Milan Sládek oslávil 23. februára neuveriteľnú osemdesiatku. Čulý, čiperný rodák zo Streženíc je autorom, režisérom, pedagógom, divadelným manažérom, tvorcom masiek, umeleckým rezbárom, výrobcom bábok a maliarom. Skutočne bohatá umelecká cesta.
Vyzeráte fantasticky, je to aj preto, že väčšinu života mlčíte, hovorí sa, že ticho lieči..
Na javisku som ticho, ale mimo neho rozprávam dosť, takže je to vyvážené, tam spustím verbálnu riavu. Mám taký vzor – japonský tanečník Kazu Ohno začal svoju kariéru, keď mal 72 rokov. Mal som ho ako hosťa na festivale, to mal 74 rokov, a potom 82-ročného. Obdivoval som u neho vnútornú silu, už zomrel ako 103-ročný. Dôležité je čo sa deje vo vás vo vnútri, spojiť s tým čo dávame von.
Na strednej škole ste študovali rezbárstvo, ktoré ste docenili až neskôr slovami, že paradoxne vám pomohlo pri pantomíme…
Pomohlo mi v tom, že som bol praktický, vraveli mi, si rezbár urob si sám. Keď ide o masky, výtvarné umenie, ale priamo aj o moju hru, rezbárstvo a sochárstvo ma veľmi ovplyvnili aj čo sa týka hereckého umenia pantomímy. Naučilo ma to pracovať s priestorom.
Čakajú vás predstavenia, ktorými oslávite narodeniny, ale predsa nejaký projekt vám už blúdi mysľou?
Hovoril som si, že musím zájsť za nejakým psychiatrom, nech mi uzatvorí v hlave kreativitu. Môj najnovší projekt bude mať premiéru v Banskej Bystrici 8.júna – téma je Alexander Dubček a volá sa to Dubčekova jar. Vyjadrujem týmto dielom obdiv človeku, ktorý mal odvahu v dobe, kedy to bolo nebezpečné. Nebude to životopisné ani žurnalistické, nazval som to scénická báseň. Asi dvojhodinové predstavenie, kde budú aj televízne klipy, čierne divadlo, poetická pantomíma, skupinová pantomíma, takže veľký rozsah na javisku.
Pod pantomímou si väčšinou človek predstaví paródiu, humor, zábavu, ale vy vnášate do nej vážne témy ako bibliu, Antigonu, Dubčeka…
Záleží ako využijete mantinely, ktoré tanec a pantomíma ponúka. Niekedy tragické veci môžu byť komické a naopak. Rád sa pohybujem v tomto rozmedzí. V Mníchove som robil nedávno Krížovú cestu a pán farár tam mal problém, myslel si, že budem šaškovať na javisku, ale potom bol príjemne prekvapený s akou vážnosťou sa dá téma poslednej cesty osobnosti, ktorá bola presvedčená o svojej pravde, o Ježišovi, spracovať v pantomíme. Priznám sa, robí mi to dobre, keď sa môžem dostať do týchto polôh.
Postava Kefku z vašej mladosti zohrala mimoriadne dôležitú úlohu vo vašom živote, ako sa na Kefku pozeráte spätne?
Prišlo obdobie, kedy som mal pocit, že je smiešne, aby som stále používal termín Kefkove pantomímy, ale práve Kefka dával istý pohľad na témy. Napríklad, keď som robil Dona Chuana bol to Kefkov Don Chuan. Naproti tomu Carmen bola už len Carmen, ale Kefka jej dal podobu, akú mala. Všade je prítomný, je to moje druhé JA. Schovávam sa za neho a hovorím prostredníctvom neho veci, ktoré by som si inak nedovolil povedať. Čiže všetky drzosti hovorí Kefka.
Ovplyvnila vás kniha Františka Kožika Najväčší z Pierotov, ktorý napísal o mímovi českého pôvodu Jeanovi Gaspardovi Deburau – koľko ste mali rokov a ako ste sa k nej dostali?
Mal som pätnásť rokov, našiel som ju v knižnici, kde som siahol práve z množstva kníh po tejto. Bol som z nej úplne vedľa, stala sa mojou bibliou na celý život. Keď bola preložená do slovenčiny, pán Kožík mi ju dokonca venoval. Sestry mi ušili kostým Pierota, spolužiakov na ŠUP-ke som otravoval svojimi prvotinami, museli sa na ne pozerať. Neskôr som sa s Františkom Kožíkom osobne zoznámil a potešil ma od neho list, kde ma označil za pokračovateľa Deburaua. Uznanie od takej osobnosti a spojenie s ďalšou je veľmi lichotivé.
Koľko predstavení zhruba mávate, ako často?
Do roka asi 25.
Napriek tomu, že sa blížia oslavy vašich narodenín, vaša rodná republika sa na nich nepodieľa, nepodieľala sa ani na zakladaní divadla Aréna. Zanadávate si občas preto?
Nie. Myslím si, že to nie je škoda pre mňa, ale pre tú republiku. Niekoľkokrát som bol pozvaný na pražskú AMU, aby som besedoval so študentami, je tam divadelný archív, kam dodávam materiály, takže to vnímam ako zločin na mladých ľuďoch. Nikoho nechcem dirigovať, ani sa pasovať do vzoru, ale možno by som vedel v niečom pomôcť. Talenty na Slovensku sú nesmierne veľké, v Soule sme hrali s kolegami Figarovu svadbu a dirigent sa díval na mojich kolegov, že akí krásni ľudia.
Nazrime trochu aj do vášho súkromia. Prezradíte nám ako ste sa zoznámili so svojou japonskou manželkou?
Myslím si, že dôležitejšia je moja práca ako môj súkromný život, ale s manželkou sme spolu tridsaťpäť rokov, syn má 33. Študovala v Nemecku dejiny umenia, bola tam skôr ako ja. Keď som dostal pozvanie do Japonska, japonsky denník vyslal redaktora do Nemecka, aby so mnou urobil rozhovor, ona prekladala, zároveň mi hovorila o Japonsku, na čo si mám dať pozor, čo by som mal vidieť a zažiť. Slovo dalo slovo, padli sme si do oka…
S manželkou hovoríte po nemecky, nenaučili ste ju po slovensky? A ako hovorí syn?
Manželka zlyhala, pretože syn hovorí veľmi dobre po slovensky, ale po japonsky síce rozumie, ale moc nehovorí. Doma hovoríme po nemecky.
Syn si s vami zahrá predstavenie, je tiež mím a ide vo vašich šľapajach?
Nie, nie, ja ho od toho odhováram. Syn a otec majú medzi sebou aj problémy, aj my ich máme, ale to je v poriadku. Našiel som jednu klauniádu, čo sme spolu robili, keď mal deväť rokov, bol v tom úžasný. Len potom ochorel, dva roky bol mimo a má väčší záujem o film, takže jeho cesta bude filmárska. Vďaka môjmu povolaniu a umeniu vidí aj nové možnosti stvárňovať veci vo filme neverbálne.
V profesijnej oblasti vám bolo nadelené pozornosti ako ste spomenuli, predsa máte aj vy niečo, čo sa vám ešte nesplnilo a túžite po tom?
Bojím sa robiť si nejaké plány, nechávam sa prekvapovať čo príde. Jedným z mojich kréd v živote bolo, čo som niekde čítal, že ak príde šťastie, treba byť pripravený prijať ho. Neočakával som, že príde inštitúcia – Goetheho inštitút, ktorá ma bude 25 rokov naháňať po svete a stalo sa. Priznám sa, keď prišli skromne za mnou, že by ma chceli predávať do sveta, ani som nevedel čo je to za inštitúciu, a pripravili mi krásne chvíle. Vďačím im za celosvetovú popularitu, lebo ma vedeli veľmi profesionálne predať. Zažil som tlačovú konferenciu v južnej Amerike, kde bolo viac ako sto žurnalistov. V Japonsku, kde sa netlieska, čakalo na mňa dvesto ľudí, len aby ma zblízka videli, dotkli sa ma… Neviem, po čom by som, okrem zdravia, mal ešte túžiť…
Text a foto: Anna Olvecká
