Vystupovala som pod mnohými menami, hoci vy ma poznáte ako Milady de Winter: nemilosrdnú zvodkyňu a vedľajšiu postavu v legendárnom príbehu Troch mušketierov.
Všetci však vieme, že históriu písali muži a tí sa často mýlia. 
Takže skôr než ma odsúdite, dovoľte mi, aby som vám prezradila, ako sa z obyčajného dievčaťa z vidieka stala najobávanejšia žena v celej Európe – terč nenávisti, meno, ktoré sa šepká len so strachom alebo s odporom. Nechcem, aby ste ma mali radi. Potrebujem si očistiť meno. Konečne nastal čas, aby som vyrozprávala svoj príbeh. Pravda nie je príjemná, ale určite je zaujímavá.
Autorka o knihe:
Milady takmer nevznikla – jednoducho preto, že keď som dostala tento nápad, nemohla som uveriť, že ho nikto predtým nezrealizoval. Veď Milady de Winter je kultová záporáčka, postava, ktorej sláva sa vyrovná aj samotným trom mušketierom. Ako je možné, že neexistuje kniha, ktorá by rozprávala jej príbeh?
Zvyčajne nemám rada romány, ktoré si požičiavajú postavy iných autorov, ale v prípade Milady som sa rozhodla urobiť výnimku. Po prvé, príbeh bol príliš šťavnatý na to, aby som si ho nechala ujsť! A potom, spolu s mušketiermi Milady zmazala hranicu medzi fiktívnou a historickou postavou.
Keď som začala s týmto projektom, mnohí ľudia, s ktorými som sa zhovárala, verili, že Milady de Winter je skutočná osoba. Je to prirodzené. Fiktívne postavy sa stali súčasťou našej kultúry a v knihách sa vyskytujú spolu s tými skutočnými, akými boli kardinál Richelieu či Anna Rakúska.
A tak som sa pustila do opätovného čítania románu Alexandra Dumasa Traja mušketieri, ktorý som nečítala od strednej školy. Využila som pútavý preklad Richarda Peveara z roku 2006… a bola som ohromená tým, čo som zistila…
V tomto románe s dvoma časovými líniami môžete vidieť, ako sa z Milady v rokoch jej formovania stáva komplexná, silná žena – taká, ktorá je schopná vytvoriť si svoj vlastný príbeh, bez ohľadu na zámery Dumasa!
Úryvok z knihy:
1615
M yslím, že môj otec, lord Paget, nemal ani tušenie, že má dcéru, kým som sa nestala ženou. Dovtedy som preňho nebola užitočná.
Mama ma vychovávala na našom vidieckom sídle neďaleko Yorkshiru, v ponurom
a krásnom kraji, ktorý som tak milovala. Keď si spomínam na rodný príbytok, nevybavím si hodovnú sálu ani maminu prepychovú spálňu, ale skôr dieru na hradnom cimburí, akúsi kotvu v šírom priestore. Maman a ja sme trávili všetok čas vonku. Neznášala steny. Raz mi povedala, že každý má v živote dosť okov aj bez toho, aby k nim pridával ďalší kameň
a vápno.
Dala mi meno Clarice, krajšiu verziu rodinného mena Clarick, ktoré sa po stáročia používalo pre chlapcov aj pre dievčatá. Keď som sa prechádzala alebo jazdila po vidieku, ľudia
z Yorkshiru ma zvykli volať lady Claricková. Nesnažila som sa ich opraviť, Yorkshirčana nezmení nič.
Keď som nebola s mamou, vystrájala som s deťmi z hradu. Vďaka klebetám som vedela, že niektoré z nich sú moji nevlastní súrodenci – návštevy lorda Pageta boli síce vzácne, ale zato mimoriadne plodné. Behávali sme po vresoviskách a spoločne skúmali jaskyne v údolí. Mojím najväčším hrdinom aj rivalom bol Denys, o niečo starší syn sokoliara. Bol dokonca odvážnejší ako ja a raz sa na dva dni stratil v útrobách jednej z jaskýň.
Hoci som sa mohla voľne hrávať s deťmi, maman starostlivo sledovala, či som nepochytila ich severský prízvuk. Nikdy ma neudrela, dokonca na mňa ani nezvýšila hlas bez ohľadu na
to, čo som vyviedla, keď som však použila nespisovný výraz, varovne zodvihla obočie
a rýchlo som sa opravila. Dohliadala na to, aby som hovorila vznešenou dvornou angličtinou, alebo elegantnou francúzštinou jej vlasti.
Keď mali kamaráti osem či deväť rokov, pridelili im prácu na poli, v stajni alebo
v domácnosti. Keď som nad ich osudom nariekala pred maman (musím priznať, že s nádychom nadradenosti, vzhľadom na svoju slobodu), dostalo sa mi odpovede,
že v každej službe je ušľachtilosť. Len si buď istá, že slúžiš iba tomu, čo si sama vyberieš.
Potom bola mojou spoločníčkou väčšinou len maman. Stále som sa stretávala s Denysom, lebo mama rada trávila čas s jeho otcom, starým sokoliarom. Mal francúzsky pôvod ako
ona sama a po svadbe s ňou odcestoval do novej domácnosti.
Hrad bol len žalostným pozostatkom toho, čím býval kedysi, a naše sokoly a jastraby boli staré a sotva sa odlepili od zeme.
Napriek tomu sme boli jednou z mála rodín bez vojvodcovskej hodnosti, ktoré vlastnili samičku loveckého sokola (hoci napoly plešatú a slepú), a vzácnych vtákov sme zo zvyku chovali ako vo vatičke…
Zdroj: Fortuna Libri