Severoafrické Maroko musí bezpodmienečne nadchnúť každého, kto sa v ňom ocitne. Starobylé uličky historických miest, staré mediny, nekonečné bazárové štvrte, exotika Orientu, vysoké hory, hlinené pevnosti a aby to nebolo všetko, tak východ krajina zaberá čarovná Sahara. Jej meno predstavuje dobrodružstvo a Maroko to vie. Niekoľko mestečiek je roztrúsených v rozpálenej krajine, no najkrajšími sú zlaté pieskové duny menom Erg Chebbi. Tu sa dá zažiť tá pravá, rozprávková Sahara.
Mestou Erfoud je posledným väčším mestom pred širokou pustatinou, kde na prvý pohľad končí život. Preslávili ho ďatle, ktoré miestni ospevujú ako „najsladšie v celom Maroku“. Ulice sú plné prachu, vzduchom poletujú ostré pieskové zrnká a ľudia sa nikam neponáhľajú. Aj v tejto horúčave na konci sveta si zachovávajú svoj neodmysliteľný úsmev na tvári. Domy lemujúce hlavné námestie sú sfarbené do oranžovo-červenej farby ostro kontrastujúcou s celým zaprášeným okolím. Starí muži oblečení v typických kaftanoch so šatkou na hlave horlivo diskutujú na rohu ulice. O niekoľko krokov ďalej sedí ďalšia skupinka mužov na zemi plnej odpadkov a rezignovane odpočívajú v tieni. Práve tu pulzuje bazárová časť mesta a tak sa zovšadiaľ ozývajú hlasy a zvuky. Pár kilometrov od značky, ktorá ukazuje na koniec mesta to vyzerá viac než zaujímavo. Množstvo čiernych kamienkov pokrýva zlatistý piesok. Toto ešte nie je pravá púšť, ale hamada, jej okraj. Neďaleké kopce sú preplnené skamenelinami a kto sa nimi túla, ten určite nejakú nájde. Akoby tu boli všade a stačí len zakopnúť a človek objaví kameň s odtlačenou maličkou ulitou. Nespevnené cesty sa ponárajú hlbšie do púšte a všade naokolo je len piesok a piesok. Saharská oblasť však nie je bez života. Raz za čas sa objavia malé šedivé dedinky. Všetky domy sú postavené z nepálenej hliny sfarbenej do zvláštneho odtieňa červenej. Z piesku sa vynára púštny hrad. Tu v strede ničoho môže pôsobiť ako neželaná fatamorgána. On tam však naozaj je! Stavbe z hliny dominujú zaujímavé vežičky, za ktorými sa krčia zelené stromy. Za touto oázou pokoja sa k nebu dvíhajú niekoľko metrové zlatisté pieskové duny. Z Khamilie je to už len kúsok k známym pieskovým dunám Erg Chebbi. Vonku je „peklo“, tak celkom dobre padne posedenie v klimatizovanom prostredí s pohárom mätového čaju. Všade naokolo pobehujú usmievaví Berberi a v modrej farbe zahalení Tuarégovia. Duny vyzerajú rozprávkovo. Toto nie je obyčajný piesok. Je nádherný. Žlto-červený. Saharský. Tieto prívlastky ho robia exotickým, možno exotickejším ako v skutočnosti je, ale to človek nevníma. Všetko čo ho teší je, že sa konečne preháňa cez malé i veľké pieskové kopčeky. Na začiatku sú menšie duny, ktoré sa každým ďalším metrom v púšti zväčšujú. Piesok je na dotyk veľmi jemný. Na vrchole duny sa zo zrniek vyskladal jemný piesočný hrebeň. Otváram oči, zatváram a znovu otváram, aby som sa uistil, že to čo vidím je skutočné. Slnko začína klesať a odtiene mnohých príjemných farieb sa prechádzajú po piesku. Ktorý z nich je ten najkrajší? Na to nevie odpovedať nikto. A aby bol tento obrázok dokonalý, raz za čas sa z duny vynorí Tuarég v modrom hábite vedúci stádo tiav. „Alžírsko je vzdialené cez púšť len 30 kilometrov“ ukazuje Tuarég smerom do strácajúceho sa piesku na horizonte. Na púšti sa na večeru podáva tradičné berberské jedlo zvané kaliya. Pripomína vajcovú omeletu s baraním mäsom a zeleninou. Pre chuť ju posypú zvláštnym exotickým korením. K večeri s podáva sladučký mätový čaj, ktorý tu považujú za národný nápoj. Jediné svetlo vonku vrhá obrovský strieborný mesiac a jediný zvuk rozliehajúci sa okolím je rytmické bubnovanie berberských bubnov.
Text a foto pripravil: Tomáš Kubuš
