Blížia sa Vianoce. Hostinec v srdci yorkshirských močarísk sa stane nečakaným útočiskom pre šesť ľudí, ktorí hľadajú úkryt pred snehovou búrkou. Mary už štyri roky túži, aby sa do nej jej šéf Jack zaľúbil, no on ju vníma iba ako asistentku. Spojí ich zlé počasie a dostane Mary šancu, na ktorú čakala?
Bridge a Luke sa majú stretnúť, aby podpísali rozvodové papiere. Spoločné chvíle v malej dedinke v nich však vyvolajú priveľa príjemných spomienok – a lásky? Charlie s Robinom sú na ceste do luxusného hotela v Škótsku, kde majú prežiť výnimočné Vianoce. Vynahradí im starý hostinec drahú dovolenku a splní sa im, v čo dúfajú?
Ako spoznať, kedy ostať a kedy odísť, kedy hranice tolerovať a kedy ich posúvať?
Nechajte sa očariť príbehom o priateľstve, o láske, o smiechu, o koláčoch a o kúzle Vianoc.
Ukážka z knihy:
Navrhla, aby sa stretnutie konalo v elegantnom hoteli na vidieku, dostatočne blízko A1-tky, no zároveň mimo rušných vozoviek. Nepamätala sa, či hotel vybrala preto, že začiatku konca rozvodového konania by dodal punc honosnosti, alebo preto, že bolo treba vyvinúť snahu, aby sa doň človek dostal. Bridge sa po troch dňoch vracala domov z regiónu Scottish Borders, kde bola na obhliadke spustnutých nehnuteľností. Luke bol na mítingu na východnom pobreží. Hotel bol presne na pomedzí ich trás, uprostred cesty číslo dvadsaťtri. V zaneprázdnenom vesmíre už takmer bývalých manželov sa planéty pohybovali po dokonale vymedzených dráhach.
Stretnutie malo trvať nanajvýš päť minút – len podpíšu hárky papiera, vymenia si ich a odovzdajú právnym zástupcom. Poprajú si veselé Vianoce, Bridge sa vráti
do Derby a Luke sa vydá na cestu cez pohorie Penniny. Prebehne to ľavou zadnou.
„Rokovania“ o bezbolestnom ukončení manželstva doteraz neprebiehali hladko. Takmer päť rokov na seba prskali a hašterili sa, aby sa uvoľnili z puta, ktoré ich zväzovalo. Do mobilu si vykrikovali urážky, atakovali sa mrazivými aj horúcimi
e-mailmi s množstvom výčitiek, dožadovali sa vyhlásení, informácií, účtov, správ.
Ani jeden z nich našťastie nebol taký hlúpy, aby si najal právnika, ktorý by zaňho viedol väčšinu bitiek, inak by už dávno skrachovali. Vybavovanie účtov tvárou v tvár si však vybralo svoju daň a im došli sily. Predbežná zmluva bol Lukov nápad. „Pozri, Bridge, teraz máš v živote Bena a ja zas Carmen, takže to ukončime pre ich dobro aj pre naše a poďme ďalej,“ stálo v e-maile. „Požiadaj právneho zástupcu, aby spísal zmluvu s vyjadrením, že súhlasíš s rozvodom dohodou,
a podpíš ju. Ja požiadam svojho o to isté a zmluvy si vymeníme. Aby si mala dušu na mieste, podpíšeme ich jeden pred druhým a za celým týmto nezmyslom dáme bodku.“
Súhlasila. Netúžila ho vidieť, no zároveň túžila.
„Dor…!“ Potlačila nadávku, keď kútikom oka zachytila obrazovku satelitnej navigácie, ktorá uvádzala, že do cieľa zostáva ešte dvadsaťšesť kilometrov. Ako to, že ich pribudlo, keď len sto metrov predtým navigácia ukazovala deväť? Nebolo možné, aby zdolala tých deväť, tobôž nie dvadsaťšesť. Mala dojem, akoby Boh na
zem sypal obrovské balenia práškového Persilu. Bola skúsená vodička, no jej sebavedomím otriasol vánok úzkosti a myklo ňou ako neďalekou značkou na okraji cesty.
„Ahoj, Siri,“ povedala do mobilu.
„Ako vám pomôžem?“ spýtala sa Siri.
„Kde som?“
Na jej prekvapenie Siri neodvetila: Uprostred ničoho, drahá. Delia vás dve hodiny od smrti na podchladenie. To máte za to, že šoférujete športové auto. Namiesto toho sa ozvalo povzbudivé: „Ste na A7501, juhozápadne od Whitby.“
„Kde je najbližšie mesto?“
„Nenašla som žiadne zodpovedajúce miesta.“
„Kde je najbližšia dedina?“
„Nenašla som žiadne zodpovedajúce miesta.“
Bridge netrpezlivo zavrčala. „Siri, viem, že si pani, ktorá žije v mobile, ale snaž sa. Kde je najbližšia farma, stajňa, prístrešok…“
„Najbližšie je Figové údolie, tri kilometre na ľavej strane.“
Vidíš, že to ide, pomyslela si Bridge. Priblížila sa ku kývajúcej sa značke a rozpoznala na nej slová „Figové údolie“. Pod nápisom bola šípka vľavo, takže Siri ju navigovala správne. Bola by hlúpa, keby sa tam neuchýlila pred neutíchajúcou fujavicou. Figové údolie možno obývajú podivní vidiečania, ktorí chovajú vlkolakov ako domáce zvieratká a sobášia sa medzi sebou, ale čo na tom? Ak by v dedine nebol hotel či hostinec, bude hľadať útočisko v kostole ako Esmeralda z filmu Zvonár u Matky Božej…
Zdroj: Vydavateľstvo Fortuna Libri
