Štyri marocké mestá na svojich pleciach nesú prívlastok „kráľovské“, no Meknés je spomedzi nich najmenej známy. Človek netuší, prečo tomu tak je, pretože ako náhle sa ocitne v starom meste neďaleko obrovských hradieb, ktoré nechal postaviť panovník Mulaj Ismajl, získa očarenie z marockého mesta. Krásne bazárové uličky, mauzólea, mešity a zaujímaví ľudia, to všetko predstavuje tajomný Meknés.
Ťažko povedať ako by vyzeral Meknés, ak by sa ho neujal alavitský panovník Mulaj Ismajl začiatkom 18.storočia. Vzal mesto, ktoré tu bolo a pretvoril ho na svoj obraz. Nechal okolo neho postaviť dlhokánske, 20 kilometrové hradby, ozdobili ich honosnými bránami a postavil najväčšie konské stajne celého kráľovstva. Sen o tom, že by sa Meknés stal najkrajším mestom sveta sa skončil s posledným výdychom Mulaja Ismajla v roku 1727. Akoby sa niekto chcel pomstiť za roky jeho krutovlády a krátko na to zasiahlo mesto silné zemetrasenie po ktorom ostalo mnoho ruín a mnoho mŕtvych. Najrušnejší život sa v Meknése odohráva v okolí najznámejšej brány Bab el-Mansour. Je najväčšou zo všetkých brán, ktoré kedysi viedli do starého mesta a jej stavbu dokončil až syn Mulaja Ismajla, Abdalláh v roku 1732. Dnes je symbolom kráľovského mesta a námestie el-Hedím ležiace naproti je tým pravým srdcom Meknésu. Ak človek príde skoro ráno môže sledovať ako sa Meknés po noci pomaličky, ale isto prebúdza. Námestie el-Hedím je ešte prázdne a obchodníci sa nepretrhnú, kým pootvárajú svoje obchodíky. Z malých pekárničiek sa začína rozlievať vôňa pečiva a sladkých palaciniek či dokonca chrumkavých bagiet. Francúzsky vplyv sa z Maroka nestratil ani po toľkých rokoch samostatnosti. Vedľa hlavnej cesty je pri sebe niekoľko menších kaviarničiek, kde už posedáva viacero mužov. Najkrajší ranný rituál predstavuje mätový čaj alebo typická káva s mliekom. Voňavý čaj s ponorenou vetvičkou mäty a niekoľkými lyžičkami cukru je nápoj, ktorému sa nedá v Maroku vyhnúť. Niektorí turisti sa vyštverajú hore do kaviarne s panoramatickým výhľadom a sledujú celé okolie s bránou z vtáčej perspektívy. Skutočný život však pulzuje v uličkách za námestím. Predavači tu v Meknése nie sú dotieraví ako v Egypte, hoci by najradšej predali všetko čo majú. Neďaleko vytŕča nad domy niekoľko hranatých minaretov, ale sú utopené v spleti starých uličiek. Jeden z nich patrí Veľkej mešite ležiacej vedľa medresy Bou Inania. Dokončili ju ešte v 14.storočí a medresa plnila funkciu náboženskej školy, kde sa však žiaci učili nielen náboženstvu, ale aj mnohým iným dôležitým veciam. Na konci námestia postávajú obchodníci, ktorí nemajú vlastné obchody, ale predávajú okoloidúcim svoj tovar priamo zo zeme. Na arabskom trhu sa dá zažiť hocičo. Z ampliónov minaretu sa ozve hlas muezzína a pár starčekov pridá do kroku, aby stihli poobedňajšiu modlitbu. Pred prepychovým mauzóleom, kde je Mulaj Ismajl pochovaný, pobehuje typický predavač vody v červenom hábite, ktorý bol kedysi živou súčasťou marockých miest, no dnes skôr pózuje ojedinelým turistom. Bránu zdobí zaujímavé vyrezávanie do kameňa a ako náhle človek vstúpi dnu, môže sa započúvať do ticha. Vonku trúbia autá, mikrobusy, všade dolieha hluk ulice, ale za bránou je to odrazu iný svet. Podlahu pokrývajú tisíce kachličiek vytvárajúcich mozaiku a steny sú zladené do príjemnej, oku lahodiacej žltej farby. Nikde žiaden nábytok, alebo zbytočnosti, len prázdne miestnosti naplnené pokojom. Za nádvorím s fontánou je vstup do samotnej hrobky. Červené koberce splývajú do jednej veľkej masy a nad nimi sú zo stropu spustené nádherné bronzové lampy. Oblúky, stĺpy, vyrezávaná výzdoba do snehobieleho kameňa miestami pripomína prezdobené paláce arabskej Andalúzie alebo Palác Bahia v Marakéši. Meknés dokonale vie ako naservírovať svoje tajomstvá.
FOTO: Tomáš Kubuš
