Jeho vysoká štíhla postava, jemné spôsoby, ušľachtilé pohyby, mu vyslúžili titul aristokrat slovenského a nebojme sa povedať i českého divadelného sveta. Dopomohlo mu k tomu aj množstvo postáv, ktoré sa pohybujú okolo čísla 150. Do bratislavského SND, kde pôsobil dvadsať sezón sa dostal doslova cez Košice, kde účinkoval po skončení VŠMU v roku 1964. Neľahký osud syna veľmi uznávaného herca Mikuláša Hubu mu dlho strpčoval život, no Martin Huba napokon uspel a vyslúžil si uznanie nielen ako herec, ale aj profesor a režisér, či už v opere a činohre bratislavského SND alebo Shakespearovských slávností v Prahe. Menovať postavy v českých filmoch by bolo nadlho, tak aspoň zopár, Fany, Kuře melancholik, tragikomédiu Musíme si pomáhat, ktorá sa prebojovala až k nominácii na Oscara, Horem Pádem, Krev zmizelého, Štěstí či Šílení. Mal česť zahrať si i „tatíčka Masaryka“, kde ocenili diváci neuveriteľnú podobnosť.
Vaša prvá reakcia, keď ste sa dozvedeli, že budete odhaľovať kachličku s vaším menom na Chodníku slávy pred Mestským divadlom POH v Bratislave?
V hlave sa mi vynorila otázka, či si to zaslúžim. A samozrejme hneď aj mená, koho by som odporučil, aby sa objavil na našom Chodníku slávy.
Tak skúste…
Je ich neúrekom, naozaj máme velikánov, ktorí, žiaľ, nemajú to šťastie ako ja. Či je to Ctibor Filčík, Ivan Mistrík, Ivan Rajniak…
…prípadne váš otec Mikuláš Huba. Žiaľ, títo páni sú už po smrti…
Princíp In memorian by tiež nebo zlý, sa domnievam, aby sa nasledujúcim generáciám pripomenuli mená ľudí, ktorí tu niečo dokázali, zanechali, niečo reprezentovali, by stálo za to.
Dnes je však váš deň. Kto sa zaujíma o filmové dianie, nemôže si nevšimnúť, že česká filmová kinematografia vás prezentuje viac ako slovenská, pociťujete to aj vy tak isto?
Pociťujem, nepociťujem, je pravda, že viac zásadnejších postáv a filmových rolí som natočil v susednom Česku. Ako herec viem posúdiť, ktorá tá práca je masívnejšia, a ktorú som robil radšej. Témy boli skutočne zaujímavé, pestré a pre herca atraktívne. Nikdy som to však nejako nacionálne neriešil.
Krivda voči slovenským filmárom z vašej strany nehrozí…
Nie, herec je dáma, ktorá čaká na vyzvanie do tanca, do Česka ma pozvali a tam som si zatancoval (úsmev).
Ako vašu výraznú televíznu rolu som zaevidovala prácu v päťdielnom filme Straty a nálezy, kde ste si zahrali postavu doktora, nie príliš sympatickú a kladnú. Ešte aj vaše zoznamovanie bolo interesantné – Krásny, doktor Krásny. Kukura, Kňažko, Magda Vášáryová, ako si spomínate na túto postavu?
V tom čase bol seriál nóvum a toto bol miniseriál – päť častí. Inak som rád, že osud mi umožnil vyhnúť sa seriálovým postavám, aj keď nikomu nič nezazlievam. Napokon, bohvie čo by som robil, keby som nerobil čo robím (úsmev), takže doktor Krásny vo mne evokuje hlavne spomienku, že je to jediný seriál, v ktorom som účinkoval.
Iste nie je ľahké pokračovať v povolaní, kde dominuje otec. Mikuláš Huba – skvelý herec, silný muž, silný hlas, prenádherná ľúbozvovučná slovenčina… bolo ťažké vymaniť sa z nálepky „syn“ herca Hubu?
Nebolo to jednoduché, istý čas trvalo, kým sa mi to podarilo, kým som presvedčil, že nie som len syn, ale na strane druhej ďakujem osudu, že ma to svojím spôsobom „zakalilo“. Celá generácia môjho otca, aj pri stigme protekčného dieťaťa, boli veľmi vecní, charakterní a ako dnes vidno – ustál som to.
Aj máte zafixované, kedy sa to asi zlomilo, v ktorom čase, prípadne ktorou postavou, že pochopili, však ten mladý Huba nie je zase celkom márny?
Bolo obdobie, kedy som pocítil, že ma ľudia začínajú vnímať ako naozajstného herca, ale priznám sa, netuším, ktorou postavou to bolo,skôr by som to datoval do rokov 1981-1984.
Postavu Masaryka nedávno stvárnil v rovnomennom filme Karel Roden, vy ste však boli prvý…
Dlho som študoval Masaryka a výzva bola i v tom, že bol polovičný Slovák. Priznám sa trvalo dlho, kým som sa ako Masaryk odvážil pred kameru, o to viac ma tešia ohlasy. Prepáčte, ale teraz už musím ísť…
Anka Olvecká
