vždy odpláva v bazéne dvadsaťdva dĺžok. No potom sa veci doma vymknú spod kontroly…
Prečítajte si úryvok:
Ružové víno, ružové víno, ružové víno, Wertherove karamelky, Marlboro Gold XL, špagety, mleté mäso, Marlboro Gold XL, rajčinová pasta. Marlene, hádam a dúfam, poviem: „Dvadsaťšesť eur tridsať,“ zdvihnem pohľad a premeriavam si svoju najlepšiu kamarátku. Plavé, rovné vlasy, ktoré mala naposledy veľmi dlhé, jej teraz siahajú len po plecia a majú jemný ružový odtieň. Oblečenú má voľnú vintage džínsovú košeľu a kožené šortky. Nedarí
sa mi skrotiť kútik úst, ktorý sa mi dvíha nahor.
Marlene: Zamestnankyňa mesiaca z teba veru nebude. Nemala by si každého zákazníka pozdraviť? Nemáš to aj v pracovnej náplni? No nič, kašľať na to. Dokedy pracuješ? Dnes večer je žúr. Ideš? Takto sa zvykne zdraviť len Marlene.
Ja: Čau, Marlene. Aký žúr? Čakala som, že dnes večer sa tam všetci v pohode zídeme,
niečo popijeme, zafajčíme si… ako kedysi. Pri myšlienke na divokú párty, kde sa bude tancovať, si ešte viac uvedomujem svoje unavené telo a zazívam.
Marlene: Zlatá moja, veď preto som na víkend prišla do Nemecka. Toľkokrát som ti o tom hovorila. Leon, Kilian a ďalší organizujú na pozemku žúr. Prídu všetci.
Ja: A nie sú v Berlíne?
Marlene: Hej, ty trúbka. Oni budú na domácom ihrisku. Privedú svojich berlínskych kamarátov, niektorí z nich sú aj dídžeji.
Ja: Super.
25
Marlene: Ach, ako mi len chýbalo tvoje nespútané nadšenie. Musíš prísť. Nemáš na výber. Už som Leonovi povedala, že prídeš. Teší sa na teba.
Ja: Marlene, ja neviem…najradšej by som povedala pravdu, ale akosi ju zo seba neviem dostať. Mama pije čoraz viac a nechcem s ňou večer Idu nechávať samu. Dvanásť slov.
Ja: Mama…
Marlene: Chápem síce, že už samotné rozhodnutie študovať matematiku trochu odmieta život, ale nebudem sa prizerať, ako sa od všetkých odvraciaš. Na tento jeden víkend som
v Nemecku, čo znamená – zábava na tretiu. Hneď teraz pôjdeme ku mne, potom sa prezlečieme, dáme si víno, spravíme špagety a ide sa žúrovať. Rada predsa tancuješ, zajko. A tanec potrebuješ. Vidím to na tebe. Vyzeráš úplne vyprahnuto. Bezkrvne. Áno, vyzeráš bezkrvne. Úplne povysávane. Je tu Leon a všetci jeho sexi hipsterskí kamoši z Berlína. To sa nestáva často.
Kým Marlene rozprávala, celý čas som ju pozorne sledovala, a som si istá, že sa ani raz nenadýchla. Bola by z nej dobrá potápačka. Premrhaný talent. Muž za Marlene si odkašle.
Muž za Marlene: Ešte dlho?
Marlene sa podráždene otočí: Majte trochu pochopenia. Nevidela som svoju najlepšiu kamarátku od Vianoc. To je dlhšie ako sedem mesiacov. Môžem si s ňou na chvíľu pokecať, či nie? Pokladnice jeden a dva sú tiež otvorené.
S tým nerátal. Pokrútil hlavou, bez slova sa otočil, čosi si pre seba zamrmlal a naozaj sa postavil k pokladnici číslo dva. Ako mi len tento protivný škriatok chýbal.
O dvadsať minút už sedíme v jej Fiate 500.
Marlene: Aj bráško sa teší, že prídeš.
Ja: Hovorila si. Ako sa má?
Marlene: Ach, už sa trochu pozbieral. Konečne dokončil magistra a teraz je v nejakom umeleckom kolektíve štúdia Holzmarkt. Ale inak sa má ako vždy. Veľa cestuje. Často sníva.
Prikývnem.
Marlene: Keď sa s ním rozprávam, vždy sa na teba pýta. Myknem plecom a mlčím.
Vždy hovorí o mne a Leonovi, že sme vraj pár snov a mali by sme sa konečne spamätať. Je to nepríjemné. Vlastne by to malo byť nepríjemné aj jej. Koniec koncov, je to jej brat.
A nechcem jej povedať, že nás dvoch nevidím ako pár snov, ani doňho nie som
zamilovaná, preto len dodám: „Na kúpalisku som videla Ivanovho staršieho brata.“
Zadívam sa na ňu, je bledá a na spánky jej nabehla husia koža. Vždy ju má, keď ju niečo rozruší. Keď je nešťastná, mimoriadne nadšená, zamilovaná alebo na drogách. Škriabe volant a meravým pohľadom sa díva vpred. Mlčíme, ako sme mlčali v posledných rokoch. Niekedy si kladiem otázku, prečo o tom nikdy nehovoríme a kedy sme sa vlastne rozhodli
o tom nehovoriť. Viem, že na pohrebe medzi nami nepadlo ani slovo. Stáli sme vedľa seba
v zadnom rade, plakali a držali sme sa, potom sme išli k Marlene domov, ľahli sme si do jej postele, plakali a držali sa, o nejaký čas sme prestali plakať, len sme tam ležali a držali sa, potom sme zaspali, zobudili sa a život išiel ďalej, ako sa často stáva, keď niekto
zomrie. Možno skrátka nevieme, čo povedať, lebo každé slovo je nesprávne a žiadne nie je správne. No možno neexistujú správne a nesprávne slová, a preto by sme o tom mali konečne hovoriť, pomyslím si a mlčím. Prechádzame okolo polí po obecnej ceste.
A viem, že musím začať rozprávať. Na poľnej ceste je otravne veľa bežcov, vyzerá to akosi zvrátene. Po tejto poľnej ceste sme s Marlene na svitaní neraz opité kráčali domov. Spievali sme, smiali sa, rozprávali, tancovali a grcali cestou k domu Marleniných rodičov…
sa mi skrotiť kútik úst, ktorý sa mi dvíha nahor.
Marlene: Zamestnankyňa mesiaca z teba veru nebude. Nemala by si každého zákazníka pozdraviť? Nemáš to aj v pracovnej náplni? No nič, kašľať na to. Dokedy pracuješ? Dnes večer je žúr. Ideš? Takto sa zvykne zdraviť len Marlene.
Ja: Čau, Marlene. Aký žúr? Čakala som, že dnes večer sa tam všetci v pohode zídeme,
niečo popijeme, zafajčíme si… ako kedysi. Pri myšlienke na divokú párty, kde sa bude tancovať, si ešte viac uvedomujem svoje unavené telo a zazívam.
Marlene: Zlatá moja, veď preto som na víkend prišla do Nemecka. Toľkokrát som ti o tom hovorila. Leon, Kilian a ďalší organizujú na pozemku žúr. Prídu všetci.
Ja: A nie sú v Berlíne?
Marlene: Hej, ty trúbka. Oni budú na domácom ihrisku. Privedú svojich berlínskych kamarátov, niektorí z nich sú aj dídžeji.
Ja: Super.
25
Marlene: Ach, ako mi len chýbalo tvoje nespútané nadšenie. Musíš prísť. Nemáš na výber. Už som Leonovi povedala, že prídeš. Teší sa na teba.
Ja: Marlene, ja neviem…najradšej by som povedala pravdu, ale akosi ju zo seba neviem dostať. Mama pije čoraz viac a nechcem s ňou večer Idu nechávať samu. Dvanásť slov.
Ja: Mama…
Marlene: Chápem síce, že už samotné rozhodnutie študovať matematiku trochu odmieta život, ale nebudem sa prizerať, ako sa od všetkých odvraciaš. Na tento jeden víkend som
v Nemecku, čo znamená – zábava na tretiu. Hneď teraz pôjdeme ku mne, potom sa prezlečieme, dáme si víno, spravíme špagety a ide sa žúrovať. Rada predsa tancuješ, zajko. A tanec potrebuješ. Vidím to na tebe. Vyzeráš úplne vyprahnuto. Bezkrvne. Áno, vyzeráš bezkrvne. Úplne povysávane. Je tu Leon a všetci jeho sexi hipsterskí kamoši z Berlína. To sa nestáva často.
Kým Marlene rozprávala, celý čas som ju pozorne sledovala, a som si istá, že sa ani raz nenadýchla. Bola by z nej dobrá potápačka. Premrhaný talent. Muž za Marlene si odkašle.
Muž za Marlene: Ešte dlho?
Marlene sa podráždene otočí: Majte trochu pochopenia. Nevidela som svoju najlepšiu kamarátku od Vianoc. To je dlhšie ako sedem mesiacov. Môžem si s ňou na chvíľu pokecať, či nie? Pokladnice jeden a dva sú tiež otvorené.
S tým nerátal. Pokrútil hlavou, bez slova sa otočil, čosi si pre seba zamrmlal a naozaj sa postavil k pokladnici číslo dva. Ako mi len tento protivný škriatok chýbal.
O dvadsať minút už sedíme v jej Fiate 500.
Marlene: Aj bráško sa teší, že prídeš.
Ja: Hovorila si. Ako sa má?
Marlene: Ach, už sa trochu pozbieral. Konečne dokončil magistra a teraz je v nejakom umeleckom kolektíve štúdia Holzmarkt. Ale inak sa má ako vždy. Veľa cestuje. Často sníva.
Prikývnem.
Marlene: Keď sa s ním rozprávam, vždy sa na teba pýta. Myknem plecom a mlčím.
Vždy hovorí o mne a Leonovi, že sme vraj pár snov a mali by sme sa konečne spamätať. Je to nepríjemné. Vlastne by to malo byť nepríjemné aj jej. Koniec koncov, je to jej brat.
A nechcem jej povedať, že nás dvoch nevidím ako pár snov, ani doňho nie som
zamilovaná, preto len dodám: „Na kúpalisku som videla Ivanovho staršieho brata.“
Zadívam sa na ňu, je bledá a na spánky jej nabehla husia koža. Vždy ju má, keď ju niečo rozruší. Keď je nešťastná, mimoriadne nadšená, zamilovaná alebo na drogách. Škriabe volant a meravým pohľadom sa díva vpred. Mlčíme, ako sme mlčali v posledných rokoch. Niekedy si kladiem otázku, prečo o tom nikdy nehovoríme a kedy sme sa vlastne rozhodli
o tom nehovoriť. Viem, že na pohrebe medzi nami nepadlo ani slovo. Stáli sme vedľa seba
v zadnom rade, plakali a držali sme sa, potom sme išli k Marlene domov, ľahli sme si do jej postele, plakali a držali sa, o nejaký čas sme prestali plakať, len sme tam ležali a držali sa, potom sme zaspali, zobudili sa a život išiel ďalej, ako sa často stáva, keď niekto
zomrie. Možno skrátka nevieme, čo povedať, lebo každé slovo je nesprávne a žiadne nie je správne. No možno neexistujú správne a nesprávne slová, a preto by sme o tom mali konečne hovoriť, pomyslím si a mlčím. Prechádzame okolo polí po obecnej ceste.
A viem, že musím začať rozprávať. Na poľnej ceste je otravne veľa bežcov, vyzerá to akosi zvrátene. Po tejto poľnej ceste sme s Marlene na svitaní neraz opité kráčali domov. Spievali sme, smiali sa, rozprávali, tancovali a grcali cestou k domu Marleniných rodičov…