Stretnutie najscestovanejších Slovákov bolo jedným zo sprievodných podujatí festivalu Od pólu k pólu, ktorého cieľom je spájať ľudí s rovnakou vášňou – pre cestovanie. Autor festivalu a majiteľ cestovnej kancelárie BUBO, Ľuboš Fellner, má povesť človeka, čo sa nezastaví pred žiadnym dobrodružstvom a neodmietne žiadnu výzvu. Dokonca aj keď ho ponúknu tuleňom.
Účastníci Stretnutia najscestovanejších Slovákov pri vstupe do divadla nahlasovali počet krajín, ktoré do daného dňa precestovali a na mapu pripichli špendlík do krajiny, ktorej „dobytie” si najviac vážia. Kam by ste špendlík pripichli vy?
Ó, u mňa to bude ťažké. Zrejme by som ho vložil do prostriedku džungle na hraniciach Stredoafrickej republiky a Konga. Džípom sme zišli z asfaltky a týždeň išli džungľou. Potom džungľa skončila a išli sme peši, a keď sa peši nedalo, tak sme sa ďalší týždeň plavili na vydlabanom kanoe (s motorom). Po celý čas sme nestretli ani jednu loď ako tá naša. Absolútna divočina, iba pralesné slony, Pygmeji a gorily. Nádhera!
Vediete si ešte stále evidenciu precestovaných krajín, alebo ste už dávno stratili prehľad?
Nepamätám si deň narodenia svojich troch detí, aj keď ma z toho manželka pravidelne skúša. No z ciest si pamätám každý detail! Presne viem každý deň cesty, kde sme boli a čo sme robili, kde som urobil ktorú konkrétnu fotografiu, dokonca názvy domorodých ulíc. Cestovanie, tak ako to robíme my v BUBO, je o nasávaní faktov cez intenzívne zážitky, a to si proste zapamätáte. Tak, ako hovoril Konfucius v 5. storočí pred naším letopočtom: ‚Čo počujem, to zabudnem. No čo vidím, to si pamätám, a čo vyskúšam, tomu rozumiem.‘ A cestovanie zamerané na intenzívne zážitky je o vyskúšaní si.
Z akého kúta sveta ste si priniesli najhustejšie popísaný cestovateľský denník?
Spolieham sa, že si veci zapamätám. Kedysi som si písal denník, potom som si zobral diktafón a nahrával som tam svoje postrehy, no teraz si fotím… Takýto rozhovor je fajn, že sa veci dajú na papier a aj iní ľudia sa dozvedia o svete – aký je iný, prekvapujúci a nádherný.
Súčasťou Stretnutia najscestovanejších Slovákov v SND bola degustácia indonézskych špecialít. Je nejaká špecialitka, ktorú by ste už druhýkrát neochutnali? Ani zo zdvorilosti?
V Grónsku ma ponúkli tuleňom – fuj! Dovtedy som jedol hady (asi 10x), potkany v Barme a Benine, opice, dokonca v Severnej Kórei psa. Ten tuleň však neuveriteľne smrdel a cítil som ho v bruchu ešte tri dni. No boli sme v rodine ministra a nedalo sa odmietnuť.
Na akom najbizarnejšom dopravnom prostriedku ste sa počas vašich ciest zviezli?
Držať žraloka obrovského za plutvu a voziť sa hore-dole bolo úžasné. Ťava, kone, mulice… to je bežná vec. No zaujímavé bolo chodiť medzi poliami s najlepším tabakom sveta vo Vinales na Kube na akýchsi sánkach ťahaných kravami. A v Afrike som si zajazdil na drevenej kolobežke, ktorú nazývajú čikudu.
