Keď niekto vidí cupotať rezkým krokom prvú dámu slovenského divadelníctva – Marínu Kráľovičovú, len ťažko uverí, že vo štvrtok 7. Júna oslávi neuveriteľnú 90-tku. A už vôbec si nik nedokáže predstaviť, že niekto prekoná roky, ktoré strávila v Slovensko národnom divadle – 72. sezónu ťahá a neustále túži po nových postavách a premiérach. Strach a trému nikdy nepoznala, napokon akoby inak ani nie osemnásťročná dievčina so štyrmi triedami meštianky a praxou predavačky a holičky dokázala ísť na konkurz do divadla? Andrej Bagar mal vtedy dobrý nos, keď ju neskúsenú „Marku z Čárú“ ako o sebe hovorí, prijal. Zobrali ju a urobili dobre. Keby nebola herečka, venovala by sa móde, ktorá je jej veľkou vášňou a jej krédo je – žena musí dobre vyzerať aj v truhle.
Prezraďte, ako sa cítite a je to naozaj len číslo?
Je to len číslo, aj keď poriadne vysoké. Hovorím však, kým mi to v hlave myslí a nohy chodia – je to fajn. Denne sa učím ako malé dieťa.
Napríklad?
Stále hrám v divadle, chodím recitovať, na besedy s mladými, starými… a na to všetko sa treba pripraviť.
Recept ako je možné sa v deväťdesiatke udržať v takejto skvelej fyzickej i psychickej koncícii – existuje?
Treba byť „ze Záhorá“ a jesť „zelé“ (smiech). Stále chodím do Čárov, aby som mala zásoby, ale už nie vlakom, lekárka mi zakázala, musím povedať starajú sa o mňa. No a psychika, ja si to neuvedomujem, ale myslím si, že treba byť optimista. Ak človek aj má nejaký talent, nemá myslieť len na kariéru, ale aj na radosť. Ak nie ste optimista, vrásky sa prejavia na duši a potom aj na tvári. Viete, ja si tykám aj s najmladšími kolegami, deti a vnúčatá ma oslovujú Marína a toto všetko sú maličkosti, ktoré vás udržujú v kondícii.
Čo vám spôsobuje radosť každý deň?
Ako si ráno zájdem kúpiť noviny, teším sa na svojich divákov, na to, že v divadle nemusím byť Kráľovičová, ale niekto iný. Veľmi ma bavia tie premeny a životy mojich postáv. Mám radosť aj z toho, že som naozaj nikdy nepotrebovala záskok a veru hrala som aj v horúčkach, ale divák si kúpil lístok, chcel vidieť Marínu, nemôžem ho sklamať. Naopak, diváci ma zase dobíjajú energiou, je to vzájomná chémia, ktorá roky funguje.
Momentálne je ktorá postava z toho množstva, najbližšia vášmu srdcu?
Hrám popri hlavnej postave, ktorú stvárňuje Zdenka Studenková – Leni, svoju rolu a krásna je nielen moja rola, ale celá hra. Skutočne. Už sme boli s ňou v Turecku aj v Izraeli, vo Viedni, v Prahe, stále ju s úspechom hráme aj doma.
Nebojíte sa cestovania, lietania?
Nie, veď dnes má skoro každý aj u nás doma zbraň, hovorím tomuto obdobiu tretia svetová, aj keď skrytá. Ale samozrejme napadne mi myšlienka – nevrátim sa domov v cínovej truhle? (smiech). Stať sa môže všeličo, ale na čo to privolávať? Preto sa teším každé ráno, keď sa zobudím – čo nové sa ešte naučím, akých úžasných ľudí stretnem zase, a naozaj denne stretávam ľudí, ktorí ma poznajú, prihovoria sa mi, porozprávame sa, a niekedy aj keď sa trebárs nepoznáme. O to milšie sú stretnutia so známymi, s ktorými pospomíname na kadečo. Takže ja sa skôr zaoberám takýmito myšlienkami ako strachom, čo bude?
K vášmu veku už patria aj nejaké boliestky, čo najviac neposlúcha?
Ramená. Ako decko som sa navláčila noší, viete batohov, a keďže som mala asi 20 kilogramov, aj vpredu som mala jednu, aj vzadu, aby som sa neprekopŕcla.
Zrejme ten ťažký dedinský život stál za to… dal vám základy pevného zdravia a dobrej kondície.
A samozrejme pešo som chodila do Šaštína z Čárov do školy 5 klometrov každý deň tam a späť, lebo autobus nechodil a vždy som utekala. Ráno do školy, aby som stihla vyučovanie a po vyučovaní domov, aby mi súrodenci „nezožrali“ celý obed, bolo nás doma päť, tak sa mi niekedy aj neušlo.
Ako to máte dnes so stravovaním, hovorí sa, že človek vo vašom veku skôr zobe ako vrabec akoby jedol…
Ja sa najem dosť aj s chuťou, ale predstavte si, koľko sa nabehám, aké obrovské je nové divadlo oproti starému, alebo martinskému divadlu. Tam je chodieb, kým sa dostanem do šatne, zo šatne na javisko… Okrem toho chodím na siedme poschodie pešo, som rada, že chodím, čo ja budem vyčkávať na výťah? Radšej vybehnem.
V rámci osláv jubilea presne v deň narodenín bude vo vašom materskom divadle SND v Bratislave slávnostný večer, na čo sa najviac tešíte?
Vôbec neviem čo mi pripravia, hoci pre mňa by bolo najkrajšie, keby bola nová premiéra, nech zase jeden večer nemusím byť Kráľovičová.
Čo sa vám nepáči na tom byť Marína Kráľovičová?
Viete, za postavu sa skryjem, ale ako Kráľovičová nikdy neviem, čo môžem čakať, či mi niekto nedá „po papuli“, či ma niekto neokradne, nevytopia ma susedia, ten reálny život je plný nástrah. A v postave si užívam nikoho iného…
Anna Olvecká
