Ak by sme začali životopisom, systémom súčasnosť – minulosť, bolo by to stručné: Lukáš Latinák, otec dvoch detí, herec, vyučený sklár a či už sedíte v divadle alebo pri televíznej obrazovke, určite vás vždy čaká zábava. Verím, že sa zabavíte aj pri čítaní nasledujúcich riadkov. Ja som sa počas rozhovoru s ním bavila výborne.
Máte za sebou účinkovanie na rôznych doskách, aj v rôznych seriáloch, pred kamerou aj priamo pred divákmi. Ktoré účinkovanie je pre vás TOP?
Jednoznačne Teatro Tatro. Voľné združenie režisérov a hercov, ktoré vzniklo po Tatrami a neskôr sa presídlilo do Nitry. Myšlienka naň sa zrodila v hlave Ondreja Spišáka, ktorý si vysníval, že nebudú chodiť ľudia za divadlom, ale divadlo za ľuďmi. A tak vznikol divadelný šiator. Keď sme neskôr v Poľskej Toruni stavali pred predstavením šapitó, prišli sa nás domáci opýtať, že kedy prídu herci. No zajtra, odpovedali sme. A na druhý deň sa náramne čudovali, že technici, ktorí stavali pódium, osvetľovali a ozvučovali scénu, hrajú divadlo.
Musí to byť krásny pocit, urobiť všetko vlastnými rukami…
Určite áno, k všetkému okolo hrania vzniká akási iná pokora. Človek si musí všetko „odmakať“ a uvedomí si, že bez osvetľovačov by nás nebolo vidno, bez kosmýmeriek by sme boli nahí, aj keď to býva niekedy zámerom, bez zvukárov by nebola muzika…
Na ktoré z vystúpení Teatro Tatro najradšej spomínate?
Na tie, čo sme hrali vo Vancouveri v roku 2010, na Olympijských hrách. Mesiac sme žili v Kanade a v rámci kultúrnej olympiády sa tam zišli svetové telesá. My, ako jediné pouličné divadlo pozvané z Európy. Každý deň sme hrávali dve až tri predstavenia, celkovo okolo päťdesiat. A dostali sme sa aj do celokanadského vysielania, keď Kanaďanky vyhrali zlato v štvorbobe. Princíp „Zázračného divadelného automatu” bol jednoduchý- „hrali“ sme olympijské športy. Niekto vykrútil na kruhu číslo, ktoré zodpovedalo niektorej zimnej disciplíne, automat zarachotil, otvorila sa scéna a hrali sme carling, skoky na lyžiach, krasokorčuľovanie…
A čo sa vám tam, mimo javiska a televízie, najviac páčilo?
Večera v Mongol grile – to bol zážitok! Človek si naložil sám na čo mal chuť. Rôzne mäso, zeleninu a na počkanie mu to ugrilovali. Išli sme tam hladní a to bola chyba. Keď hodil kuchár moju misu na váhu, zbadal som gramáž 950 gramov! Kuchár na mňa pozrel, vraj či to zdolám, lebo psovi to nemám dať. Povedal som, že zvyšok si dám zabaliť, tak sa uspokojil, ale nakoniec som to tam zabudol…
Čo vás čaká tento rok?
Teším sa na sezónu s Teatrom Tatro – máme sľúbenú Varšavu, Bratislavu, Prahu… Môžem sa pozerať ako rastú moji chlapci, točím seriál v česko-slovenskej koprodukcii… Skúšať by som mal autorské divadlo v Astorke. Ešte som nič podobné nerobil, veľmi sa na to teším. Zatiaľ neviem o hre nič, ani o úlohe. Celé to začalo záhadne. Pán režisér nám napísal, že vraj kto chce hrať, nech sa prihlási. Tak som sa prihlásil, aká bude rola, to sa uvidí.
Nechystáte sa opäť vo štvorici po Slovensku?
Rád by som, bol to krásny projekt a určite by mal pokračovať. Otvárali sa mi oči, netušil som, čo všetko u nás máme. Škoda, že my ideme radšej k moru, a pritom nepoznáme vlastný kraj… To je, zrejme, pre nás typické. Alebo vezmeme motyku a ideme niečo robiť… a to, čo je vôkol zostáva pre nás záhadou…
Ste vyučený sklár, kedy ste naposledy fúkali sklo?
Na Vianoce. Podarilo sa mi dostať chalanov Roba a Maja do sklární v Lednických Rovniach. Konečne videli, čím som sa zaoberal na strednej škole. Bavilo ich to, všetko chceli robiť sami. Vyfúkali si popolníky. A vyrobené veci sme potom predali na Vianočnom bazáre.
Čo vás na fúkaní skla očarilo?
Najviac ma vždy bavila voľná tvorba, keď som mohol vymýšľať. Na strednej sme robili meč, dýku, ružu, ťažidlo… Keď sa mi podarí teraz fúkať, robím väčšie veci, vázy a všeličo iné. Horúce sklo je úžasná tvarovateľná hmota a vidieť na nej každý „dotyk“, preto vyžaduje precíznu prácu. Úžasné je, že ľudská ruka sa ho vlastne dotkne, až keď je dielo hotové. Škoda, že zanikol Poltár aj Utekáč, verím že aspoň v Lednických Rovniach, kde nám umožnili fúkať, sa zachová toto krásne remeslo.
Aj vystavuje svoje diela?
Doma mám výstavu! Všetko sa predá na Vianočnom bazáre. Teraz som mal asi trinásť kusov a chalani nejakých päť, minulý rok som predával sám toľko… Všetko sa minie, niet čo vystavovať.
Keď ste išli do školy, uvažovali ste nad tým, že by ste mohli robiť aj niečo iné, ako byť sklárom?
Neviem, či som vtedy už uvažoval! ?Bavila ma ľudová škola umenia. Viedla ju Agáta Hlinicová a vďaka nej som získal cit a zrejme aj zmysel pre tvorivú prácu a začalo ma to baviť. Robili sme pod jej vedením všeličo. V Hriňovej nebol výtvarný krúžok, len hudobný, takže som musel dochádzať do Detvy ale nevadilo mi to. Robili sme rytiny, kresby, maľby, modelovali, a tak ma to bavilo, že som sa chcel stať umeleckým kováčom. Ale nevzali ma, a keďže môj najlepší kamarát Peter Ďurian chcel byť sklárom, dal som si prihlášku na rovnakú školu aj ja, aby sme boli spolu.
A cesta k divadlu sa kde začala?
Otec veľa hrával, takže to prišlo tak prirodzene. Povedal som si, že to skúsim a skúšal som. Vo štvrtom ročníku, keď som išiel maturovať ako sklár, už som bol „zahojený“, lebo som vedel že ma prijali na VŠMU a maturitu som zvládol s odľahčeným srdcom.
Varíte?
V Tajomstve!
Takže nevaríte?
Moje varenie spočívalo na strednej či vysokej v tom, že som varil čo najmenej. Čiže, mať tovary okamžite prispôsobené na konzumáciu ako slanina, klobása, tlačenka… Tlačenku bolo treba upravovať, ale zase nie tepelne, len nakrájať na kocky, rozriediť ocot s vodu a nakrájať cibuľku. Hotovo – mňam! To bola moja dlhoročná poživeň až kým som nehral v istom nemenovanom seriály Profesionáli postavu, ktorá toto jedlo obľubuje. Prvá skúška, druhá, ďalšie, ostrá, a schuti, a schuti… To už nebolo z chuti… to bola robota. Odvtedy toto jedlo už tak často nemusím.
Takže sporák, aj keď je rovnako horúci ako pec, nad ktorou sa fúka sklo, vám nie je blízky?
Keď už som niekedy varil, tak niečo veľmi rýchlo a jednoducho. Polievky. Ale polievky také ČDD! Teda, čo dom dal. Keď bola cibuľa a mrkva, tak bola cibuľa a mrkva. Ak bol zemiak, tak aj ten a keď nebol, tak som nasypal rezance. A keď som nasypal rezance do polievky, lebo som nemal iný hrniec, tak tie boli na druhý deň väčšie ako tá polievka… ?
A čo ste varili v Tajomstve Kamily Magáľovej?
Bol to recept, ktorý som videl robiť Maja Miezgu. Je to taká fajnota. Na tenko som nakrájal na dlhé plátky anglickú slaninku, neviem prečo musela byť anglická, zrejme v našej je viac vody… Sušené slivky sa obalia slaninkou, urobí sa im taký kabátik a to celé sa prepichne špáradlom. Urobí sa 30, 40 kúskov, podľa toho, koľko sa vojde na jeden plech a koľko príde hostí. Plech treba trochu vymazať, rúru nastaviť na dvestovku a za pätnásť minút je hotovo. Medzitým sa rozmixuje smotana a niva, alebo iný modrý plesňový syr, pridá sa trošku masla a kto má rad pikantné, môže dať aj cesnak. A do toho sa opečené slivky namáčajú. Je to výborné keď sa niekto ohlási, že príde o pol hodinu na návštevu. Len ktovie kde sa podeli naše slávne Bystrické slivky…
A rád sa prizeráte, keď iní varia?
To hej, viac ma baví obdivovať chalanov keď varia. Robo Jakab si napríklad doniesol zo Španielska takú mega panvicu na pajlu pre pätnásť ľudí. A nedávno ešte väčšiu, na ktorej sa dá urobiť aj sto menších porcií… Rozdávali ju na vianočnom bazáre s Romanom Luknárom. Aj Majo Miezga je výborný kuchár, kuchyňa je jeho! Ja som ten lenivý, čo sa neučí. Polievku som sa naučil jednu a hotovo, na tej vyžijem.
Čo jete najradšej?
Polievku! U nás, keď sa varí polievka, tak plný hrniec, veľká kuchta. Najmä vývary a v nich veľa zeleniny, ale mám rád aj šalátovú a paradajkovú. Keď som za hranicami, vždy sa teším aká bude polievka, ale veľa krajín je nepolievkových, lebo im je tam veľmi teplo, tak polievky nevaria. Z domácich jedál mám najradšej horehronské guľky. Mäsko na kocky a vmiešať do haluškového cesta, vyvariť a na vrch slaninku. Keď sme to robievali doma, tak ich mama dala do jedného hrnca a kto si koľko uchmatol, toľko mal. K tomu kyslé mlieko, balada! Dajú sa robiť aj s kyslou kapustou. Keď sme išli ako chlapci rozhadzovať seno, už sme sa nevedeli dočkať keby ich starká s mamou donesú na lúku. Od šiestej ráno nám dosť vyhladlo. Ale ja som veľa nenarozhadzoval. Nos mi puchol ako dve paste, mal som alergiu, tak som zostával doma.
A ako sa cíti otec dvoch detí?
Mám pocit, že už sme naozaj rodina. Keď bol len Damianko, skôr to bolo ako experiment či ho dokážeme uživiť. Čítali sme literatúru, pozorovali ho, kontrolovali všetky jeho funkcie… Hovorí sa, že menšie deti, menšie problémy a badať to. Lebo keď zaplače Davidko, snaží sa upútať na seba pozornosť aj Damianko. Nedávno sa ku mne dostal obrázok, na ktorom bolo nakreslené dieťa s mamou a okolo dieťaťa veľa bublín s otázkami – mami kde mám toto… mami, čo je toto… A vedľa bol obrázok, na ktorom bol ocko, dieťa a iba jedna bublina – oci, kde je mami? Chvíľu na to, prišiel za mnou Damianko a spýtal sa ma. Oci, kde je mami…? Takže aj u nás je to tak, normálna rodina…
