Orientálny Marakéš sa stal synonymom pre lákavý, rozprávkový Orient. Mnoho ľudí si pod ním predstaví Maroko a často ho označujú za „červenú perlu“, pretože jeho architektúra dostala červenkastý nádych. Jeho panorámu dokresľujú zasnežené štíty Vysokého Atlasu a okrem toho, že je strediskom miestnych Berberov, patrí aj k najživším mestám celej severnej Afriky.
Poloha mesta pôsobí viac než vznešene. Na horizonte sa v rannom opare prebúdzajú kopce Vysokého Atlasu. Mešita s názvom Koutoubia pôsobí ako maják a jej obrovitánsky minaret sa dvíha nad mesto tak, aby ju každý videl a vedel kam treba ísť. Všade naokolo je plno datľových paliem. Podľa legendy totiž mesto založili obyvatelia z púšte, ktorí jedli veľmi často datle a kôstky z nich vypľúvali na zem. Typickým znakom mešity sú tri gule na vrchole minaretu. Najväčšiu z nich postavila manželka vezírov Jacuba al-Mansoura potom, čo sa previnila a počas ramadánu zjedla tri bobule hrozna. Na jej výrobu použila všetky svoje šperky. Park poskytuje príjemný chládok v tomto teple a tak sa človek môže nerušene dívať na tú nádheru. Kúsok od židovskej štvrte zvanej mellah stojí palác Palais el-Bahia. V 19.storočí ho postavil veľkovezír Ba Ahmed pre svoju obľúbenú ženu Bahiu, ktorá mu ako prvá porodila syna. Vnútro je posiate záhradami plnými stromov, voňavých kvetov pestrofarebných kvetov a zovšadiaľ sa vynárajú prúdy striekajúcej vody. Jeho krásu dotvárajú niekedy až neuveriteľné architektonické detaily. Arabskí majstri môžu byť právom hrdí na svoju precíznu prácu. Po stenách sa objavujú ozdobné arabské nápisy písané zlatou farbou, miniatúrne kvetinkové ornamenty, kruhy, polkruhy a geometrické útvary od výmyslu sveta. Z tejto oázy pokoja vchádzame do mediny. Odrazu sa naokolo rozprestrie odlišný svet. Na zemi je špina, všade je veľké množstvo ľudí a vo vzduchu sa miešajú vône so zápachmi. Ľudia posedávajú na prútených stoličkách a sledujú dianie naokolo. Tí, ktorí nečinne neposedávajú sú skrytí v prítmí svojich obchodíkov a pracujú. Či už sa jedná o kováčov, rytcov alebo obuvníkov, každému sa pod rukami mení surový materiál na krásny hotový výrobok. Pracujú ako ich to učili ich otcovia. Uličky bazárovej mediny vedú priamo do srdca celého Marakéšu. Toto pulzujúce miesto, tak dôležité pre život, nesie meno Jamma-el-Fna. Prischla mu prezývka „Námestie mŕtvych“, pretože kedysi tu prebiehali verejné popravy. Naokolo sú rôzne budovy, suveníry, kaviarne, banka či reštaurácie. V pozadí sa dvíha niekoľko minaretov. Pod slnečníkom sa krčia ženy maľujúce henou ozdobné ornamenty na telo, ľudia hrajúci na hudobné nástroje, píšťalky, krotitelia hadov, bubeníci. Všade sa ozýva krik, ktorý sa mieša s hovoreným slovom. Neuveriteľné. Fascinujúce. Na okraji námestia je niekoľko stánkov s pomarančovým džúsom. Stačí prísť k stánku a už predavač nalieva osviežujúci džús do poháru. Námestie vyzerá v noci inak. Je o mnoho príťažlivejšie a fascinujúcejšie ako cez deň. Do stredu námestia sa nahrnuli predavači so stánkami s jedlom. Dvíha sa odtiaľto oblak belasého dymu, ktorý pôsobí nádherne keď na neho dopadnú čiastočky svetla. Z každej strany sa ozýva hlasitá hudba. Pribudli stánky aj ľudia. Pri konci námestia posedávajú na zemi lekárnici, vyzerajúci ako šamani. Predávajú veľmi zaujímavé veci potrebné pre vykonávanie rôznych tradičných rituálov ako vypchaté jašterice, korytnačie panciere, malé sušené zvieracie hlavy, rôzne prášky a bylinky. V kruhu postávajú ľudia a sledujú vyprávača príbehov. Je to zaujímavé počúvať, aj keď človek nerozumie. Starý muž oblečený v čiernom rozhadzuje rukami a mení intonáciu hlasu, ktorá každého do príbehu vtiahne. Vedľa neho vydáva partia bubeníkov pravidelné rýchle rytmy a miešajú ich s príťažlivým spevom. Neskutočné miesto ako vystrihnuté z rozprávky o Oriente.
FOTO:Tomáš Kubuš
